Gavril Gryzlov, tvrdohlavý reportér, ktorý rozumel odstrčeným

Jeho meno dnes pozná mimo žurnalistickej obce málokto. Gavril Gryzlov bol pritom génius, na ktorého reportáže sa pred novinovými stánkami čakalo v radoch.

Narodil sa 6. mája 1928 v Bratislave do rodiny ruských porevolučných emigrantov. Jeho otec bol v občianskej vojne dôstojníkom cárskej armády. Gavrilovi prischol od útleho veku biľag problémového dieťaťa. Keďže mu otec zomrel skoro – mal vtedy iba 11 rokov – a matka na jeho výchovu nestačila, pobýval v rôznych prevýchovných zariadeniach. Patrí však k paradoxom jeho života, že zároveň miništroval u ružinovských saleziánov. Navštevoval gymnázium v Bratislave a v Malackách, ale štúdium nedokončil. Neskôr ho jeho najlepší priateľ, kolega zo Smeny Slavo Kalný, nazval „výnimočne vzdelaným a sčítaným intelektuálom bez maturity“. Málokto vie, že bol aj najlepším profesionálnym lúštiteľom krížoviek a hlavolamov na Slovensku. Mal neobyčajnú pamäť, podobne ako jeho otec. Sám vravieval: „Môj otec vedel spamäti odrapotať hoci aj dvesto mien… ale pozor, čítaných zozadu.“ Taktiež vedel majstrovsky kartovať a jeho prvá otázka pri stretnutí s priateľmi často znela: „Priatelia, máte pri sebe mince?“

Ľudskosť

Gavril Gryzlov používal viacero pseudonymov, napríklad Andrej Gemer, Gabo Gemerský, Gejza Gráč. Slavo Kalný ho vystihol takto: „Bol ctižiadostivý, až samoľúby. Od čitateľov dostával najviac listov, od vrchnosti najviac výčitiek, ktoré bohémsky zahrával do autu… Mal zázračný nos na vyhľadávanie atraktívnych tém a neobyčajných ľudských osudov.“ Pomáhal mu v tom nie každodenný dar priblížiť sa človeku, cítiť s ním, nadväzovať sociálne kontakty. Osud jeho otca alkoholika, ktorý na alkoholizmus aj zomrel, ho osobitne zblížil s abstinujúcimi alkoholikmi, ktorým venoval viaceré zo svojich silných reportáží. Obetoval im veľa času a pozornosti aj súkromne, mimo novinárskej práce.

Svojhlavosť

Do denníka Smena nastúpil ako elév v roku 1948. Stal sa dokonca šéfom odborovej organizácie. No nevydržal tam dlho, tvrdá hlava narazila, nepodpísal výpovede nespravodlivo vyhodeným kolegom – a putoval na vojenskú prezenčnú službu. Po nej pracoval ako betonár na stavbe Priehrady mládeže. Súčasne prispieval do závodného časopisu Nosice a v roku 1954 sa stal jeho redaktorom. Tu sa ukázal jeho talent a od roku 1955 opäť pôsobil v redakcii Smeny – tentoraz už ako reportér na voľnej nohe. Reportéri boli v predtelevíznej dobe niečo ako celebrity, „páni novinári“, spoločenské autority. V dusnej totalitnej atmosfére sa dalo aspoň v príbehoch medzi riadkami napísať niečo iné, ako zaznievalo v oficiálnych správach a komentároch. V Smene vyrástla silná generácia majstrov pera, ako Ján Čomaj, Slavo Kalný, Gavril Gryzlov a ďalší. Slavo Kalný povedal: „Smena mohla byť iná ako ostatné noviny, pretože tam robili zväčša mladí ľudia a adresát bol tiež mladý. Mohli sme mať viac športu a kultúry, najmä redaktori u nás boli mladší a inteligentnejší. Už v tom čase sme mali najviac graduovaných, vysokoškolsky vzdelaných redaktorov.“

Ideológia

Línia denníka bola v tom čase, samozrejme, prorežimná a proticirkevná, písalo sa aj o zinscenovaných procesoch typických pre teror päťdesiatych rokov. Gavril Gryzlov novej ideológii spočiatku veril a podriaďoval sa jej. Jeho prvá reportážna kniha z roku 1958 niesla názov Gardistické inferno. Bola o súde s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) a o ich brutálnom zločine v Nemeckej pri Brezne, kde krvavo popravili približne štyristo ľudí. „Proces s členmi POHG nám v otriasajúcej forme znovu pripomenul zločinnú a zverskú činnosť hitlerovského fašizmu a v jeho službách stojaceho ľudáckeho klérofašizmu. Trinásť rokov sa im darilo zatajovať rozsah svojej zločinnosti. Tento proces núti mnohých súčasníkov, ale najmä mládež, zamyslieť sa nad koreňmi a príčinami toho, že sa mohli nájsť v národe takíto masoví vrahovia nevinných ľudí, a to tým viac, že tu nejde len o jednotlivcov, ale o celé skupiny, ktoré to robili v uniformách POHG.“ Zverstvá jedného režimu však Gryzlov využil na nekritický chválospev na podobný režim. Napísal ódu na červenú záchranu z východu, posla boľševickej myšlienky rodiacej humanizmus a mier.

Antireportáž

Neskôr však britký sociálny pozorovateľ s veľkým srdcom nemohol nevidieť, že socialistický raj na zemi má aj svoju odvrátenú tvár. Opisoval ju v excelentných sociálnych reportážach, ktoré sa považujú za jeho najsilnejšie dielo. Jeho reportáže prinášajú nové, často šokujúce, no závažné spoločenské témy, ktoré dokázal stvárniť spôsobom, ktorý z neho robí jedného z najväčších slovenských reportérov. Gryzlov dokonca vyvinul aj svoj vlastný štýl, tzv. antireportáž písanú „jedným dychom“, bez oddeľovania viet a odsekov, ako akýsi „prúd vedomia“. Dnes sa môžu tieto texty javiť ťažšie stráviteľné, ale svojich čitateľov na ne naučil. Ladislav Mňačko vyhlásil, že „také reportérske eso, akým je Gryzlov, by na západe platili zlatom!“

Spravodlivosť

Dnes je Gavril Gryzlov v učebniciach ako meno skutočného reportážneho umelca minulého storočia. Muž, ktorý si vďaka majstrovstvu novinárskeho pera získal pozornosť obrovského množstva čitateľov. Nezískal si ich tak ako učenci, ktorí vo svojich publikáciách dávajú najavo, akí sú vzdelaní. Jeho reportážne umenie spočívalo v jednoduchosti, ktorá sa stala magnetom pre mnohých. Často si volil sociálnu tematiku, ktorú dokázal spracovať pravdivo a ľudsky: chudoba, bieda, trauma, sociálne vylúčenie, alkohol… Svojimi textami nabádal na spravodlivosť, nebál sa predostierať čitateľovi svoj osobný postoj, širokú verejnosť sa snažil zaujať poukazovaním na mravné princípy spoločnosti. Jeho prvá reportážna poviedka z 1. januára 1955 niesla názov Všedné stretnutie. Jej príbeh sa odohráva na Vianoce a ide o všedné stretnutie s kamarátom z vojny, ktoré postupne premieňa na rozprávanie, ako kvôli žene s chorým dieťaťom, ktorú bol zaviesť do nemocnice, nestihol prísť včas domov. V reportáži Odpísaný hovorí o krutom osude slovenského vojnového letectva. V texte s názvom Rybičky s jantárovými očami píše o mladom delikventovi na úteku z detského domova. Perleťový čas zázrakov je o dvoch mladých poľských podvodníkoch. O Gryzlovovi platilo, čo povedal Ľudo Zúbek: „Novinár by mal byť osobnosťou. Aby som aj vtedy, keď sa zabudne podpísať, bezpečne poznal autora podľa svojských názorov a svojskej formy.“

Alkohol

Témou nejednej reportáže či fejtónu Gavrila Gryzlova bol alkoholizmus. Otcov problém s alkoholom ho podnietil, okrem iného, aj k opisu metódy liečenia alkoholikov z čias staroveku. „Gréci dávali korheľom víno, v ktorom bol naložený zdochnutý sumec. Ryba v rozklade vylučuje bielkoviny, ktoré vyvolávajú dávenie.“ Avšak Gryzlov opísal aj súčasné, modernejšie metódy liečby. „Alkoholizmus neliečia iba navodzovaním podmieneného reflexu. Je to aj psychoterapia. Besedy pacientov medzi sebou, debaty s lekárkou. Je to aj pracovná terapia. Sú tabletky, po použití ktorých nemôžeš vypiť nijaké liehoviny, inak sa dostaví búrlivá reakcia organizmu. Po odchode z liečebne pomáhajú v predsavzatí nepiť.“

Západ

Gryzlov bol aj skúsený cestovateľ. Hoci písať v tom čase o cestách na „Západ“ a prejsť cenzúrou znamenalo ukazovať predovšetkým rub kapitalistickej spoločnosti. Gryzlov sa pokúsil v cestopise La dolce vita z roku 1961 vybalansovať túto potrebu s úsilím vymaniť sa z ideologického schematizmu. Vo Viedni nabral inšpiráciu na reportáž o rakúskej komunistke Márii. Explicitne tu porovnal kapitalizmus a socializmus: „Platy a mzdy sú v šilingoch asi rovnaké ako u nás. Ceny približne tiež. Niečo je lacnejšie. Vojenská služba trvá deväť mesiacov. Desaťtisíce nezamestnaných. V poslednom čase majú ceny stúpajúcu tendenciu. Coca-Cola. Drahá. 3 šilingy za malú fľaštičku.“ Pozornosti geniálneho reportéra denníka Smena neunikla ani bývalá Juhoslávia. Cestopisná reportáž z Balkánu odhaľuje Gryzlovov zmysel pre jemnosť. „Noc. Kľud. Obďaleč šumia vlny Jadranu, na bezoblačnom nebi žiarivo jagajú sa hviezdy. Inak tma… Taká jadranská, priesvitná. Dávno už pohasli hranaté, žlté oči kaviarne. Dávno už odišla spoločnosť madame Puschcaroff, ktorá sa za čias cára Borisa volala prozaickejšie: Puškarovová. Krásna je Opatija, nádherná je jadranská noc. Toľko je krásy a nádhery, že zaplnia spomienky a neostane miesto pre mistrov – iba pre drugarov.“

Slávnou sa stala aj Gryzlovova séria Rozhovorov pri čiernej káve, pri ktorej vyspovedal osobnosti ako Milan Rúfus či Ján Cikker.

Okupácia

A prišla okupácia. Gryzlov bol práve od augusta 1968 šéfredaktorom Smeny a svoj postoj dal jednoznačne najavo v príhovore zo 4. septembra: „Ešte len celkom nedávno sme sa nazdávali, že hviezdy sú už na dosah ruky, že zvyšné nalomené tŕne dozreli na odpadnutie do prepadliska dejín. Stačila však jedna Valpurgina noc a hviezdy sa takmer skryli očiam za mraky oceľových tŕňov hlavní… A nejedného, nedávno ešte živého človeka, prikryla zem a čerstvé tŕnie ruží. My však máme dosť síl, aby sme sa aj súčasným, nám implantovaným tŕním zvonku, presekali.“

Vieme, ako to dopadlo… Normalizačné čistky zasiahli aj redakciu Smeny. „Páni reportéri“ boli prepustení, nedostali však úplný zákaz novinárskej činnosti, dovolili im fungovať zašitým v podnikových a iných okrajových redakciách, len nemohli písať a publikovať pod vlastným menom. Gryzlova chceli zaradiť kamsi do športovej tlače, čo hrdý maestro odmietol. Veril, že jeho „kamarát z mokrej štvrte“, Gustáv Husák, to dá do poriadku, že on zatiaľ prečká na chalupe na Vlčom laze… „Už dvadsiaty mesiac žijem bez haliera… na peci, ako sa vraví, pánboh nepožehná… vyhodili ma ako žabu z vršky, mesiac pred kádrovým pohovorom, a nikomu ani len nezišlo na um zavolať človeka a povedať – keďže právo na obhajobu má aj kriminálnik, dávame ti za sedemnásť rokov práce sedemnásť minút, z toho a toho si obžalovaný, pokús sa obhájiť.“ Tieto vety zúfalý pisateľ adresoval generálnemu tajomníkovi komunistickej strany v jednom z mnohých listov.

Pustovník

Vieme, ako to dopadlo… Na lazoch zvaných aj Wolfov štál „zatvrdol“. Na lazoch dožil svoj život. Tu zažil, že na kolenách vyzerá všetko inak. Samota, bieda a poníženie pre takého hrdého i samoľúbeho človeka, ktorý už okúsil vplyv a uznanie. Stal sa obyčajným a pomáhal lazníkom, obnovoval chalupu, dorábal víno. „Všakovaké vína dorábal – zo šípok, trniek, ovocia… Žil ako pustovník,“ povedal Gryzlovov najlepší laznícky priateľ, lesník Vlado Rajnoha. Iný z lazníkov, Vladimír Wolf, spomína na suseda takto: „Zarastený čudák Gavril vyzeral ako pustovník. Do týchto končín zapadol ako uliaty.“

Gavril Gryzlov umrel 9. septembra 1978 na zlyhanie srdca na samote Vlčí laz nad Novou Baňou v katastri dediny Píla. Mal päťdesiat rokov. Jeden z jeho tamojších priateľov, Štefan Wolf, vyrobil v blízkosti jeho chalupy dôstojnú pamätnú dosku pripomínajúcu, kde dožil svoj život talentovaný reportér. Gryzlov ostáva inšpiráciou aj pre súčasných žurnalistov. Napríklad v tom, ako si získať čitateľa – napohľad možno jednoduchým, ale pútavým štýlom, pochopením pre nevšedné tragédie aj všedné bôle.

Autorky a autor študujú žurnalistiku a článok vytvorili pod pedagogickým vedením Terézie Rončákovej