Čo je typické pre dospievanie mladých ľudí v súčasnosti? Ako sa zmenil proces prechodu do dospelosti a čím je charakteristická nová životná etapa – tzv. neskorá mladosť?
Patrím do generácie „Husákových detí“. Prišiel som na svet v čase zosilnených pronatalitných opatrení v prvej polovici 70. rokov minulého storočia. Bolo to ešte poslednýkrát, čo sa podarilo vyvolať výraznejší babyboom v novodobých dejinách Slovenska. Naši rodičia sa narodili po 2. svetovej vojne, vyrastali a dospeli v socializme a stali sa rodičmi, keď ešte väčšina z nich nemala ani 25 rokov. A aby som nezabudol – ak sa stali rodičmi, tak skoro univerzálne platilo, že sa tak stalo v manželskom zväzku. Po počiatočných ťažkostiach s osamostatnením sa od rodičov získali štátne či družstevné byty alebo si svojpomocne postavili rodinné domy. Ešte predtým po ukončení školy mali zabezpečené isté zamestnanie. Vlastne sa museli zamestnať, inak ľahko mohli prísť k stigme príživníka, veď práca bola nielen právom, ale aj povinnosťou. Status zamestnanca však znamenal vstupenku do sveta zaopatrení, a to pomerne štedrých a týkajúcich sa širokých aspektov ich života.
Moju generáciu by pri dospievaní čakali podobné, ak nie identické životné prechody ako v prípade našich rodičov. Pre „socialistický model prechodu do dospelosti“ bolo typické, že sa rôzne životné štarty – partnerské, rodinné, profesijné – koncentrovali do veľmi mladého veku a kumulovali do pomerne krátkeho časového rozmedzia. Mizla pritom logická časová následnosť prechodov – napríklad vstup do manželstva a rodičovstvo často predchádzali ekonomickému a rezidenčnému osamostatneniu sa mladých ľudí. Životné dráhy vykazovali minimálnu variabilitu a boli veľmi podobné u veľkej väčšiny mladej populácie. Odzrkadľovalo sa to v štandardizácii a unifikácii biografií mladých ľudí. Môžeme za tým hľadať najmä také impulzy, akými boli ekonomické a sociálne donútenie. V uniformnom prostredí postnormalizačného obdobia socializmu bolo všetko jasné a vopred nalinajkované. Bolo nežiaduce správať sa odlišne. Čakalo by ma ukončenie školy (možno aj vysokej, hoci som nemal „dobrý pôvod“, tak asi iba gymnázia), povinná vojenská služba, nástup do zamestnania, manželstvo, rodičovstvo v mladom veku, po narodení prvého dieťaťa v skorom slede narodenie ďalšieho…
Komplikovanejšie dospievanie
Práve v čase dospievania mojej generácie po novembri 1989 sa však všetko mení. Voľne parafrázujúc pieseň skupiny Bez ladu a skladu, nemusíme zrazu „písať všetci modrým perom… rovnaké Á, rovnaké Ó“. Prechod do dospelosti začína vykazovať výraznú variabilitu. Naplneniu našich snov a ašpirácií akoby už nič nestálo v ceste. Osobná sloboda, možnosť rozhodovať sa „bez obmedzení“, mať život vo svojich rukách však prinášali aj nestálosť a neistotu. Dospievanie sa stalo komplikovanejším. Možnosti štúdia a cestovania, partnerstvá stále krehkejšie, rodinné väzby nestabilnejšie, zamestnanie neistejšie, od života sa očakáva neustála zmena – a to spomínam len niekoľko charakteristík obdobia mladej dospelosti mojej generácie.
Každú zo spomínaných generácií spája nielen príslušnosť k rovnakej vekovej kohorte, ale aj spoločná a neprenosná skúsenosť. Prelomové životné udalosti totiž prežili členovia určitej generácie v rovnakých historických a kultúrnych podmienkach. Zdieľali dobovo podmienený štýl myslenia a konania. Vďaka ojedinelej kombinácii vonkajších podmienok a ich vplyvu žiadna generácia neopakovala správanie predchádzajúcich kohort. Každá generácia mladých ľudí je vlastne lakmusovým papierikom, z ktorého sa dajú vyčítať informácie nielen o súčasnosti, ale aj o podmienkach, v ktorých vyrastali jej členovia, a následne do určitej miery i predikovať ich možné životné cesty.
Čo je typické pre dospievanie mladých ľudí v súčasnosti? Na zodpovedanie tejto otázky poslúži sledovanie procesu prechodu do dospelosti. Pričom o tom, že dospievanie je jednýmz kľúčových míľnikov na životnej dráhe jednotlivca, existuje medzi spoločenskými vedcami a vedkyňami široký konsenzus. V tejto etape dochádza napríklad ku kryštalizácii životných cieľov a hodnôt, k budovaniu vlastnej identity, určeniu profesijnej orientácie či testovaniu partnerských rolí. „Stávanie sa dospelým“ je sociokultúrne vymedzené. Nejde len o právne alebo biologicky vymedzenú kategóriu. Dospelosť sa spája so sociálnymi očakávaniami a pravidlami, ktoré určujú, aké správanie je primerané danému veku. Pre súčasnú mladú generáciu pritom platí, že očakávania spájané s prechodom do dospelosti už nemajú v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami podobu striktných pravidiel, ale majú skôr charakter odporúčaní a sú pomerne nejasné. Len si zoberme sociálne roly, ktoré sú spájané v našej spoločnosti s dospelosťou a vlastne sú tými spomínanými očakávanými prechodmi – míľnikmi – na ceste k statusu dospelého. Pozrime sa na ne optikou súčasnej mladej generácie. Ide o ukončenie štúdia, vstup na pracovný trh a stále zamestnanie, dosiahnutie ekonomickej nezávislosti, odsťahovanie sa od rodičov (rezidenčné osamostatnenie sa a založenie vlastnej domácnosti), manželstvo (alebo iná podoba trvalého partnerského vzťahu) a rodičovstvo.
Bariéry a nejasné očakávania
Fundamentálne premeny životných dráh mladých dospelých na Slovensku sa odštartovali práve až u mladých ľudí v 90. rokoch minulého storočia. Síce s oneskorením, ale s o to výraznejšou intenzitou a razanciou. Mladí ľudia na Slovensku odkladajú sobáš a založenie rodiny na stále neskoršie obdobie svojho života. Kým začiatkom 90. rokov bol priemerný vek prvosobášiacich sa žien okolo 22 a mužov 24 rokov, tak v súčasnosti tento ukazovateľ u žien vykazuje hodnotu 29 rokov a u mužov 32 rokov. Samotná intenzita sobášnosti na Slovensku sa po dynamickom poklese stabilizovala na historicky nízkej úrovni a sobášny potenciál je dlhodobo len veľmi slabo využívaný. Vo vekovej skupine 30-ročných je slobodných vyše 50 % mužov a 40 % žien.
O zmenách v prechode do dospelosti vypovedá aj informácia o dlhom období poklesu plodnosti a následnej stagnácii na veľmi nízkej úrovni, ktorá je jednou z najnižších v Európe. Mladé ženy majú nielen menší počet detí, ale narastá aj podiel takých, ktoré zostávajú nedobrovoľne alebo dobrovoľne bezdetné. Ak by sa zachoval súčasný trend, potom by približne pätina žien na Slovensku v reprodukčnom veku zostala bezdetná. Výraznou je aj zmena časovania rodičovstva a jeho odklad do stále neskoršieho veku. Priemerný vek matiek pri prvom pôrode sa zvýšil na 29,1 rokov (r. 2014) z 22,7 rokov v roku 1990. Vo všeobecnosti však vieme na Slovensku identifikovať dva hlavné modely rodičovských štartov – prvý, dominantný, sa vyznačuje odkladaním rodičovských štartov do vyššieho veku,a druhý, minoritný, sa spája s veľmi skorým začiatkom materstva. Ukazuje to na rôznorodosť ciest prechodu do dospelosti,ako aj na skutočnosť, že manželstvo a rodičovstvo už nemusia znamenať definujúcu charakteristiku dospelosti.
Výrazné zmeny nastali aj v prípade rezidenčného osamostatnenia sa. Až 67,2 % mladých ľudí vo veku 18 – 34 rokov žije na Slovensku v spoločnej domácnosti s rodičmi. Ide o druhý najvyšší podiel v rámci krajín Európskej únie a priemerný vek odchodu z rodičovského domu (30,9 rokov v roku 2013) patrí taktiež medzi najvyššie. O dlhodobom dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom zotrvaní v rodičovskej domácnosti vypovedajú aj údaje zo sčítaní. Kým v roku 1991 žilo spoločne s rodičmi 17 % mužov a 7 % žien vo veku 30 rokov, tak podľa posledného sčítania z roku 2011 už 47 % mužov a viac ako štvrtina rovnako starých žien. Situáciu vysvetľuje niekoľko skutočností. Ide o dôsledok finančnej nedostupnosti samostatného bývania pre mladých ľudí, neistého či neexistujúceho zamestnania, nedostatku nájomných bytov, celkovej orientácie na vlastnícke bývanie či nedostatočnej podpory štátu umožňujúcej osamostatnenie sa od rodičov. Okrem toho sa spolužitie s rodičmi vníma ako forma podpory detí, ktorá im dovoľuje sporiť si na získanie vlastného bývania a odchod od rodičov je často spojený až s rozhodnutím vstupu do manželstva (stabilného partnerstva) či založenia si vlastnej rodiny.
Úplnému rezidenčnému osamostatneniu sa od rodičov najčastejšie predchádza ukončenie štúdia, vstup na trh práce a ekonomické osamostatnenie sa. Predĺženie obdobia štúdia u veľkej skupiny mladých ľudí, spojené s expanziou a rozšírením možností vysokoškolského vzdelávania,a neskorší vstup do stáleho zamestnania samozrejme znamená neskorší prechod do dospelosti. Pre mladých ľudí sa však vo všeobecnosti výrazne rozšírili práve možnosti sebarealizácie mimo sféry rodiny (štúdium, pracovná kariéra, tolerancia rôznych životných štýlov). Partnerstvo a rodičovstvo sa nestávajú jedinými možnými sférami individuálnej sebarealizácie, ako tomu bolo v období socializmu.
Pri definovaní statusu dospelého sa stále viac a viac upevňuje vymedzujúce postavenie stabilného zamestnania. Zamestnanie sa stáva kľúčovým krokom pre vstup do dospelosti, keďže môže byť tým, čo vytvára podmienky pre ekonomické a rezidenčné osamostatnenie sa a podmienky pre založenie rodiny. Neustála hrozba straty zamestnania, nutnosť investovať výrazné množstvo času a energie do udržania si zamestnania a budovania kariéry, narastajúci podiel prekérnej (neistej) práce, pomerne vysoká miera nezamestnanosti (najmä nízko kvalifikovaných) mladých ľudí však znamenajú pre nich výraznú bariéru pre bezproblémový prechod do dospelosti.
Vstup do dospelosti sa stáva stále komplikovanejším aj v dôsledku nejasných očakávaní vzťahujúcich sa k rolám mladého dospelého a zdôrazňovania slobodnej voľby preferencií a životných štýlov. Mení sa taktiež pohľad na dôležitosť jednotlivých čiastkových prechodov a ich časovanie a poradie je značne variabilné.
Neskorá mladosť – mladá dospelosť
V súčasnosti zaznamenávame výrazný odklon od predchádzajúceho dominantného a skoro univerzálne rozšíreného modelu prechodu do dospelosti. Pri dospievaní sa pred mladou generáciou otvára široký diapazón možných životných ciest a trajektórií. Vzniká niekoľko flexibilných modelov generačného dizajnu dospievania a životné dráhy mladých sú stále rôznorodejšie. Pre väčšinu mladých ľudí je typické odďaľovanie prechodov do dospelosti do vyššieho veku a celkové predĺženie dospievania. Utvára sa nová životná etapa, ktorá v zahraničnej odbornej literatúre dostáva rôzne pomenovania ako neskorá mladosť, mladá dospelosť, vynárajúca sa dospelosť či postadolescencia. Pre túto etapu je príznačné, že hlboko zasahuje do vekového obdobia, ktoré sa ešte pred niekoľkými desaťročiami spájalo s dospelosťou. Je to akési „medziobdobie“, ktoré nemá a ani nemôže mať úplne jasné a čitateľné kontúry. Mladí ľudia totiž „testujú“ život – experimentujú s rôznymi skúsenosťami a možnosťami. Je to obdobie skúmania vlastnej identity, hľadania seba samého v oblasti profesijnej aj vzťahovej a postupného preberania zodpovednosti za vlastné konanie. Je preň pritom typická určitá neochota prijať záväzky spájané s dospelými rolami (napr. rodičovskými a partnerskými) a ešte nie úplné odpútanie sa od rodičovskej domácnosti.
Možností, ako naložiť so svojím životom, je neúrekom. Neprekvapuje preto vysoká variabilita prechodov do dospelosti. Kým však u jednej skupiny mladých ľudí je neskorá mladosť reakciou na možnosti neustáleho a slobodného experimentovania v rôznych sférach života, u ďalšej skupiny je skôr nedobrovoľnou odpoveďou na mnohé bariéry, ktoré znamenajú problém s ekonomickým, rezidenčným a sociálnym osamostatnením. Neskorá mladosť teda nemusí byť univerzálnou životnou fázou biografie všetkých mladých dospelých. V slovenských podmienkach je dôležité skúmať napríklad diferenciačný potenciál vzdelania (resp. dĺžky štúdia), sociálno-ekonomického statusu, etnicity či regiónu.
Prechod do dospelosti sa naďalej posúva a odkladá ho do vyššieho veku stále väčšia časť mladých ľudí, ktorá je však už väčšinou. V tomto najrozšírenejšom generačnom modeli dospievania sa skrýva ešte jedna zaujímavosť, o ktorej som sa zatiaľ nezmienil. Stále výraznejšie dochádza totiž aj k takzvaným spätným krokom ako napríklad návrat k rodičom po epizóde nezávislého bývania, rozpade partnerského vzťahu, alebo opätovný začiatok štúdia po niekoľkých rokoch strávených v zamestnaní. Znamená to prechod od lineárneho k cyklickému priebehu života, ktorý ponúka ženám i mužom takmer trvalú šancu na zmenu v rodinnom a pracovnom živote a viaceré životné, rodinné a kariérne „prestavby“.
Dlhšie a zložitejšie obdobie „stávania sa dospelým“ u mladých ľudí môže byť interpretované optikou narastajúcej zodpovednosti a nutnosti „pripraviť“ sa na očakávania, ktoré spájame s dospelosťou. Častejšie však skôr optikou silnejúceho individualizmu, dôrazu na slobodu a nezávislosť. Tak či onak, popísané predlžujúce sa dospievanie a stále väčšia zložitosť a nejasnosť tohto procesu môže spôsobovať narastajúcu neistotu, podlomenie sebadôvery a problematické dosiahnutie nezávislosti a autonómie.
Roman Džambazovič
Autor je sociológ
