Britská filmárka Joanna Hogg je jednou z najpozoruhodnejších autoriek a autorov súčasného svetového hraného filmu a rozhodne nerobí divácky priliehavé kino. Jej zatiaľ poslednému filmu Suvenír (Hogg už pracuje na pokračovaní Suvenír 2 a v tomto roku by mal mať premiéru aj jej ďalší autorský film The Eternal Daughter) predchádzali rovnako pozoruhodné, ba intelektuálne a formálne premyslenejšie snímky Archipelago a Exhibition. Na oboch spolupracovala s kameramanom Edom Rutherfordom a sú umelecky konceptuálnejšie ako zatiaľ posledný a najslávnejší Suvenír.
Filmom Joanny Hogg dominuje pozvoľné rozvíjanie zdanlivo statických, naoko bežných momentov, ktoré však nenápadne gradujú a spejú k subtílnej katarzii. Tá sa vo filme Exhibition dostavuje v letmom dotyku s jej postavami, ktoré nachádzame už v expozícii v kríze. Konflikt je skrytý pod miniatúrne gestá a pocity zneistenia z plynúceho času. Čas tu čosi nevypovedané odnáša a prináša zároveň. Manželský pár nachádza útočisko pred budúcnosťou v priestore domu, ktorý je súčasťou ich identity a stráži ich precízne vybudovanú integritu. Zakrátko ho však budú musieť opustiť. Dom predávajú, pretože štvrť podlieha džentrifikácii, už pre nich nie je viac ideálnym prostredím na život.
Ich krehká interiorita sa zviditeľňuje v každodenných rituáloch. Hogg exponuje obyčajné momenty ich spolužitia. Obaja sa snažia svoj čas naplniť prácou- on je architekt, ona vizuálna umelkyňa – a vzájomnou láskou. Láska existuje bez veľkolepých gest exponovaná ako najvyšší princíp ich žitia. Ako artefakt, ktorý nadobudli a musia sa oň starať. Je suvenírom, ktorý nestarne, ale bdie nad ich časom, nech sa deje čokoľvek. Pochopiteľne teda pociťujú obavy zo zmeny, ktorú sťahovanie do nového priestoru prinesie.
Hogg vníma detaily, dokonale rozumie svojim postavám a do intimity ich domu, kde je celý príbeh uzavretý, projektuje neznesiteľnú naliehavosť a požiadavky súčasnosti – potrebu naplniť svoj čas zmyslupne, zakaždým niečo dokázať a ľúbiť.
Ako rozprávačka si dopraje čas. Postavy z času na čas ustrnú v tichu statických záberov. Režisérka vonkoncom nesiaha po dramaturgickom klišé. Informácií nám dáva málo a udalosti nie sú veľkolepé, preto ich dávkuje pozvoľna, čím vzbudzuje očakávanie a dáva priestor uvažovať nad drobnosťami, precítiť ich. Na umení Joanny Hogg je najvzácnejšie a ojedinelé, že divákovi ponúka práve útočisko, kde môže znehybnieť a priblížiť sa trochu viac k sebe.
Jej dielo je tragédia i komédia. Hogg ho zobrazuje ako akt stávania sa sebou, umenie prerastá do rutiny hrdinky-výtvarnej umelkyne, ktorá je sama svojím neukončeným dielom. Zviditeľňuje jej nedostatky, obavy a nad tým všetkým bliká večný paradox sveta. Život a tvorbu nemožno oddeliť, obe zložky nám neznesiteľne dýchajú na krk.
Úloha umelca je odveká téma, Hogg však premýšľa súčasne, má iróniu a vie ju používať. Nadstavbou príbehu je téma uvedomovania si plynutia času. Nielen ako starnutia, či mrhania časom, ale najmä ako čas, ktorý je potrebný na dozrievanie, zmierenie sa. Stráca sa a znovu objavuje. Staré ja mizne, postavy sú aj napriek rutine každý deň o čosi ďalej, sú iné, zotrvávajú však v práci a v dotyku s láskou.
Film Exhibition je momentálne dostupný na streamovacej platforme Mubi.
Roberta Tothová
