Moravčíková vo svojom prozaickom debute prehmatáva miesta na periférii: do seba uzavreté mikrosvety lazov a kopaníc, ktoré unikajú zraku veľkej spoločnosti či štátnych zriadení. Vďaka tomu fungujú svojbytne, riadiac sa hlavne obyčajmi svojej komunity. Osem poviedok zbierky Dom pre jeleňa prepája práve leitmotív miest na okraji, ktoré sú svojské, pretože sú uzavreté do seba, no paradoxne inakosti ako takej veľmi neprajú.
Moravčíková sa v zbierke zaoberá slovenskou dedinou, t. j. motívom, ktorý má historicky silnú pozíciu v slovenskej literatúre. Zbierka do istej miery funguje aj ako rekontextualizácia tejto slovenskej literárnej tradície. Slovenská dedina v jej podaní neskúma podstatu slovenského národa, ani nestvárňuje folklórne klišé každodenného utrpenia skromných a húževnatých slovenských dedinčanov. Moravčíkovej poviedky rozprávajú marginálny, radikálny prúd udalostí – paralelnú históriu tých, ktorí v duchu hesla „Dejiny píšu víťazi“ nedostali hlas.
Poviedky prepája mýtické chápanie sveta, ktorým sa postavy buď riadia, alebo voči ktorému sa vyhraňujú: hundrú, šomrú a tvrdo odsekávajú na adresu odôvodňovania dejov nadprirodzenými javmi. Každá poviedka má svojbytný mytologický základ (niekedy dokonca viaceré, vzájomne protirečiace si mytológie). Postavy v nich vedú pestrý duchovný život: veštia zo salámy, nosia potravinové obety bôžikom, považujú prelet kačice za znamenie, rozprávajú sa s kameňmi.
Svet tam vonku je len miestom za okrajom malých svetov, v ktorých sa dej odohráva, figuruje ako akési prázdno, v ktorom sa postavy strácajú alebo odkiaľ cudzie postavy prichádzajú. Naratívne priestory, ktoré Moravčíková v zbierke vytvára, v istom zmysle pripomínajú predstavu o plochej zemi alebo opisy vytvárania životného priestoru prostredníctvom mýtu (ktoré sa dajú nájsť u Mircea Eliadeho) – kdesi je koniec, okraj a za ním nič, len chaos, no vnútri mikrokozmu panuje pevný, všeobjímajúci poriadok. Ten nie je nutne bezpečným útočiskom, pretože núti postavy podriadiť sa mu – predstavuje tiež hrozbu uväznenia v normatívnom a dusivom prostredí.
V poviedke Kútna plachta Moravčíková vykresľuje inakosť hlavných postáv Alje a Joža, ktorá je v priamom rozpore s poriadkom dediny, až si napokon volia útek. Alja a Jožo vytvoria spojenectvo ako deti, keď skúmajú sušiace sa kože čerstvo zabitých kráv a porovnávajú ich so svojou ľudskou pokožkou. Táto udalosť oboch trvalo poznačila – Alja sa vyznačuje telesnou slabosťou, neustále odpadáva a Jožo je posadnutý katalogizovaním, skúmaním a množením zvierat – akoby každý z nich reagoval vlastným spôsobom na konfrontáciu s telesnosťou a v užšom zmysle aj na zistenie, že telo človeka je podobné telu zvieraťa, že medzidruhové hranice sú menej jednoznačné, než im bolo vštepované. Moravčíková kladie zvláštny dôraz na materialitu a telesnosť, presnejšie na to, akým spôsobom sa hmota a telo používajú a prelínajú. Často vytvára nekonvenčné strety medzi nimi: v poviedke Vlčia ves napríklad protagonistka rodí na fúriku, ktorého dno je ešte vlhké od cementu.
Moravčíkovej postavy sú prevažne prekvapujúce, iné, atypické – prejavujú nezvyčajnú silu či slabosť, majú často telesné postihnutie či telesné anomálie: heterochrómiu, alopéciu, ekzém alebo staré zranenia, ktoré znižujú ich mobilitu. Rovnako sa prejavujú aj ich povahové zvláštnosti, a aj keď sú telesne či psychicky iné (najmä na základe ich odlišností), uchovávajú si hrdosť a sebaúctu. Takouto osviežujúco drzou postavou je napríklad Lenica z poviedky Divoká kačica, zasadenej do obdobia druhej svetovej vojny. Dospievajúca Lenica sa zabáva tým, že kladie kamene na železničné koľaje. Nadbieha vojakom aj partizánom – vôbec ju nezaujíma, na akej strane stoja. Na vojne ju najviac mrzí nedostatok cukru. Na jednej strane detsky hravá, na druhej strane sebavedomá vo svojej sexualite.
Kozlina čiastočne vybočuje z radu ostatných poviedok v zbierke. Dala by sa totiž považovať za takmer žánrovú záležitosť, keďže subvertuje naratívne postupy príznačné pre triler – jej dej sa krúti okolo oficiálneho otvorenia skanzenu, na pozadí ktorého sa odohrávajú politické intrigy. Hlavná postava, miestna vdova a zástupkyňa starostu, je nepravdepodobnou vedúcou osobnosťou, ktorá riadi chod celej dediny namiesto submisívneho starostu: „Magda Krčiarová po smrti manžela nenosila šatku. Vdovecký stav ju zastihol predčasne. A to napriek tomu, že pre dávne zranenie sa počas chôdze opierala o drevenú palicu. Len pár dní predtým, než sa otváral skanzen, mala štyridsaťšesť rokov.“
Táto istá Magda Krčiarová si v poviedke vybíja hnev tým, že udiera päsťou do steny, súťaží s mužmi v pití vodky (pričom ich zámerne necháva vyhrať), rozhoduje, prikazuje a robí si, čo chce. Správa sa ako typický hypermaskulínny protagonista trileru, keď sa rozhodne stráviť noc so ženou: „Gabriela otvorila dvere a zmätene odstúpila. Magda si vyzula čižmy, vošla do kuchyne a zhodila na stôl ošklbanú sliepku v igelitke. ,Mám čas do rána.‘“
Obraz ošklbanej sliepky v igelite (ktorú Magda sama zarezala) v spojení s Magdiným drsným vystupovaním pôsobí zľahka parodicky. Zbierke nechýba subtílny humor, ktorý vychádza z bizarných spojení (už spomenuté veštenie zo salámy v poviedke Ľudský mýtus) alebo z podrývania istej textovej konvencie.
Poviedka Dom pre jeleňa, ktorá dala názov celej zbierke, sa začína pasážou, v ktorej počuť vzdialenú ozvenu refrénu piesne V dolinách1„V dolinách ľudia nemajú zamknuté brány/Majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek.“ Karola Duchoňa: „V našej časti dediny sa na noc nezamykáme. Pod dvere sa kladú pasce. Je to lepší spôsob, hovorieval vždy môj otec. Na noc ženy zatvoria okenice a na verandu vysypú črepiny skla, ktoré jedna z nás zakaždým na svitaní zametie. Zvieratá zabíjame a štvrtíme v pivnici. Násilia má byť čo najmenej a ak už musí byť, nemalo by byť všetkým na očiach.“
Dom pre jeleňa rozpráva príbeh manželstva Aniky a Gregoryho. Holohlavý Gregory je jemný a citlivý muž, ktorý pomáha pri pôrodoch a stará sa o miestne starenky: umýva im chrbty, rozčesáva vlasy. Anika, cieľavedomé dievča, ktorej rodina uctieva bôžikov, sa rozhodne, že Gregory sa stane jej mužom a tvrdohlavo nasleduje tento cieľ. Novomanželia dostanú dom na kraji dediny, o ktorom sa traduje, že je prekliaty, lebo sa v ňom premenil na jeleňa akýsi Gregoryho vzdialený príbuzný. Novomanželia zisťujú, že pridelený dom je v zlom stave, no Gregory, zvyknutý na prácu v podobe starostlivosti o druhých, nie je stavaný na tradične maskulínne stavebné práce. Pár sa rýchlo unaví nečakane zaťažujúcimi konvenciami manželského života a z neho plynúcimi rodovými úlohami. Nie náhodou sa ich domov nachádza na periférii dediny, kde každodennosť prebieha v sťažených podmienkach a kam ich komunita premiestnila (resp. vylúčila) ako dvoch ľudí, s ktorými si kvôli ich zvláštnostiam nevedela dať rady. Dom Aniky a Gregoryho je hraničný a preto dráždivý – nachádza sa v ňom zlom medzi mýtom a realitou, medzi prírodou a kultúrou. Dom pre jeleňa je jedinou poviedkou zo zbierky, ktorá začleňuje do deja jednoznačne magický jav. Poviedka tak završuje leitmotívy, ktoré sa vinú celou zbierkou: mýtického verzus pragmatického chápania sveta a periférie ako zväzujúceho prostredia. Súčasne artikuluje útek do prírody ako naliehavú túžbu po slobodnom živote bez úzkostí zo spoločenskej normy, ktorá (pri)často diktuje podobu intímnych vzťahov.
Dominika Moravčíková: Dom pre jeleňa. Koloman Kertész Bagala, 2022.
Autorka študuje estetiku a je členkou redakcie časopisu Kinečko
Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
