Hľadieť na topánky. Hľadieť do duše

Skresľujúci šepot

Nie náhoda, ale súhra geopolitických okolností zapríčinila, že sa porevolučná Praha niesla v tóne skreslených, ťahavých gitár. Inak povedané, v tóne „shoegazingového zvuku“. Skupiny ako Ecstasy of Saint Theresa a Here sa stali pioniermi tohto žánru. Shoegazing v kontexte Prahy a strednej Európy predstavoval, ako tvrdí hudobný publicista Miloš Hroch v článku publikovanom v roku 2023 v britskom Guardiane pod názvom We didn’t want to sound close to anything like Sting: the exhilarating freedom of the Czech shoegaze scene, zvuk tlmočiaci eufóriu z konca okupácie a začiatok „slobodných deväťdesiatych“, predstavujúc úplne nový zvuk a prístup ku gitarovej hudbe.

Genius loci dobovej Prahy však, značne menej euforicky, zachytáva aj dystopický Cybercomics Egona Bondyho či dokumenty Heleny Třeštíkovej. A niekde na pomedzí sveta dezilúzie a eufórie stojí snímka Šeptej od Davida Ondříčka. Práve Ondříčkov film a jeho postavy pohybujúce sa na pomedzí slobody a tápania mi pripomenuli dve čerstvé nahrávky z pražskej scény. Konkrétne Tomáš Kopáček aka Black Tar Jesus s novinkou AFTERMATH a Amelie Siba s albumom This may be the only way 2 heaven. Medzi oboma nahrávkami môžeme sledovať viacero analógií – okrem iného aj priame prepojenie hosťovaním Amelie Siby na Kopáčkovom albume, ktoré z nich robia funkčný a neprepočuteľný diptych. Tou nasilnejšou analágiou je však práve jasné nadviazanie na odkaz (zvukovú estetiku) českého shoegazingu.

Aj pokračovania sa môžu vydariť

AFTHERMATH aj This may be the only way 2 heaven sú nástupcami dvoch veľmi osobných a silných albumov, zachytávajúcich boj s vnútornými démonmi i hľadanie sa a započatie nových životných kapitol. A to bez negatív a pachutí, ktoré sa bežne spájajú s pokračovaniami, takzvanými dvojkami.

V prípade Black Tar Jesusa ide o album Year Insane, vydanom počas pandémie na prelome jari a leta 2020. Komorná nahrávka s vokálmi príznačne nahrávanými na toaletách klubu Ankali, kde Tomáš pracoval, išla doslova na kosť. Minimalistické výrazivo a zameranie sa na v princípe folkovo-pesničkársky súzvuk gitary a vokálu s minimalistickou rytmickou sekciou podáva krehký príbeh o vymotaní sa z temnej životnej etapy, keď šlo doslova o život. Navyše Year Insane sa uprostred pandémie (nielen vďaka svojmu názvu) stal – verím, že nielen pre hudobných publicistov–, jedným z emblémov daného obdobia. Ponúkol dostatok priestoru na osobnú kontempláciu a v archetypálnej rovine dokonca aj pre identifikáciu s problémami závislostí, zacyklenosti, narušenej sebahodnoty a s vnútornými démonmi.

O tri roky mladší album Amelie Siby Gently Double A zasa znamenal nečakanú otočku v kariére (a zvuku)  českej interpretky. Po nemastnom-neslanom indie popovom albume Love Cowboys (2021) Siba výrazne pritlačila na pílu a symbolicky zmazala svoje prvé dva albumy, prinášajúc azda najpôsobivejšiu transformáciu na súčasnej scéne. Strávila čas v Anglicku a vydala miestami až noise-rockový DIY album pripomínajúci étos skupín, ako sú napríklad Throbbing Gristle alebo Coil. Indie pop vystriedali ťahavé skreslené gitary, disonancie, noisovo-industriálne prvky a elegické melódie tiahnuce práve k shoegazingovému zvuku.

Odkrývajúc podobnú osobnú story o strácaní a znovu nachádzaní svojej sebahodnoty bol album ideálnym soundtrackom k nekonečným prechádzkam po rozbitých stredoeurópskych uliciach Prahy a Budapešti korelujúcich so špinavou a odviazanou estetikou albumu, ktorá navyše skvelo kombinovala už spomenuté, až sedatívne melódie s drásavými disonanciami a nepokojom.

Amelie aj Tomáš spolu šli v roku 2023 turné a teraz, veľmi príznačne, vydávajú takmer v rovnakom čase nové, výrazovo príbuzné albumy.

Party’s over

Album AFTERMATH sa nesie vo zvukovo komplexnejšom prevedení. Komorný zvuk gitary z Year Insane striedajú výrazné skreslenia a vrstevnatejšie produkcia, podobne ako pri Gentle Double A výrazne pripomína shoegazingové nahrávky z deväťdesiatych rokov. Viac než o priame nadviazanie na žáner však (opäť) ide o čisto náladové pokračovanie. Voľné inšpirovanie sa lokálnym dedičstvom. Black Tar Jesus aj vďaka textovým odkazom na vidoeherné svety vytvára pomerne výpravnú nahrávku, ktorá dokumentuje životnú etapu započatú už na albume Year Insane. Nie je to však album o nájdení, ale stálom hľadaní. Vstup do novej etapy a vyslobodenie so sebou nesú nutkavé otázky a ambivalencie.

Podobnú trajektóriu sleduje aj Amelie Siba a jej This may be the only way 2 heaven. Dostáva sa až do hard-corových a metalových polôh, sampluje tvrdé bicie a gitary. Všetka tvrdosť a špina sa však stávajú nástrojom na komunikáciu v princípe jemných, krehkých emócií. Album  pôsobí ako katalyzátor. Katalyzátor vnútorného napätia a tlakov, ktorým čelíme zvonka. Album o snahe ostať sama sebou/sám sebou pod tlakom civilizačného tempa či vynútenej súťaže s ostatnými aj s vlastným ja, ktorej následkom sú jedine pocit nedostatočnosti a frustrácia.

Ameliina práca s hlasom, ktorá sa nebojí expresívnešho prejavu ani postprodukčnej modulácie do podoby revu a hluku, je uhrančivá. Rovnako ako kompozičné narábanie nielen s jednotlivými skladbami, ale aj s albumom ako celkom. This may be the only way 2 heaven začína v princípe pesničkársky. Skladby Dusk Anthem, No Trace a Lock up pracujú s metalovými samplami, ale držia si jasnú štruktúru. Album však prechádza postupným rozkladom až ku skladbám Tango, Junkyard a Disslove, v ktorých prevláda kolážovitosť a fragmentácia – akcentujú atmosféru a silnú emotívnosť, ktorá akoby v priamom prenose zastierala myseľ. Začíname v bode erupcie, aby sme následne prechádzali troskami nachádzajúc úlomky samých seba a skladali svoj nový, do budúcna možno súdržnejší obraz.

Neo-shoegazing

V rámci širšieho shoegazingového trendu v priebehu rokov sa Amelii Sibe aj Black Tar Jesusovi v nadviazaní na žáner darí ísť významovo aj výrazovo hlbšie a viac po krku súčasnosti než skupinám, ako sú Manon Meurt alebo Please the trees. Ich albumy sú bez diskusie relevantné, kvalitné a hudobnícky komplexné, no žáner uchopujú skôr ako estetický artefakt.

Oba albumy sú emocionálnou štúdiou demaskujúcou podstatu smútku pod každou ťaživou alebo agresívnou emóciou. Gitary dunia, väzbia, vytvárajú valivé ozveny a autenticky zachytávajú zeitgeist. Ak bol shoegazing deväťdesiatych rokov zvukom oslobodenia spoločnosti, tak súčasné nadviazanie na jeho odkaz je hlbšou správou o hľadaní a tápaní v prostredí, ktoré sme následne stihli vytvoriť. Na vlne eufórie sa už viezť nedá. So zvýšenou citlivosťou teda prenikáme do dynamík a štruktúr roztrieštenej spoločnosti, diagnostikujeme jej frustrácie a slabiny.

Amelie Siba je v rozhovoroch ohľadom albumu politická a angažovaná, explicitne poukazuje na spoločenské presahy, svoju hudbu rámcuje ako relatívne priamy komentár. Black Tar Jesus zvolil naopak enigmatickejší a intímnejší prístup. Neo-shoegazing, ak to tak môžem nazvať, sa stáva oknom do duše súčasného človeka.

Autor je hudobný publicista