Keď sa mi v roku 2019 naskytla možnosť prezentovať výstavu umelkyne Jacqueline Hoàng Nguyễn Čierny Atlas v Spoločnosti Júliusa Kollera, nebol som si istý, ako výstavu vychádzajúcu z umeleckej rezidencie v štokholmskom Múzeu etnografie, ktoré prezentuje mimoeurópske zbierky, ukotviť v slovenskom kontexte. Podobné múzeum na Slovensku totiž nemáme – teda s výnimkou Misijného múzea v Nitre, ktorého expozícia má sprostredkovať poznanie o misiách a živote v misijných krajinách Ázie, Afriky, Južnej Ameriky, Austrálie a Oceánie. Necelý rok po znovuotvorení Misijného múzea v roku 1996 ale otvorilo v Bratislave na niekoľko rokov i Múzeum mimoeurópskych kultúr, ktorému sa podrobnejšie venujem vo svojom príspevku. Postupne som si začal uvedomovať, že téma mimoeurópskych zbierok je relevantná i na Slovensku.
Tieto zbierky možno nájsť po celom Slovensku, od pobočiek Slovenského národného múzea, ako napríklad Kaštieľ Betliar alebo Múzeum Milana Rastislava Štefánika v Košariskách, po rôzne regionálne múzeá, hrady, zámky a kaštiele. Často tak slúžia ako rekvizity v príbehoch o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi alebo uhorských šľachticoch, ako Jozef Ziči či Emanuel a Gejza Andrášiovci, ktorí si po vzore západoeurópskych cestovateľov zbierky priniesli zo svojich ciest po svete, prevažne po západoeurópskych kolóniách. Zbierky mali často úlohu ilustrovať rozdiel medzi „civilizovaným“ svetom, s ktorým sa cestovatelia a zberatelia z dnešného územia Slovenska identifikovali, a „primitívnym“ svetom kolonizovaných mimoeurópskych národov. V zmysle obrátenej antropológie tak často vypovedajú viac o túžbach našich zberateľov prináležať k západnému jadru Európy než o národoch, ktorých život a kultúru majú reprezentovať.
Väčšina mimoeurópskych zbierok na Slovensku však „spí“ v múzejných depozitároch. Sú skryté pred pohľadom návštevníkov a vytesnené z nášho povedomia a uvažovania o tom, akým spôsobom sa rôzni aktéri z územia dnešného Slovenska podieľali na praktikách spojených s kolonializmom, vrátane rozšírených predstáv o nadradenosti Európanov nad obyvateľmi iných svetadielov. Slovenské zbierky tak unikajú súčasným diskusiám o dekolonizácii formou reštitúcií – teda navracania zbierkových predmetov do krajín ich pôvodu, alebo spolupráce múzeí s predstaviteľmi tzv. zdrojových komunít a ich diaspór vrátane súčasných umelcov z týchto komunít. Téma dekolonizácie múzeí je však omnoho širšia a netýka sa len etnografických múzeí a ich zbierok.
Októbrové číslo Kapitálu otvárajú eseje o dvoch zabudnutých múzeách na Slovensku: esej Júlie Papp o Fejérváryho zbierke, pôvodne vystavenej v Prešove a esej kurátora čísla venovaná Petrovského zbierke v bratislavskom Múzeu mimoeurópskych kultúr. Reportáž o protestoch proti otvoreniu Etnologického múzea a Múzea ázijského umenia v nedávno dokončenej budove Humboldtovho fóra v Berlíne formou denníkových zápiskov prináša výtvarníčka Eva Ďurovec. Rôznym formám reštitúcie zbierkových predmetov nadobudnutých násilným spôsobom alebo pod nátlakom sa venuje nová esej Anny Remešovej a prekladové eseje Dana Hicksa a Candice Hopkins. Umelkyňa Jacqueline Hoàng Nguyễn sa vracia k svojej skúsenosti umeleckej rezidencie v štokholmskom Múzeu etnografie a odhaleniu temného tajomstva stráženého v jeho archíve. Tematickú časť čísla uzatvárajú dva príklady praxe z múzeí krajín bývalej monarchie: rozhovor s Nadjou Haumberger z viedenského Weltmusea a esej Tiny Palaić o nedávnych projektoch Slovinského etnografického múzea v Ľubľane.
Texty sprevádzajú diela Léuliho Eshrāghiho, ktorý*á skrz inštalácie, performance, pohyblivý obraz a text tematizuje možné domorodé vízie budúcnosti vo vzťahu k pretrvávajúcemu násiliu zo strany misií, vojska a turizmu, ktoré narušili tradičné vzťahy a vedomosti. Téma dekolonizácie múzeí či mimoeurópskych zbierok na Slovensku zďaleka nie je vyčerpaná a októbrové číslo Kapitálu je skôr len vykročením týmto smerom.
Výskum, ktorý umožnil zostavenie tohto tematického čísla, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Toto číslo vyšlo s podporou Nadácie mesta Bratislavy.
