Fašizmus, komunizmus a štátne vyznamenania. O rôznych prístupoch k totalitárnym ideológiám
Udelenie vysokých štátnych vyznamenaní príslušníkom tzv. Bielej légie s ľudáckou minulosťou, ktorí sa napriek tomu údajne mimoriadnym spôsobom zaslúžili o demokraciu, ľudské práva, obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky, opäť oživilo okrem iného aj otázku o vzťahu fašizmu a komunizmu a tiež o váhe boja proti týmto totalitným režimom. Ako som naznačil, nie je to nová otázka, pričom sa v odpovedi na ňu postupne sformovali tri hlavné prúdy.
Prvý z nich, asi najrozšírenejší, tvrdí, že sú to v podstate rovnako zločinecké režimy, a teda je nielen zbytočné, ale priam škodlivé ich nejako významne odlišovať. Druhý prístup, možno menej známy, zväčša súhlasí s tým, že ako totalitné režimy boli oba v konečnom dôsledku zlé, ale má predsa len zmysel rozlišovať medzi nimi. A napokon tretí, hlavný postoj, ktorý je dnes zásluhou ľudí s vyhraneným antikomunistickým presvedčením – ak už nie dominantný, tak aspoň značnou časťou verejnosti akceptovaný –, hlása, že komunizmus je vzhľadom na svoju históriu, ale i súčasnosť nebezpečnejší a tým (oveľa) horší než fašizmus. A preto všetko, alebo skoro všetko, každý prostriedok – dokonca niekedy aj vraždy (ako to bolo v známom prípade bratov Mašínovcov, ktorí sa v 50. rokoch doslova prestrieľali k „slobode“ a dodnes majú veľa obhajcov) je dobrý a ospravedlniteľný na vykorenenie tohto absolútneho zla.
K takémuto, či veľmi podobnému diskurzu sa pravdepodobne hlásia i dnešní obhajcovia spomínaných vyznamenaní. Jeden z nich, Ján Figeľ, ich oprávnenosť zdôvodňuje antikomunistickým odbojom ocenených, ktorý nakoniec vyústil až do nastolenia demokracie v 89. roku, pričom vedome zľahčuje aktivitu vyznamenaných Radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam počas a v prospech ľudáckeho režimu Slovenského štátu.
Je boj proti komunizmu automatickou vstupenkou do spoločnosti podporovateľov demokracie? Akýkoľvek predsudok či zjednodušovanie v podobe abstraktného, priamočiareho videnia sveta, skôr či neskôr narazí na bariéru faktov, pretože len na ich základe sa môže nakoniec ukázať celostná alebo objektívna pravda. A tá popri celostnosti musí vidieť fakty v kontexte a v súvislostiach.
Najprv sa však zamerajme na prvé dva prístupy.
Výraznou predstaviteľkou prvého prístupu, ktorý spája do jedného celku nacistický variant fašizmu v hitlerovskom Nemecku so sovietskym variantom komunizmu v stalinistickom „Rusku,“ bola známa filozofka a historička Hannnah Arendtová. Tá bola presvedčená, že ich spoločným znakom je samotná povaha totalitárneho štátu (ktorý vo svojej podstate paradoxne nie je ani štátom) s totalitárnou ideológiou, propagandou, vzťahom k vodcom, k strane, zákonom a právam, slobode… Oba brutálne režimy však predovšetkým spájalo obetovanie ľudí v mene dogmatickej ideológie, ktorá mala vytvoriť zdanie ich legitimity.
Kritici Arendtovej síce zväčša ocenia jej priekopníctvo v téme, no zároveň jej vyčítajú radikalizmus, filozofický esencializmus a s ním spojený nedostatok historického „cítenia“ a rozlišovania. To sa napríklad malo prejavovať v tom, že nerobí rozdiel medzi koncentračnými tábormi a vyhladzovacími tábormi a teda aj medzi sovietskymi gulagmi a nacistickými tábormi smrti. Arendtová sa zase bránila tým, že práve to, čo ich spája, pomáha pochopiť podstatu totalitarizmu ako takého.
Francúzsky filozof a sociológ Raymond Aron, jeden z jej kritikov, síce súhlasil, že medzi sovietskym a nacionálno-socialistickým režimom existovala nepopierateľná a vonkoncom nie náhodná podobnosť (napríklad monopol jednej strany, kombinácia ideológie a teroru, „idealizmus“, „utopizmus“, kde má veľký cieľ ospravedlniť použitie akýchkoľvek prostriedkov), avšak veľké rozdiely videl v inšpiráciách, ideách a cieľoch.
Komunizmus vyšiel z revolučnej vôle inšpirovanej humanistickými ideálmi. Hitlerovský režim sa zrodil zo snahy obnoviť jednotu Nemecka a rozšíriť jeho územie. Cieľom sovietskeho teroru bolo vybudovať novú beztriednu spoločnosť a vytvoriť nového človeka. Zatiaľ čo cieľom fašistického teroru bolo pretvoriť mapu Európy a zničiť, vyhladiť isté národy považované za menejcenné. Kým Stalin zradil komunistické ideály, Hitler svoje idey len realizoval. Holokaust nebol žiadnym excesom, ale logickým vyústením nacistickej teórie o rasovej čistote. Naproti tomu gulagy síce mali istú nadväznosť na teóriu triedneho boja, tá ich však sama osebe neospravedlňuje.
Ako som už spomínal, akcentovať rozdiely je vlastný tiež postoju, ktorý pokladá komunizmus ešte za horší než fašizmus alebo nacizmus. Zastávajú ho okrem presvedčených antikomunistov aj niektorí významní teoretici, napríklad nemecký filozof a historik Ernst Nolte. Ten pri ich vzájomnom porovnávaní prichádza k záveru, že za fašizmu, dokonca v nacistickom Nemecku, bolo možné prežiť, udržať si zdanie akéhosi „normálneho“ každodenného života, pokiaľ sa, pravda, človek nezapájal do žiadnej opozičnej politickej aktivity (a, pochopiteľne, ak nebol Židom). Za Stalina koncom tridsiatych rokov nebol v bezpečí nikto: každý mohol byť neočakávane obžalovaný, zatknutý a zastrelený ako zradca. Iracionalita nacizmu bola „koncentrovaná“ v antisemitizme, kým iracionalita stalinizmu prestupovala celým spoločenským telom.
Z toho vyplýva, že zásadný problém zrejme netkvie v tom, či sú dôležitejšie podobnosti alebo rozdiely, ako si myslí Aron. Hlavný problém je podľa mňa v nedostatku zmyslu pre históriu, pre konkrétnu dejinnú situáciu. Ak by si napríklad počas druhej svetovej vojny vtedajší americký prezident Franklin D. Roosevelt alebo britský premiér W. Churchill bezpodmienečne mysleli, že fašizmus a komunizmus sú rovnaké režimy (či dokonca fašizmus je lepšou alternatívou), zrejme by ich ani nenapadlo všestranne podporovať Sovietsky zväz, a najmä Roosevelt by sa len z diaľky prizeral, ako to všetko dopadne. Ale, ako vieme, opak bol pravdou.
Po druhej svetovej vojne sa karta obrátila. Až do tej miery, že takmer hneď po skončení jednej vojny nastúpilo dlhé obdobie studenej vojny medzi nedávnymi hlavnými spojencami. Ale to už je ďalší príbeh. Tento náš len opäť potvrdzuje, aké je chybné uvažovať zjednodušene bez toho, aby sme si uvedomili všetky podstatné súvislosti.
Autor je filozof a vysokoškolský pedagóg