2. november Bol som srdečne prizvaný stať sa členom vnútornosného realizmu. Pozvanie som, samozrejme, prijal. 3. november Úplne dobre nerozumiem, v čom vnútornosný realizmus spočíva. Mám sedemnásť rokov, volám sa Juan García Madero, som v prvom semestri práva. Ja som nechcel študovať právo, ale literatúru, no môj strýko na tom trval, a tak som sa nakoniec podvolil. Som sirota. Budem právnik. Tak som to strýkovi a tete povedal, a potom som sa zavrel v izbe a preplakal celú noc. Alebo aspoň dobrú časť noci. Neskôr, so zjavnou rezignáciou, som nastúpil na slávnu právnickú fakultu, no do mesiaca som sa zapísal na kurz poézie, ktorý viedol Julio César Álamo na filozofickej fakulte, a tak som spoznal vnútornosných realistov, skutočných vnútornosníkov či vnútro-realistov alebo aj zlozvyko-realistov, ako si občas radi hovoria. Doposiaľ som sa zúčastnil štyroch stretnutí a nikdy sa nič neudialo, a to už je čo povedať, lebo ak sa na to pozrieme poriadne, skoro vždy sa niečo dialo: čítali sme Álamove básne, a podľa toho, akú mal náladu, ich buď vyzdvihoval, alebo zatracoval; jeden z nás čítal, Álamo to skritizoval, čítal niekto ďalší, Álamo zas kritizoval. Niekedy sa Álamo nudil a chcel od nás (od tých, čo sme akurát [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Keď sa dvaja kamoši rozhodnú založiť si časopis...
Ďalší
