Michal Tallo a Viliam Nádaskay sú predstaviteľmi nastupujúcej básnickej generácie, narodenej v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Táto dvojrecenzia hodnotí a vzájomne konfrontuje ich literárne stratégie v zbierkach Vynechaný spoj (Nádaskay) a Delta (Tallo), ktoré obaja autori vydali v roku 2018.
Mladí a perspektívni
V tejto chvíli sa zdá, že Michal Tallo (1993) a Viliam Nádaskay (1994) sú perspektívnymi autormi nastupujúcej básnickej generácie. Nie však iba preto, že majú na konte autorské knihy, v Tallovom prípade dokonca dve (debutoval zbierkou Antimita už v roku 2016), ale aj vďaka ich aktívnej participácii na literárnom procese v poli slovenskej poézie. Na prvý pohľad nájdeme medzi oboma zjavné podobnosti. Tallo i Nádaskay vychádzajú z literárnej komunity zoskupenej okolo súťaže Medziriadky. Obaja pôsobia okrem iného ako literárni kritici, predovšetkým Nádaskay, ktorý si získal reputáciu kvalitnými recenziami najmä slovenskej poézie a prózy a pôsobí i ako jeden z kritikov vo formáte LQ: Literárny kvocient. Michal Tallo je zas redaktorom kultúrneho periodika Vlna, pracuje ako dramaturg festivalu Novotvar a organizačne zaisťuje súťaž Básne, ktorá je dnes vari jedinou relevantnou básnickou súťažou na Slovensku, pričom svoje pôsobenie nedávno rozšírila i do Čiech.
V oboch prípadoch hovoríme o autoroch, ktorí okrem produkcie oceňovanej tvorby (úspechu u kritiky sa dostalo najmä Tallovi) zastávajú zároveň pozíciu tzv. „gatekeeperov“, teda aktérov formujúcich umelecké pole, ktorí okrem iného participujú na výbere tých, ktorých je do poľa možné vpustiť, a tých, ktorí sa naopak umelcami (resp. básnikmi) nestanú. Ich estetické preferencie a strategické voľby majú potenciál udávať trend a, možno trochu nadnesene, formovať ďalší vývoj slovenskej literatúry.
Tento text si kladie za úlohu zhodnotiť a porovnať zbierky, ktoré autori vydali v roku 2018, obaja vo vydavateľstve Vlna/Drewo a srd. Ide konkrétne o debut Vynechaný spoj Viliama Nádaskaya a zbierku Δ (Delta) Michala Talla. Treba povedať, že ani jeden z autorov nemal o kritickú reflexiu núdzu. Nádaskayovej zbierke sa dostalo predovšetkým rozpačitých recenzií: ako píše Veronika Rácová pre plav.sk, Vynechaný spoj je ukážkou „nezvládnutej autorskej selekcie, miery a verbalizmu“. Tallo, naopak, bol kritikou prijatý prevažne pozitívne: jeho kniha sa dokonca dostala na druhé miesto v ankete denníka Pravda Kniha roka. Ani Delta sa však kritike nevyhla. Anna Bukovinová v Knižnej revue napríklad kritizuje Tallovo experimentovanie a tvrdí, že „menej je niekedy viac“ (s. 22) a Martin Lukáš v recenzii pre plav.sk tvrdí, že autorovi „uniká, že poezie není jen dobře vysoustružený text, ale také způsob poznání, jenž překračuje slova“.
Tvar zbierky, tvar básne
Pozrime sa najprv na základné parametre oboch zbierok. Nádaskayov Vynechaný spoj sa skladá z troch cyklov (Urban, Biopsie, Prísľub konca), ktoré pozostávajú z formálne pomerne konvenčných básnických útvarov, členených štandardne do veršov a strof. Autor sa iba zriedkavo púšťa do kompozične zložitejších či formálne sofistikovanejších skladieb, napríklad v Hodine anatómie. Cykly sú určené buď jednotným lyrickým subjektom (Urban v eponymnom celku), alebo základným tematickým plánom (v prípade Biopsií a Prísľubu konca), hoci zaradenie do jednotlivých celkov, najmä v posledných dvoch, pôsobí často celkom arbitrárne.
Oproti Nádaskayovi využíva Michal Tallo v Delte, ktorá je zostavená až zo siedmich cyklov, celú paletu rôznorodých formálnych postupov – od konvenčnej poetickej formy cez prozaický zápis, e-mailovú komunikáciu, marketingový text, básnický dialóg až po komplexnú významovú hru, pri ktorej rozmiestnením fragmentovaného textu (podobné experimenty môžeme nájsť napr. u Nóry Ružičkovej) na ploche strany motivuje čitateľa hľadať rôzne možnosti a stratégie čítania. Rôzne formálne stratégie sú pritom u Talla významotvorné – napríklad vizuálna fragmentácia textu odkazuje ku konfúzii a dezintegrácii subjektu v emočne vypätej situácii. Jednotlivé básnické celky sú prepojené tematicky aj žánrovo.
Stojí za to spomenúť i produktívnu materiálnu hru, ktorou Tallo zbierku ďalej obohatil. Ide o zapojenie polopriehľadných listov, ktoré po preložení vizuálne rozmažú text na predchádzajúcej (resp. nasledujúcej) strane. Medzi s. 91 a 97 nájdeme takéto listy hneď dva, proces sa tak progresívne stupňuje, no zároveň sa čitateľ ocitne aj v momente, keď sú naraz rozostrené texty na oboch protiľahlých stranách. Ani tu nejde o samoúčelnú hru, ale o autorské gesto, previazané s konkrétnym cyklom v zbierke, v ktorom autor tematizuje programované rozmazávanie tvárí a je možné ho interpretovať ako vizualizáciu procesu zabúdania. Do určitej miery tak autor dodáva svojej zbierke i charakter vizuálneho diela, podporený aj efektnou ilustráciou riečnej delty na obale.
Po formálnej a kompozičnej stránke má navrch jednoznačne Tallo. Podarilo sa mu produktívne využiť celú paletu postupov – hoci zväčša nie dramaticky originálnych – a spojil ich v Delte do kompaktného celku. Týmto premysleným útvarom nadväzuje v najlepšom zmysle na experimentálnu poéziu „text generation“.
Od metropoly k digitálu
Zbierky Delta a Vynechaný spoj sa od seba nápadne líšia nielen na úrovni formy a kompozície, ale aj v pláne významu: v symbolicko-motivickej úrovni a vo výbere tém. Tematickým ťažiskom básní Viliama Nádaskaya je problém života vo vysokej modernite, ktorú reprezentuje najmä metropolitná skúsenosť a s ňou štandardne spojené fenomény: odcudzenosť subjektu, byrokracia, nepodstatnosť indivídua, ale aj outsourcing do krajín tretieho sveta. Toto ukotvenie situuje Nádaskaya do existujúcej tradície nonkonformného urbánneho individualizmu, čo ostatne naznačuje i titul úvodného cyklu Urban, ktorý okrem veľkomestského prostredia môže ironicky odkazovať aj k jednému z autorov tejto línie v slovenskej poézii, k Jozefovi Urbanovi. Ironické intertextové odkazy na slovenských autorov môžeme nájsť aj inde v zbierke, napríklad v „playbojskej košeli“ (Mihálik).
Jedným z kľúčových motívov je asociácia urbánneho a organického: rôzne komponenty mesta v Nádaskayovej poézii nadobúdajú parametre živých organizmov („kedysi to bol bufet / (…) / dnes z jeho útrob vyvierajú / odpadky deky zúfalstvo“), štruktúra urbánneho priestoru nachádza paralelu v nervovom systéme („keď zhasne slnko / vidíš synapsie / asfaltového a betónového mozgu“; „mesto sa vlní ako povrch mozgu“), anorganické sa zamieňa s organickým („invázia sa začala / oceľové monštrá / ktorých predkovia brázdili / vietnamské džungle / (…) neušetria nikoho“). Subjekt básní, predovšetkým v cykle Urban, tento organizmus vníma pozitívne ako umelecké dielo („zospodu je to majestátne / sídlisko na kopci: panelový dóm“) či sexuálny objekt („robotníci z Dunajskej Stredy / (…) / zapália si a odídu / obšťastniť ďalšiu štvrť“; „vníma sídlisko / v celej jeho nahote“), stále je však pre neho „nezrozumiteľné klbko“.
Urban i iné subjekty autorových básní urbánny život otvorene nekritizujú ani neodsudzujú, ale naopak, prijímajú a vítajú – „statné mužské ruky už neohýbajú železo / (…) kým ťažká guľa búra staré steny / a Urban konečne cíti radosť“ ; „načo sú ti priatelia / keď máš poisťovňu / ktorá o tebe vie všetko“. Inokedy zasa ironicky využíva (celkom vyčerpanú) rétoriku socialistického režimu: „na dvadsiatom siedmom zjazde developerov“, resp. „predavači všetkých zemí spojte sa!“. Ide o satiricko-ironické gesto, hyperbolu, ktorá kriticky poukazuje na transformáciu subjektu v odcudzenom, konzumnom svete európskeho veľkomesta. Komplementárne k tomuto urbánnemu entuziazmu nachádzame v Nádaskayových básňach aj indiferentnú či rezignovanú štylizáciu subjektu: teda subjekty, ktoré fungujú skôr ako nezúčastnení pozorovatelia alebo súčiastky systému, ktoré „pohltí (…) pružný mäkký dav“.
V Nádaskayovej poézii dominuje snaha šokovať, či už prekračovaním spoločenského tabu (napr. tematizovaním sexuality rodičov subjektu v básni Hodina anatómie), surovosťou výrazu („v jedno ráno si nájdeš vyrážku / inú ako ostatné / (…) / v jedno ráno si ju vytlačíš / (…) / vyleje sa z teba hustá maslová masa“) alebo využitím kontrastu. S tým súvisia i humor a vtip, ktoré sú jedným z najzrejmejších autorových cieľov. Nanešťastie, v drvivej väčšine prípadov zostáva v nedohľadne, a to i napriek tomu, že sa Nádaskay snaží čitateľa pobaviť napríklad mimoriadne sofistikovanými slovnými hrami („vytiahne penis / močí / ako socha / mlčí“; „poraziť / krízu všedného veku“; resp. „musí sa objednať na vyšetrenie / podstaty“) alebo nevydareným klišé („do beatu ohnivého tracku / objednáš si ešte ohnivejšiu vodu“). Na dôvažok sa ešte žiada poznamenať, že iritujúce je i autorovo moralizovanie, ktoré, hoci obvykle spracované vo forme ironickej hyperboly alebo nezaujatého pozorovania subjektu, prezrádza zrejmú normatívnu pozíciu. Občas je pritom táto pozícia artikulovaná prostredníctvom skutočne vyčerpaných kontrastov: „v sprche si nastaví vodu / (…) / a bude myslieť na všetky tie deti v Afrike / ktoré sa jej nikdy nenapijú“.
Tallova Delta sa s Vynechaným spojom tematicky prekrýva v základnom civilizačnom rámci – no zatiaľ čo pre Nádaskaya je ťažiskom život v modernom veľkomeste, Tallo sa posúva ešte ďalej, do postmoderného digitálu. Aj základná tematika je iná: na rozdiel od Nádaskaya sa sústredí na romantický život subjektu, resp. pomaly sa rozpadajúci vzťah subjektu s jeho partnerom (pod šiframi „m.“ a „M.“, resp. „Michal“ a „M.“). Tento proces sa odohráva predovšetkým v čoraz zmätenejšej a fragmentovanejšej mysli subjektu a prostredníctvom elektronickej komunikácie. Segmenty tejto korešpondencie nachádzame – v jednoznačnej hre s autenticitou subjektu – ako privlastnené, resp. hypotetické ready-made texty aj v zbierke. Nejde pritom o jediný indikátor stotožnenia autorského a lyrického subjektu (napríklad odkaz ku konkrétnemu dátumu; nájdeme aj súhlasiace meno autora a subjektu); no pri autorovi, poučenom lektúrou experimentálnej poézie, je pri usudzovaní o autenticite namieste určitá opatrnosť. K tomu nabáda aj fakt, že Tallo nezostáva len vo sfére existujúcej možnosti, ale kombinuje skutočnosť s mýtom a futurizmom – v cykle Násilie dokonca vytvára motív programu, ktorý, implementovaný priamo do mysle subjektu, uľahčuje na bývalého partnera zabudnúť tým, že ho podľa uváženia rozmazáva.
Rozpad milostného vzťahu je zároveň rámcovaný päticou textov (Predtým, Medzitým, Možno raz, Nedatované a Potom), ktoré určujú časovú líniu procesu. Tieto básne, zjavne inšpirované dystopicko-profetickou modalitou v tvorbe Michala Habaja či Petra Šuleja, zároveň situujú romantickú tragédiu subjektu do rámca civilizačnej katastrofy – záverom zbierky „na zemi, rozdrvenej ranami, / zhromaždisku / živých aj mŕtvych vecí, / zahynie všetko okrem jeho tváre“ (s. 97). Autor sa k habajovskej inšpirácii rezervovane hlási sám, keď lyrický subjekt píše, že je „takmer ako epigón Veľkého epigóna“. Za povšimnutie však stojí, že Tallo tu nepíše o autorskej ambícii subjektu, ale o jeho dennej komunikačnej praxi – poézia tak nie je exkluzívnou činnosťou, ale, v súlade s impulzom avantgardných smerov dvadsiateho storočia, aspektom každodennosti.
Je nepochybne namieste oceniť autorovu schopnosť vytvoriť koncepčne zovretý celok, zmysluplne prepojiť jednotlivé básne a eklekticky skombinovať rôzne literárne formy, žánre, inšpirácie. Pozornosť sústredená na cykly a celky má však neblahý účinok na texty samotné, ktoré akoby skončili v pláne zbierky až na poslednom mieste. Tým často chýba vlastne akýkoľvek nápad, len zriedka disponujú pútavou imaginatívnosťou, o vtipe, ktorý hrá kľúčovú rolu u Nádaskaya, sa už vonkoncom nedá hovoriť. Jednotlivé texty sú často skôr banálnymi zápiskami, neutíchajúcou snahou subjektu zachytiť svoj duševný stav, prípadne (v duchu autoreferenčného písania) reflektovať proces zachytávania svojho duševného stavu – a nie je vlastne celkom jasné, prečo by čitateľky a čitateľov mali zaujímať. Dobrým príkladom je Zlá planéta, cyklus zápiskov, ktoré mali azda radšej zostať v denníku (jeden za všetky: „snažím sa, aby som u XXXXXX / našiel oporu, ktorú potrebujem, ale je to / silnejšie než ja. napriek všetkej láske k XXXXXXX / musím milovať / niekoho konkrétneho, / pozemského.“). Druhým extrémom sú potom preverbalizované lyrické výlevy, ktoré síce celkom plasticky demonštrujú zmätenie a vnútorný pretlak lyrického subjektu, ale tam je i hranica ich estetickej funkcie. Napokon aj Tallove komplexnejšie formálne experimenty strácajú príťažlivosť, chýba im totiž výraznejšia téma, resp. čokoľvek iné ako sústavné lamentácie subjektu nad rozpadom vzťahu.
Dá sa teda povedať, že Tallova invencia spočíva predovšetkým v tom, že dokázal efektívne apropriovať rôzne impulzy literárneho experimentu a modelovať pomocou nich celkom konvenčnú lyrickú tematiku. Jeho básnická výpoveď bude nepochybne konvenovať čitateľkám a čitateľom (kritičkám a kritikom), ktorí v poézii hľadajú najmä emocionálny prežitok, ale zároveň chcú čítať niečo, čo je kódované ako sofistikovaný literárny experiment.
Dva varianty, jeden lepší
Vynechaný spoj a Delta predstavujú dva veľmi odlišné varianty autorskej stratégie. Zatiaľ čo Nádaskay píše s cieľom svojimi básňami čitateľa pobaviť a provokovať, pre Talla je dôležitá predovšetkým spoveď, vyjadrenie emocionálneho prežívania lyrického subjektu, básnické uchopenie skúsenosti dezintegrácie romantického vzťahu. Diskurzívne rámcovanie tejto skúsenosti vo futuristicko-apokalyptickom kontexte síce u Talla funguje dobre, no pôsobí do určitej miery nadbytočne – akoby popri tom, čo chce autor naozaj povedať, išlo iba o povinnú jazdu, ktorá zo zbierky spraví viac ako iba výlev – priam civilizačnú výpoveď.
Pre Nádaskaya je naopak ťažiskom ironicko-kritická reflexia moderného sveta, do introspekcie subjektu sa púšťa iba zriedka. Jeho zbierka však trpí mnohými problémami, ktorým sa Tallo úspešne vyhol. V určitom zmysle je Nádaskayov risk sympatický a oproti tematickej monotónnosti a emocionálnej exaltovanosti Delty sú jeho básne osviežujúce. Ešte lepšie by ale bolo, ak by väčšina jeho vtipov a provokácií nebola zväčša celkom prvoplánovým klišé. Ďalším systematickým problémom je to, že Nádaskayova urbánna kritika je oproti Delte nielen literárne, ale aj tematicky absolútne retro. Kým Tallo pracuje s programovaním mysle, autor Vynechaného spoja, akoby paralyzovaný v literárnej stáze básnického gesta nonkonformných individualistov 90. rokov, sa uspokojuje s tematizovaním veľkomestskej odcudzenosti. Ak by sa Nádaskayovi podarilo nájsť neobvyklé témy, inovatívne pohľady, bolo by to azda v poriadku. Vo väčšine prípadov však nachádzame iba ohrané klišé – od kritiky odosobneného konzumu k indiferencii v hromadnej doprave.
Za povšimnutie však stojí, že takí odlišní autori ako Tallo a Nádaskay sa veľmi konkrétne prekrývajú v tematike dystopickej budúcnosti antropocénu, vymiznutia človeka, resp. obrátenia sa prírody, planéty a dejín proti ľudskému subjektu. V básni Výmena napríklad Nádaskay tematizuje nahradenie ľudí v mestách zvieratami, zatiaľ čo my, homo sapiens, „(…) v hĺbke lesa / čakáme“. Tallo, v rámci svojich mytologizujúcich intermezz, proces finalizuje: „v tento deň začnú ľudia miznúť pod mäkkou krajinou / ako rozptýlený hmyz / a hory sa budú podobať padajúcej vlne“. Táto zhoda poukazuje na to, že za žánrovými a štylistickými rozdielmi existuje určitá epistemicko-ideologická zhoda. Touto témou nadväzujú nielen na zdroje v domácej literatúre (Habaj, Kucbelová), ale i trendy v aktuálnej svetovej poézii, napr. poslednú zbierku Alice Majorovej Welcome to the Anthropocene.
V konečnom dôsledku teda vychádza z porovnania jednoznačne lepšie Michal Tallo. Delta je koncepčne zovretým a premysleným útvarom, ktorý funkčne využíva pomerne širokú škálu literárnych foriem a experimentov. Má tak kvalitatívne navrch nad Nádaskayom, ktorého zbierka síce poteší vtipom a určitou odvahou, ale literárne zlyháva hneď na niekoľkých rovinách. Na rozdiel od Anny Bukovinovej, ktorá v Knižnej revue Tallovi vyčíta nezvládnutý eklekticizmus a píše, že sa Tallova „,nekonvenčnosť‘ stáva výrazom konvenčnosti“, vnímam experimentálny rozmer jeho zbierky ako jej kvalitatívne ťažisko. Ak by sme si ho totiž odmysleli, nezostane skutočne oveľa viac než monotónna lyrická výpoveď o romantickej dráme. Povedal by som, že takých sme už v slovenskej poézii mali až príliš.
Tallo, Michal: Delta. 1. vyd. Bratislava : Vlna/Drewo a srd, 2018. 98 s.
Nádaskay, Viliam: Vynechaný spoj. 1. vyd. Bratislava : Vlna/Drewo a srd, 2018. 94 s.
Autor je sociológ a literárny kritik
