Do pekla na veľkom bielom koni

Pred dvadsiatimi rokmi vyzerala slovenská politika, aspoň na povrchu, ako ukážkový príklad „konca dejín“. Všetky relevantné strany a politici, vrátane protagonistov Mečiarových vlád, sa hlásili k prozápadnej orientácii a rešpektu princípov liberálnej demokracie. Pod peknou fasádou bola situácia trochu iná. Antirómsky rasizmus, diskriminácia sexuálnych menšín a iné formy intolerancie boli vo verejnosti aj u politických elít hlboko zakorenené. Napriek tomu, ak ste chceli nájsť skutočne plnokrvný, nacionalistický, intolerantný extrém, museli ste loviť v marginálnych vodách.

Dnes oslovuje krajná pravica približne 15 percent elektorátu. Je zastúpená v parlamente a podľa prieskumov by bola aj po nasledujúcich voľbách. Krajne pravicové pozície – vo vzťahu k menšinám, liberálnej demokracii – zastávajú aj politické strany, ktoré sa nedávno prezentovali ako mainstreamové.

Slovensko si prešlo normalizáciou krajnej pravice. Tento vývoj mal, podobne ako v iných krajinách euroatlantického priestoru, dvojakú podobu: krajne pravicové strany sa dostávali bližšie k moci, mainstreamové strany preberali rétoriku a program krajnej pravice. Dôležitú úlohu zohrala strana Smer-SD – jej transformácia na krajne pravicový subjekt, akcelerujúci v rokoch 2020 – 2024.

Krajná pravica na slovenský spôsob

V časoch, keď je verejná diskusia zamorená nezmyselnými nálepkami ako „liberálny fašizmus“ či „LGBTI+ ideológia“, je dobré najprv povedať, čo pod tou „krajnou pravicou“ vlastne myslíme. O to viac, že ako každý iný koncept, aj jej podoba sa mení v čase aj konkrétnom priestore.

Ideologická výbava „moderných“ (hovoríme o posledných dvoch-troch dekádach) krajne pravicových strán stavia na nativizme, príklone k autoritárstvu a antielitizme, interpretovanom najmä cez kultúrne otázky.

Tradičným prejavom nativizmu na Slovensku boli antimaďarské a antirómske postoje. V poslednom desaťročí však antimaďarský sentiment ustúpil do pozadia, v roku 2015 ho nahradila téma migrácie. Krajne pravicové strany vystupovali ostro proti prijímaniu migrantov, argumentujúc kultúrnymi (údajná nekompatibilita) a bezpečnostnými dôvodmi.

V slovenskej politike je cieľom tohto odmietania najmä „imaginárny migrant“. Hlavná vlna takzvanej migračnej krízy nás nezasiahla a pre väčšinu migrantov sme boli aj tak len prechodnou krajinou. V politickom diskurze však bol živený obraz nebezpečného, kultúrne neprispôsobivého migranta (maskulínum použité zámerne) z krajín Blízkeho východu či Afriky, ktorý prichádza bez dostatočného dôvodu („ekonomický migrant“) a pre sociálny systém krajiny bude záťažou. Skutočné migrantské komunity (v mnohých prípadoch šlo o „ekonomických migrantov“) žijúce na Slovensku dlhodobo či prichádzajúce za ekonomickými príležitosťami v posledných rokoch, ostali väčšinou mimo záujmu slovenských nacionalistov (treba dodať: našťastie).

Druhým prejavom nativizmu je intolerancia voči sexuálnym menšinám. Najmä delegitimizáciou ich požiadaviek na vyrovnanie práv so sexuálnou majoritou, dehumanizáciou, snahou o ich sociálnu a kultúrnu marginalizáciu.

Pre krajne pravicové strany býva typická autoritárska vnútorná štruktúra, so silným lídrom. V slovenskom kontexte, kde je fungujúca vnútrostranícka demokracia skôr výnimkou, však takýto líderský princíp nie je špecifikom krajnej pravice. Charakteristický je skôr príklon k autoritárstvu vo vzťahu k organizácii a výkonu štátnej moci. Nepriateľom je všetko, čo odlišuje (liberálnu) demokraciu od holej vlády väčšiny. Nezávislé médiá a občianska spoločnosť, ochrana práv menšín, inštitúcie právneho štátu.

Odmietanie „západného liberalizmu“ umožňuje zakryť rozpor medzi príklonom k autoritárstvu a antielitizmom. Problémom nie sú elity všeobecne, ale špecificky „liberálne (internacionalistické) elity“ personifikované v konceptoch „bratislavskej kaviarne“ či „bruselského diktátu“. Slovenský krajne pravicový antielitizmus prepája s antieurópskymi, prípadne antizápadnými postojmi.

Hnedí socdemáci z úradu vlády

V úvode sme písali o dvoch podobách normalizácie krajnej pravice na Slovensku. Jednou z nich je prítomnosť krajne pravicových strán v parlamente, často priamo vo vládach. Nejde o výnimočný ani nový fakt. Slovenská národná strana má parlamentné zastúpenie od prvých rokov nezávislého Slovenska, opakovane býva súčasťou vládnych koalícií (v 90. rokoch pod vedením HZDS, v posledných dvoch desaťročiach vo vládach Smer-SD). V slovenskom parlamente pôsobila aj SME-Rodina, v období rokov 2020 – 2023 bola súčasťou vlády. V roku 2016 sa do Národnej rady dostala krajne pravicová (podľa niektorých znakov možno extrémne pravicová) Ľudová strana Naše Slovensko a nad päťpercentnou hranicou zvoliteľnosti sa dnes v prieskumoch pohybuje Republika (s výraznou personálnou aj programovou kontinuitou s ĽSNS). Ak spočítame volebné výsledky krajne pravicových strán v parlamentných voľbách, ich voličský potenciál sa dlhodobo pohybuje nad desiatimi percentami, v súčasnosti okolo 15 percent. Ich zastúpenie v parlamente je najmä výsledkom toho, ako sú tieto hlasy rozložené medzi viacero subjektov.

Druhým aspektom normalizácie je posun mainstreamových politických strán ku krajnej pravici. Mimoriadnu pozornosť si zaslúži strana Smer-SD, a to z niekoľkých dôvodov.

V slovenskej politike pôsobí viac ako dvadsať rokov. S výnimkou odštiepenia strany Hlas-SD v 2020 je nebývalo stabilným subjektom. Počas celého tohto obdobia je zastúpená v Národnej rade SR, silné zastúpenie má aj na lokálnej, regionálnej a európskej úrovni. Naviac, 13 rokov je súčasťou slovenských vlád, buď ako hlavná, premiérska politická strana, alebo v stranícky jednofarebnej vláde (2012 – 2016). Od vytvorenia prvej vlády v roku 2006 má teda Smer-SD dominantné postavenie v slovenskej politike a výrazný vplyv na celý stranícky systém.

Väčšinu času z tohto obdobia vystupoval Smer-SD ako mainstreamová, stredová strana. Napriek populistickému štýlu a využívaniu nacionalistickej rétoriky bol v prvom desaťročí existencie zaraditeľný do skupiny subjektov „naľavo od stredu“. Prelom prišiel v rokoch 2015 – 2016, keď strana využila takzvanú migračnú krízu a výraznejšie sa priklonila – pozíciami aj politikou – ku krajnej pravici.

Prijatie krajne pravicových pozícií v otázke migrácie v rokoch 2015/2016 postihlo väčšinu (v tom čase) relevantných politických subjektov na Slovensku. Pri Smer-e sa však posun ku krajnej pravici ukázal rozsiahlejší a hlbší. Môžeme ho tak považovať za najvýraznejší príklad druhej podoby normalizácie krajnej pravice na Slovensku – posunu mainstreamu ku krajne pravicovým pozíciám.

Populisti

Tento vývoj postupoval v troch krokoch. V každom z nich Smer naberal postupne ideovú výbavu krajnej pravice a oslabovali sa faktory, ktoré ho ukotvovali v politickom mainstreame.

Prvú fázu, od založenia strany po rok 2015, by sme mohli nazvať inštrumentálnym populizmom. Smer sa staval do pozície zástancu krajiny mimo metropoly a túto pózu ochrancov „ľudí v regiónoch“ pred „bratislavskými elitami“ si udržal aj napriek tomu, že po nástupe do vlády v roku 2006 nijako výrazne nekorigoval ekonomický model vytvorený druhou Dzurindovou vládou. V kultúrnych otázkach, ako vzťah cirkvi a štátu či práva sexuálnych menšín, boli jej postoje konzervatívne. V strane existovalo nacionalistické krídlo, ktorého vplyv na politiku sa odvíjal aj od zloženia koaličných partnerov.

Na druhej strane, vďaka volebnému prepadu sociáldemokratických strán v roku 2002 sa Smer-SD pomerne rýchlo ukotvil v stredoľavých medzinárodných štruktúrach. Napriek občasnému koketovaniu s umierneným eurospektizmom a antiamerikanizmom strana v zásade podporovala účasť Slovenska na prehlbovaní európskej integrácie, aj počas turbulentných rokov ekonomickej a dlhovej krízy, a nesnažila sa o systematickú demontáž inštitúcií liberálnej demokracie.

V roku 2015 sa však situácia zmenila. Blížili sa voľby a v jednofarebnej vláde sa už problémy nedali zvaliť na koaličných partnerov. Aj argument „Radičovej vládou“ prestal byť uveriteľný. Fico potreboval víťazný naratív.

Poskytla mu ho takzvaná migračná kríza. Smer-SD a jeho čelní predstavitelia rýchlo naskočili na krajne pravicovú vlnu sekuritizácie migrácie, kultúrne konzervatívnu a rasistickú interpretáciu problému prijímania a integrácie migrantov. Pritvrdzovali aj vo vzťahu k nezávislým médiám a občianskej spoločnosti, no zatiaľ len v rétorickej rovine.

Napriek tomu, v prvej časti tohto obdobia sa Smer stále snažil prezentovať ako mainstreamová strana. Na vyhranenie sa proti krajnej pravici slúžila aj rétoriku o vytváraní hrádze proti extrémizmu a hlásenie sa k najhlbšie integrovanému jadru EÚ.

Obrat doprava

Zlom nastáva v období vládnej krízy v roku 2018. Vražda Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, zverejňovanie informácií o politicky krytej korupcii a prepojení vysokých predstaviteľov štátnej moci so (organizovaným) zločinom sa už nedali zlúčiť s imidžom svojskej, no stále mainstreamovej strany. Robert Fico a niektorí ďalší predstavitelia reagovali na protesty verejnosti aj otázky zahraničných partnerov pritvrdením rétoriky. Vyťahujú trópy patriace do štandardnej výbavy krajnej pravice: Sorošom organizovaný prevrat, ohrozenie suverenity zo zahraničia a podobne.

Posledný pokus Smeru o korekciu imidžu – odchod Fica z premiérskeho postu aj pozície volebného lídra – nebol úspešný. V konečnom dôsledku viedol k rozdeleniu strany a hrozbe jej politickej marginalizácie.

Posledné štádium zmeny Smeru na krajne pravicovú stranu súvisí s jej politickým comebackom. Strana sa prvýkrát ocitla v situácii, že jej v „jej“ časti politického spektra konkuroval iný (politicky relevantný) subjekt. Reakcia sa, vzhľadom na predchádzajúci vývoj, dala predpokladať: ideologický obrat.

V krízach, ktorými Slovensko prechádzalo po roku 2020 – najprv pandémia, potom ruská agresia voči Ukrajine a jej hospodárske dôsledky – prebral Smer krajne pravicové postoje, vrátane spolupráce so stranou Republika počas protivládnych protestov. Nič na tom nezmenilo ani vytvorenie štvrtej Ficovej vlády. Smer, ktorý stratil formálne ukotvenie u európskych socialistov, je ideologicky podobný Orbánovmu Fidezsu. Jeho premenu na krajne pravicový subjekt podčiarkuje zostrený nacionalizmus a kultúrny konzervativizmus, príklon k autoritárskej politike s oslabovaním inštitúcií liberálnej demokracie a otvorene antizápadné postoje.

Vabank

Nakoľko je táto nová inkarnácia Smeru autentickou? Nie je to len ďalšia póza, podobne ako hranie sa na sociálnych demokratov? V čo vlastne verí Robert Fico či hlavní akcionári strany?

Smer bol vždy v prvom rade stranou vplyvu a moci, ideologické ukotvenia u neho hrali druhotnú, inštrumentálnu úlohu. Názorové saltá sú jednoduché aj vzhľadom na nízku mieru inštitucionalizácie strany. Zásadné rozhodnutia nemusia prechádzať mechanizmami vnútrostraníckej demokracie. Funguje skôr ako akciovka: politiku tvorí manažment vedený Robertom Ficom. Zodpovednosť má najmä voči akcionárom, ktorí za investované peniaze očakávajú výnos. Politický vplyv konvertibilný na ekonomické výhody.

Hra na stredoľavý (hoc aj trochu neštandardný) mainstream už vyčerpala PR možnosti. Ostávajúci voliči ju nepotrebujú, nových nepresvedčí. Smer sa už nesnaží o pozíciu dominantnej stredovej strany, bojuje zákopovú vojnu o zvyšné percentá. V súčasnosti zaujal pozície krajnej pravice, v tejto časti spektra sa snaží budovať hlavnú voličskú podporu. Radikalizácia postojov a polarizácia verejnej a politickej diskusie má tak pre Smer aj ďalšiu pridanú hodnotu: zväčšuje voličský koláč, o ktorý sa delí s inými krajne pravicovými stranami.

Je v podstate jedno, či je premena Smeru na krajnú pravicu pragmatickým manévrovaním, alebo odhalením jeho pravej ideologickej tváre. Pre partiu okolo Roberta Fica je to ideologická konečná. Ako strana s 20 a viac percentnou voličskou podporou, zároveň dominantná súčasť vládnucej koalície, tým výrazne prispieva k normalizácii krajnej pravice v slovenskej politike. Dôsledky toho posunu budeme cítiť ešte roky po krachu posledného Ficovho pokusu o záchranu.

Keď do pekla, tak na veľkom bielom koni, povedal minulý rok Robert Fico. A nás vlečie za sedlom.

Autor je publicista a politológ