Dotyky a spojenia: zápisky debutujúcej návštevníčky

Štyri mladé ženy si dávajú vo foyeri Štúdia Slovenského komorného divadla Martin potlačiť tričká. „Myslíte si, že to je moc?“ pýta sa jedna zriadenca, ktorý obsluhuje prístroj. Vymyslela si odvážny dizajn: dva znaky „&“ na hrudi, symbolizujúce bradavky. Chichocú sa, slečna váha. Druhá ju ubezpečuje: „Ale veď sme na festivale, to sa môže!“ Moja premiéra na martinských Dotykoch a spojeniach sa začína.

Prepáč ryba, že sa to takto zle zvrtlo

Okrúhly 20. ročník podujatia prináša 33 inscenácií, 25 diskusií, workshopy, dielne, výstavy a koncerty. Píšem v prítomnom čase, pretože voľné chvíle využívam na nasávanie atmosféry a sumarizáciu svojich bezprostredných dojmov. Sedí mi to k divadlu, ktoré vie reagovať na zmeny a atmosféru v spoločnosti expresne  — oveľa rýchlejšie než napríklad film či literatúra. Čo má s ostatnými kultúrnymi sférami spoločné, je prežívanie ťažkých časov pre chaos a marazmus, ktoré smerujú od ministerstva kultúry cez Fond na podporu umenia (predovšetkým Radu FPU) aj sem do Martina. O tom, ako táto deštrukcia prebieha, ste si už v Kapitáli mohli prečítať.

Festival získal podporu od FPU — aktuálne druhý rok čerpá trojročný grant. Píše sa o tom aj v úvode bulletinu. Monika Michnová, programová riaditeľka festivalu, a Tibor Kubička, riaditeľ festivalu, v ňom spomínajú aj situáciu divadiel, ktoré nezískali podporu a sú súčasťou tohto ročníka Dotykov práve preto, lebo „ich tvorba predstavuje to najlepšie, čo v divadle na Slovensku v uplynulom roku vzniklo“. Boj, ktorý každý jeden účastník a účastníčka festivalu v týchto mesiacoch vedie, vyzerá od prípadu k prípadu inak, a predsa máme všetci niečo spoločné. Máločo sa k týmto myšlienkam o zmysle odporu hodí viac ako inscenácia, ktorú na Dotykoch vidím ako prvú: Hemingwayovho Starca a more v podaní Divadla Ludus.

Pred jej začiatkom prebieha aj oficiálne otvorenie festivalu. Starec a more prináša mnohé meditatívne momenty, lyrickosť pretínajúcu sa s miestami až mechanickou hereckou akciou, a taktiež niekoľko vrstiev samotného textu. V súvislosti s linkou, v ktorej starec odovzdáva svoje znalosti o živote na mori a rybolove malému chlapcovi, vo voiceoverovom dialógu uvažujú herci (Ivan Martinka a Jan Lepšík) o tom, ako a či sa vôbec dá odovzdať to povestné legacy. Tento moment ma zaujme, ako aj mnohé ďalšie prvky predstavenia — najmä scénografia a tvorivé riešenie jednotlivých akcií. Ako pracovníci a pracovníčky v kultúre tak často živoríme a bojujeme s prekarizovanými podmienkami, že neprichádza do úvahy ešte aj premýšľať o tom, ako človek odovzdá svoje poznatky a know-how. Ako zanechá nielen diela, ale aj takpovediac bonusový materiál pre nasledovníkov, následovníčky, výskumníkov, výskumníčky či jednoducho ďalšie generácie?

Umelci zomierajú v chudobe

V stredu, vo štvrtok a v piatok sú naplánované diskusie pod taktovkou platformy MLOKi. Prvá – Divadlo a práca – prináša témy ako neférové ohodnotenie, hromadenie funkcií (ako povedal diskutujúci Michal Belej: „Som vypisovač grantov alebo dramatik?“), neznalosť svojich práv, združovanie sa atakďalej atakďalej. S moderátorom Jakubom Molnárom sa okrem Beleja rozprávala aj Katarína Šipöcz Svobodová, fotografka a členka organizácie Kultúrne odbory. Sme teda dodávatelia služieb vo verejnom záujme alebo veční darmožráči? Táto a nasledujúce dve diskusie sú skvelým prínosom do programu festivalu. Je nezmyselné len lietať z predstavenia na predstavenie. Koniec koncov, to tu robí málokto, pretože profesionálne podujatia slúžia aj na vzdelávanie a zosieťovanie — a nemyslím iba to pri pive.

Popoludní míňam peniaze na knižnej burze, pri ktorej sa odohráva inscenácia Z času na čas Divadla na hojdačke. „Punková bábková ekoinscenácia“ dostojí svojmu opisu z bulletinu. Deti vrieskajú, keď sa objaví príšera, a potom sa smejú, keď sa vysmrká. Dvaja predstavitelia na konci nemôžu skočiť do ďalekej budúcnosti, tak sa zhodnú, že preskočia iba tam, kam môžu – a teda do aktuálnej, prebiehajúcej súčasnosti. Malí diváci a diváčky asi nemali také pocity ako ja z predstavy, že nemožnosť skočiť do budúcnosti nebola spôsobená technickým problémom v stroji času, ale tým, že nijaká budúcnosť nás nečaká. Pre rodičov, ktorí počas predstavenia nedriemu, ale dávajú aj pozor, to môže byť didaktický moment, aký by od divadla pre deti nemuseli čakať.

Na odporúčania známych sa presúvam do Barmusea, kde sa v ten deň už druhý raz odohrá autorská inscenácia Hranice kolektívu z bábkarskej tvorby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaujme ma technikami a scénografiou viac než výpoveďou samotnou. Keď o hodinu na to vidím „čistú“ činohru Hirošima, moja láska, ide mi hlavou iba „Kde v pekle sú nejaké bábky?“.

Večer sa končí koncertom Kriss Krimm na Divadelnom námestí. Ľudí je menej než predošlý (či nasledujúci) deň, avšak prierazná a živá hudobná zložka a pre moje laické ucho dokonalá spevácka interpretácia Kristíny Smetanovej dokážu opantať. Možno je to iba moje zdanie, no pozorujem stále viac takzvaných vývozných artiklov, na ktoré sa v zahraničí nikto nepozerá cez prsty. Týka sa to nielen hudobnej produkcie, ale aj divadla či literatúry. Po návrate na izbu si odškrtávam, čo som videla, plánujem nasledujúci program a uvedomujem si, že som celý deň nevidela žiadne správy. Nehľadám ich.

Divadlo ako dobre položená otázka

Hrozí, že štvrtková diskusia človeku zrazí vysoko vztýčený hrebienok nádeje a pozitivity: volá sa totiž Divadlo a politika. Miro Zwiefelhofer diskutuje s bývalou ministerkou kultúry Silviou Hroncovou a režisérkou Júliou Rázusovou. Výpočet aktivít a funkcií u týchto dám je obdivuhodný, rovnako ako to, čo hovoria, s čím majú skúsenosť alebo ju len získavajú. Najviac ma zaujme téma dialógu medzi nezriaďovanou kultúrou a samosprávami. Odbory pre kultúru na vyšších územných celkoch v jednotlivých krajoch rátajú zamestnanectvo na prstoch dvoch rúk, a títo ľudia často hovoria iným jazykom než kultúrne organizácie, ktoré v regiónoch pôsobia. Ak aj nájdu spoločnú reč, mantra „Keď bude na divadlo, nebude na futbal“ dokáže zabrzdiť aj tých najambicióznejších.

„Procesy v kultúre sú dlhodobé, a keď do nich príde radikálny zásah, môže to zabrzdiť rozmanitosť a vývoj kultúry. Tá potom nestagnuje v tvorbe samotnej, ale v štruktúre fungovania,“ hovorí Hroncová. Situácia na ministerstve kultúry sa tu spomína, avšak diplomaticky, ako aj na ostatných diskusiách: napríklad konkrétne ministerka kultúry sa menom alebo hoci aj funkciou nespomenie ani raz. Načo, aj tak všetci vieme, o čom sa hovorí, čo sa deje, o čo sa jedná. Rovnako všetci vieme, že kultúra je investícia. Divadelné ocenenia Dosky sa vo verejnoprávnej televízii nevysielajú, lebo by všetci museli podpísať, že hocičo, čo povedia, môže byť vystrihnuté, na čo organizačný tím nepristúpil. Túžba mať profesionálne nasnímanú inscenáciu práve touto inštitúciou je už vyslovene utópiou. Čerešničkou na torte je časť diskusie s publikom o Tipose. Táto štátna lotériová spoločnosť s príjmami v stovkách miliónov eur má v aktivitách zakotvenú podporu kultúry, avšak k reálnym číslam sa nijako nedostanete.

Na lodičky nie je čas

Začínam si programovo všímať ženy: kvetované šaty a na nohách obuté botasky rôzneho druhu. Táto kombinácia (viem, že nijako nová) je emblematická pre divadelný život: človek nemá čas na lodičky, lebo behá medzi dvadsiatimi projektami, a to ešte do hry nevstúpila rodina, domácnosť, oddych. Treba makať a robiť divadlo. V tejto dynamickosti a nezastaviteľnosti sa dokážem rýchlo udomácniť, hlavne, keď si uvedomím, čo mám oblečené a obuté.

Na detskej inscenácii Pekabu (Divadlo Štúdio tanca) stretnem Alexandru Rychtarčíkovú. Tento týždeň je šéfredaktorkou festivalového žurnálu. Stále ma prekvapuje, že tento žáner festivalových denníkov pretrváva, a to sama bývam súčasťou redakčných tímov na iných podujatiach. Pristupuje sa k nim rôznorodo, ja mám skúsenosti skôr s odľahčenými formami. Žurnál na Dotykoch prináša kvalitný obsah, k obedu či počas tichej chvíľky na izbe si môžete prečítať rozhovory s tvorcami a tvorkyňami, hodnotenie dňa, krátke recenzie či ankety na rôzne témy. Je tlačený, no nájdete ho aj na webe. Tak ako videozáznamy inscenácií dokážu zachytiť len základné informácie a vnemy, skutočné mäso a atmosféru dní nepretaví do písmeniek žiaden festník. Napriek tomu si myslím, že majú zmysel a dotvárajú kolorit tohto typu podujatí.

Večer končím inscenáciou Eden. Útek z raja. Pozerám štvorici herečiek (Katarína Andrejcová, Katarína Gurová, Kristína Spáčová, Kristína Svarinská) z Divadla Petra Mankoveckého na nohy: botasky nahradili topánky na opätkoch rôznej výšky, ale k predstaveniu sa to hodí. Okrem toho, že sa odohráva vo fiktívnom salóne krásy, výrazne sa tu pracuje s kostýmami, svetlami a bublinkami, avšak dielo je o tom, čo sa deje v našom vnútri. Spája výpovede žien pôsobiacich v umeleckej sfére počas normalizácie so skúsenosťami dnešných tridsiatničiek. Za koncept a zber materiálu sú zodpovedné Katarína K. Cvečková a Alžbeta Vrzgula, ktorá predstavenie aj režírovala. Najviac sa ma dotýka téma vnútorného azylu: môžeme byť síce silné a presvedčené, dokážeme však s istotou povedať, že vnútorná sloboda siaha najhlbšie, kam môže? Mám výhľad na seniornú diváčku, ktorá sedí na stoličke a pri jednej z interaktívnych častí dostáva od zamestnankyne salóna v podaní herečky Kataríny Gurovej otázku, kam by sa chcela dostať strojom času. Žena odpovedá, že do obdobia francúzskej revolúcie. „Pre tú módu?“ pýta sa zamestnankyňa salóna. „Pre slobodu,“ odpovie žena.

Mládež, akú dospelosť si predstavujete?

Festivalový deň opäť začínam diskusiou, tentoraz na tému Divadlo a mládež. Diskutuje sa najmä o tom, kde, kedy a ako vzdelávať mladých ľudí divadlom a či to vôbec robiť, alebo im radšej nechať voľnejšiu ruku. S moderátorkou Lenkou Dzadíkovou diskutujú riaditeľka úseku neformálneho vzdelávania a rozvíjania publika Divadla Jána Palárika v Trnave Ivica Franeková, riaditeľka a dramaturgička Nového divadla v Nitre a umelecká šéfka Bábkového divadla Žilina Veronika Gabčíková, riaditeľ Divadla Ludus Martin Kubran a pedagogička a lektorka Veronika Kořínková-Willems. Posledná menovaná je zakladateľkou dramacentra EDUdrama. Aj tento projekt patrí medzi tie, ktoré napriek odporúčaniu odbornej komisie dostali v májovej výzve od Rady FPU nulu. Aj oni vyzvali ľudí, aby ich podporili cez darovací portál, aj oni robia svoje aktivity naďalej. Čakala som v oficiálnych i neoficiálnych diskusiách viac ponosovania sa na súčasnú situáciu, no prichádza len občas, akoby sme sa už zmierili. Nevzdávame sa, ale čakáme, že raz sa to musí skončiť. Obrovský význam má aj spolupráca nezriaďovanej a zriaďovanej kultúry, pričom často počuť, že toto delenie sa málokomu páči a je skôr formálne než naozaj smerodajné pre aktivity jednotlivých zložiek.

Zážitkom dňa – a pravdepodobne aj celého festivalu – je kolektívna putovná inscenácia Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie. Zastrešuje ju Uhol_92 (pod taktovkou Alžbety Vrzgula) a jednotlivé segmenty režírovali Adam Dragun, Silvia Vollmann a Júlia Rázusová. Hrá sa dvakrát, mám možnosť ísť na prvé uvedenie. Tretí segment si v hlave vydeľujem ako samostatnú entitu, keďže k prvým dvom mi nepasuje, ale všetky sú výnimočné svojím prístupom a odkazom, hoci hovoria o tom istom: ako sa tu žije, ako sa odtiaľto odchádza, ako sa žije vonku a ako sa nedá prísť späť. Nechcem o predstavení písať viac, za súčasť zážitku považujem to, keď o ňom človek vie čo najmenej, hoci je možné, že sa už nebude hrať. To sme si však mysleli aj po jeho bratislavskom uvedení. Držte si palce.

Mojou poslednou festivalovou zastávkou sa náhodne stáva sobotná ranná inscenácia pre deti a mládež Barón Prášil v inscenácii Nového divadla v Nitre. Šimon Spišák sa pri jej tvorbe inšpiroval textom Gottfrieda Augusta Bürgera. Klamstvá, neúcta k ľuďom, konšpirácie. Na nič z toho sa netlačí na pílu, ale dospelejšej časti publika je všetko až bolestne jasné. Deti sa smejú aj poučia a asi by som vo svetle piatkovej diskusie povedala, že sú vzdelané nenásilnou a zábavnou formou.

Keď si beriem batoh odložený za informačným pultom, pracovníčky sa rozprávajú medzi sebou. „Ako hodnotíte týždeň?“ pýta sa prvá. A druhá odpovedá: „V kľude.“ Prvá pritaká a dodá: „Ja vám poviem, že najkľudnejší festival, čo si pamätám.“

Vychádzam z bubliny, správy z domova a zo sveta otváram po piatich dňoch až vo vlaku. V hlave sa mi zliezajú dojmy, rozhovory a otázky, ktoré vo mne zostali. Festivaly – a patria k nim aj Dotyky a spojenia – nie sú len súhrnom inscenácií, ale stále aj pokusom vysloviť a zodpovedať otázku: V akej krajine chceme žiť? Kultúra jednoducho nie je luxus. Je to nástroj prežitia.