Ešte raz k osobnosti Alexandra Dubčeka (a jeho miestu a role v dejinách moderného Československa)

Po prečítaní článku Dubček a jeho viera v demokraciu od Juraja Marušiaka v predchádzajúcom čísle Kapitálu (2021/11) som zacítil silnú potrebu naň reagovať, a to najmä kvôli tomu, že jeho autor sa o tejto nesporne významnej historickej osobnosti vyjadruje nie ako objektívny vedecký pracovník, ale predovšetkým ako zaujatý, jednostranný propagandista či politik.

Už jeho postoj k ľuďom spochybňujúcim jednostranne pozitívny obraz Dubčeka vyznieva veľmi subjektívne, zjednodušujúco a schematicky. Všetkých, ktorí nezapadajú do jeho predpojatej schémy, zaraďuje k českej alebo slovenskej neoliberálnej a konzervatívnej pravici, čo mu však nebráni odvolávať sa na zahraničných pravičiarov (napríklad na Margaret Thatcherovú) a konzervatívcov (Antonia Tajaniho), ktorí, aj napriek tomu, že majú alebo mali taktiež pokrivené názory (ako zrejme v duchu predpokladá), Dubčeka rešpektovali. Skrátka, dobrí sú tí, čo vidia Dubčeka iba v dobrom svetle a zlí zasa tí, ktorí toto žiarivé svetlo čo i len trochu zatemňujú.

Svet však nie je čierno-biely, je omnoho farebnejší, farby majú mnoho odtieňov a tým by sme sa mali (vo všeobecnosti a vedci zvlášť) riadiť aj pri formovaní postojov a formulovaní svojich názorov na svet. Porovnajme si, napríklad, názory a postoje spomínaného vedeckého pracovníka Ústavu politických vied SAV s iným vedeckým pracovníkom, tentoraz ÚPN, Petrom Jaškom. Ten vo svojom článku V sivom tieni normalizácie publikovanom v Historickej revue (2021/11) venovanej osobitne storočnici narodenia Alexandra Dubčeka hneď na úvod vyjadruje postoj, s ktorým by sa určite stotožnil aj Juraj Marušiak: „Alexander Dubček bezpochyby patrí medzi najznámejšie osobnosti, aké sa na Slovensku narodili. Slovenská verejnosť vníma Dubčeka výrazne pozitívne, čo potvrdili aj viaceré prieskumy verejnej mienky, zamerané na popularitu historických osobností. Vďaka jeho úlohe v roku 1968 ho poznajú ľudia ďaleko za hranicami Slovenska, dokonca po ňom pomenovali námestie v Ríme, ulicu v Ankare a najstaršia univerzita na svete v Bologni mu udelila čestný doktorát.“ Ďalej však uvádza skutočnosti, ktoré by nášmu politológovi nemuseli byť vôbec po chuti. Jaško ďalej opisuje Dubčekovo správanie po augustovej okupácii v 68. roku, a okrem iného spomína jeho podpis pod tzv. obuškovým zákonom (schválenom Federálnym zhromaždením ČSSR 22. augusta 1969), ktorý dodatočne mal legalizovať a legitimizovať tvrdé zásahy a tresty proti demonštrantom pri príležitosti prvého výročia okupácie.

Na tomto mieste musím Petra Jaška predsa len trochu poopraviť. Ako jeden z tisícov (český profesor histórie Jan Rychlík na inom mieste, ale v tom istom čísle Historickej revue uvádza presný počet – 4537 zadržaných osôb), na ktorých bol post hoc tento zákon uplatnený, môžem povedať, že sa nedotkol iba demonštrantov, ale aj náhodných okoloidúcich, ku ktorým som patril aj ja. Ako mladý šestnásťročný Bratislavčan som sa vracal z kina, keď ma na Hviezdoslavovom námestí zozadu zasiahol policajt obuškom silným úderom do chrbta (len pre predstavu, úder bol taký silný, že mi roztrhol tričko) a následne spolu s ďalšími, doslova odchytenými, ľuďmi na ulici, násilne odviedol a naložil do policajného vozu. Keď sa voz, ľudovo nazývaný „zelený Anton“ dostatočne naplnil podobne náhodne zadržanými, pohol sa smerom k policajnej stanici na Gunduličovej ulici. Tam nás držali v úzkej chodbe o hlade a smäde celú noc, pričom nikto z našich blízkych nemal tušenie, prečo sme v ten večer a noc neprišli domov (opakujem, že som mal len 16 rokov a rovnako starých i mladších tam bolo viacero). Kto mal dlhšie vlasy (čo bolo vtedy v móde), bol ešte tej noci odvedený do zvláštnej miestnosti, kde – ako som sa neskôr dozvedel – bol nielen ostrihaný, ale niektorí boli dokonca mučení elektrickým prúdom a bití obuškami. My ostatní sme sa policajtov, ktorí nás strážili, báli aj bez toho. Bez zábran pred nami popíjali víno a podgurážení nám krikom udeľovali lekcie o pozitívach socialistického zriadenia, ktoré sme my „nevďačníci“ práve chceli všetky zničiť. Ráno nás odviezli na internát Lafranconi, kde sme boli „ubytovaní“ a niekoľko dní vyšetrovaní. Následne všetkých prepustili a ubezpečovali nás, že tomu, komu nebola dokázaná vina, sa už nič nepríjemné nestane. Svoj sľub, samozrejme, nedodržali. Keď som po čase stretol niektorých „spolubojovníkov“ z toho večera, dozvedel som sa, že boli na základe oficiálneho udania ŠTB, založenom na obvinení z podieľania sa na protištátnych protestoch protisocialistických živlov, nemilosrdne vylúčení zo škôl.

A tu je potrebné zdôrazniť, že ani vtedy, ani neskôr sa Dubček nikoho verejne nezastal, či už to boli disidenti počas normalizácie, alebo radoví komunisti po Novembri ´89 v čase vrcholiacej antikomunistickej hystérie. Naopak, kým to bolo možné, prijal akúkoľvek verejnú funkciu, i keď to aj preňho samého muselo byť niekedy ponižujúce a potupné. Napokon, ani proces tzv. normalizácie nezačal výmenou Dubčeka za Husáka v apríli 1969, ale ešte počas Dubčekovej éry podpísaním Moskovských protokolov v auguste 1968. Aby som však dopovedal svoj príbeh, mal som šťastie – na dobrých spolužiakov, ktorí sa ma zastali a tiež azda aj vďaka (dnes to hádam môžem priznať) konexiám mojich rodičov som mohol ďalej pokračovať v štúdiu. Prečo to všetko spomínam? Prečo sa k tomu všetkému vlastne prvýkrát verejne priznávam? Pravdaže, nie preto, aby som takto dehonestoval osobnosť Alexandra Dubčeka, ktorého si napriek tomuto zlyhaniu (i ďalším podobným zlyhaniam po auguste ´68) cením. Robím to preto, aby som na tomto konkrétnom príklade ukázal, že „obuškový zákon“ sa nedá ani obchádzať (ako to robí pán Marušiak), ani personifikovať (Dubček ho neskôr považoval za svoje najväčšie osobné zlyhanie). Je potrebné považovať ho za živý a politicky motivovaný zákon, ktorý mal prinajmenšom morálny dopad na celú, čoraz viac normalizovanú spoločnosť a ktorý reálne ublížil mnohým ľuďom (niektorým na celý život). Súčasne by som rád otvoril širšiu diskusiu (alebo aspoň hlbšiu úvahu) o povahe, mieste a úlohe veľkých historických osobností v našich dejinách, ktoré nikdy neboli úplne jednoznačné, skôr rozporuplné, ale o to zaujímavejšie a možno niekedy aj viac ľudské. A takto by sme k nim mali, bez obáv z nejakého „nálepkovania“ či dokonca „bohorúhačstva“, pristupovať. Pretože horšie než nepravdy sú polopravdy, od ktorých je už horšia iba povinnosť vyslovovať len určité, jednostranné pravdy.

Autor je filozof