Zabudnite na youtubové videá o tom, ako správne drepovať, a choďte na Squat. Napriek tomu, že budete dvadsať minút pohodlne sedieť na stoličke v hľadisku, každú z tých dvadsiatich minút pocítite na svojom tele. Pre choreografku Martinu Hajdyla Lacovú je totiž drep východiskom aj cieľom. Raz má pohyb v nekomfortnej póze podobu takmer akrobatického cvičenia, inokedy chytá nánosy breakdancu, vzápätí sa mení na ľudový odzemok či bojový súboj. Telá sú elegantné až staticky sošné, hneď nato sú z nich takmer neandertálsky neohrabané živly. Drep nie je pre ne jediným obmedzujúcim faktorom. Hýbanie sa v presne vymedzenom priestore je narúšané robotickými krútiacimi sa vysávačmi. Ich nepravidelné trajektórie sú s tanečníkmi a tanečníčkami niekedy v súhre, ale neraz sa ich náhodilosť stáva prekážkou. Čo je vo výsledku limitujúcejšie? Technológia alebo naše vlastné telá? A ak si potom cez prestávku v bufete narovnáte chrbty a povystierate kolená, druhá časť vás na ne opäť zrazí – emocionálne.
Čin Lívie Méndez Marín Balážovej reaguje na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ale aj na prejavy xenofóbie či nedemokratické režimy. Jej dvadsať minút je tiež o limitoch – tentokrát slobody, manipulácie, klamstva, našich rozhodnutí. Napriek tomu, že ide o tú istú päticu účinkujúcich, výrazovo a pohybovo by ste ich takmer nespoznali. Politický apel prenášajú do výraznej gestikulácie a mimiky, bez zbytočného pátosu. Posun nastáva aj v komunikácii s obecenstvom. Odstup medzi javiskom a hľadiskom je zrušený a diváci a diváčky sa od začiatku stávajú účastníkmi, či skôr spolupáchateľmi a spolupáchateľkami mocenských hier.
Finále trilógie prináša vydýchnutie. Biele kostýmy, tlmené svetlo, kruh, splývanie tiel. V pomaly plynúcej choreografii Zuny Vesan Kozánkovej, ktorú sprevádza abstraktná videoprojekcia Márie Júdovej, dostávame priestor spracovať vypätie prvých dvoch častí. Otázkou je, či nepriamu výzvu na meditáciu a pomyselný únik do transcendentálnych svetov vlastne chceme prijať. V niečom môže byť uvedomovanie si vlastného vnútra prirodzeným dramaturgickým vyústením. V konfrontácii najmä s choreografickou nápaditosťou prvých dvoch kusov je rituálnosť Spaces odrazu príliš jednoduchá a taká efemérna, až je nezapamätateľná. Možno však to je cieľom – aby nám v mysli ostali len nekonkrétne obrazy a emócie.
Štúdio tanca: 3×20 Ženy, choreografia: Martina Hajdyla Lacová, Lívia Méndez Marín Balážová, Zuna Vesan Kozánková
Michaela Pašteková
