Keď sme premýšľali, ktorej osobnosti venovať vydanie Kapitálu v tomto roku, prišli ste s menom Alexandra Kollontaj, o ktorej dovtedy takmer nikto v redakcii nepočul. Za posledný rok sme o nej veľa zistili, okrem iného to, že na Západe je v istých diskurzoch často skloňovaným menom. Ako ste sa k nej dostali vy? A ako si vysvetľujete, že u nás je jej myslenie pomerne neznáme?
Kristína Kállay a Veronika Valkovičová: O Ženotdele, Clare Zetkin, Inesse Armand a Alexandre Kollontaj sa dá dozvedieť napríklad na rôznych vysokoškolských kurzoch o dejinách žien a ľavicových hnutí. V rámci dejín feminizmu sa im dostáva čím ďalej, tým viac pozornosti, čo vnímame pozitívne. Situovanie feminizmu do kontextu dejín strednej a východnej Európy, či už v akademickom alebo v mediálnom priestore, môže napríklad pomôcť demontovať rôzne mýty o rodovej rovnosti ako akýsi kultúrny import zo „Západu“.
Mimo akademického prostredia, aj to anglofónneho, sa pravdepodobne s Kollontaj nestretnete. Nie je to však vôbec prekvapivé, a to hneď z viacerých dôvodov. Historická pamäť, ktorá rámcuje inštitúcie Sovietskeho zväzu ako en bloc neautonómne chápadlá straníckych politík a ideológií, nepracuje s predpokladom prítomnosti emancipačného úsilia na ich pozadí. Aj preto sú v našom kultúrnom prostredí mysliteľky ako Kollontaj menej skloňované. Istým spôsobom sú pritom intímnou súčasťou dejín slovenských rodových politík.
Myslíme si, že v posledných rokoch, keď sme zažili mainstreamovanie liberálneho, kultúrneho a tzv. populárneho feminizmu, vzrástla potreba v priestore ľavicového myslenia hovoriť o ľavicových feminizmoch. Súčasný záujem o myslenie a texty Kollontaj, ktoré vznikali od roku 1908 až do konca dvadsiatych rokov, kým nenastúpila Nová ekonomická politika a stalinizmus, vzrástol v posledných rokoch na Západe, v anglo-americkom svete. Vznikla monografia Red Love, ktorá odkazuje na jej myslenie. V Jacobine sa objavil text Anne McShane o ženotdelovej politike rodovej rovnosti. Vo švédskej galérii Tensta Konsthall mala Dora García výstavu o jej živote a práci.
Čo z jej myslenia oslovuje dnes najviac?
VV a KK: Kollontaj sa ako autorka a byrokratka sústredila na rovnosť žien s mužmi. Mätúce pre mnohých je, že súdobý liberálny feminizmus označovala za buržoázny, za hnutie pre „jedno percento“, ktoré nemá záujem zaoberať sa širšími súvislosťami a riešiť korene útlaku žien (najmä jeho triedne rozmery). Rovnosť žien s mužmi bola pre ňu kľúčová téma a práve pre dosiahnutie rovnosti žien sa dostala aj do konfliktu s Leninom či s členmi strany, ktorí to vnímali ako sekundárny problém. V dobe, keď prvýkrát začala písať o zlej kvalite života žien, bola v Rusku dominantná patriarchálna rodina, kde boli ženy samotné majetkom, a tie, ktoré nepredstavovali majetok, slúžili ako lacná pracovná sila v továrňach. Kollontaj písala o oslobodení žien spod dvojitého útlaku – ubíjajúcej práci v továrni a druhej šichty v domácnosti. Uvažovala o rodine ako o komunite, ktorá často zlyháva, lebo nemá dostatočné materiálne podmienky, aby svojim členom a členkám zabezpečila všetko, čo potrebujú. Jej riešením bolo preniesť zodpovednosť zo žien na verejné služby – práčovne, jedálne, škôlky. Odmietala si romantizovať rodinu a predmetom všetkých jej politík bolo oslobodenie žien z patriarchálnych rodinných štruktúr. Na svoju dobu mala tiež veľmi nekonvenčné a problematické názory na lásku a sex – zasadila sa o liberalizáciu uzavretia manželstva, ale aj o ľahšie dostupné rozvody. O sexe tiež hovorila ako o prirodzenej potrebe, ktorá by mala byť napĺňaná ako smäd a hlad. Jej predstavy o rodine a vzťahoch (ako aj iných líderiek Ženotdelu) ovplyvnili rodinné verejné politiky v porevolučnom štáte. Veľmi skoro sa však utopizmus týchto myšlienok rozplynul s dominantnou konzervatívnou politikou strany a neskôr Stalina.
Kollontaj tvorila takmer pred sto rokmi v Sovietskom zväze. Z toho, čo hovoríte, je jasné, čo zaujíma na jej práci feministické myslenie dnes. Čo z jej diela je, naopak, dobovo podmienené a neaktuálne?
KK a VV: Kde začať? Mala takú predstavu, že ak štát preberie prácu ženy, odstráni sa tým nerovnosť žien a mužov v spoločnosti. Teda nepožadovala, aby sa bremeno práce a výchovy prenieslo na mužov, bola všeobecne proti tomu, aby sa ženy museli spoliehať na partnerov, považovala to za nebezpečné. O materstve si myslela, že je sociálnou povinnosťou ženy, a čo sa týka prírody, bola presvedčená, že ju treba spútať pre potreby ľudstva. V súlade s tým nazerala aj na sexualitu, podľa nej bolo dôležité, aby nebola „excesívna“. Okrem toho, jej politická práca byrokratky v službách žien i jej súkromný život sa rozvíjali v časoch, keď vznikal Sovietsky zväz, a boli vnímané kontroverzne. A to má vplyv aj na debaty o tom, do akej miery bola súčasťou vznikajúcej autoritárnej vlády. O tom všetkom píšu autorky a autori v tomto čísle. Z našej perspektívy je Alexandre Kollontaj rozhodne čo vytknúť. Zároveň si nemyslíme, že sa dá jej myslenie rozdeliť na aktuálne versus neaktuálne – zmysluplne sa dá reflektovať jedine v celej jeho komplexnosti a historickej situovanosti vo vzťahu k tomu, kde stojíme dnes.
S kurátorkami čísla sa zhováral Tomáš Hučko
