Uplynulé tri ročníky festivalu Kiosk ma úprimne nadchli. Jednak vďaka témam, ktoré reflektovali (Vyhorenie 2019, Patológie 2020, Mimikry 2021), no tiež vďaka obsahu i forme niekoľkých inscenácií, happeningov či performancií, ktoré témy veľmi zdarne reflektovali. Pätnásty ročník festivalu Kiosk (festival po divadle a tanci) si dal za cieľ nastoliť zásadné otázky: „Môže fungovať divadlo po človeku? A čo to znamená?“ Spolu s tvorkyňami a tvorcami sa na ne pokúšali hľadať odpoveď. Podaril sa tento zámer dramaturgickému tímu naplniť? Ťažko povedať. Obzvlášť preto, že divadlo je definitívnym dôkazom existencie a hlbokej zakorenenosti antropocentrizmu. Vzniklo totiž pre človeka, vďaka človeku a poväčšine o človeku aj pojednáva.
Práve posledné z vyššie spomenutých „pravidiel“ potvrdila výnimka hneď v prvý festivalový deň v podobe predstavenia inscenácie objektového divadla tYhle pod názvom Obývací pokoj. Šlo podľa mňa o menšiu súčasť programu, ktorá sa v čomsi stretávala s dramaturgickým konceptom. Diváctvo tu totiž môže byť prítomné pri (ľudskej) predstave toho, ako „žije svoj život“ nábytok, keď v jeho blízkosti nie je človek. Na tomto mieste by som veľmi rád ocenil nesmierne koncentrovaný výkon autora a performera Lukáša Karáska, ktorý „vodí“ komodu, skriňu a ďalšie drobné nábytky; tiež je tu veľkou mierou zastúpený veľmi láskavý humor založený na jednoduchých situáciách a kontrastoch. Túto voľbu si z dramaturgického hľadiska cením i preto, že objektového divadla je na Slovensku stále veľmi málo. V tom, akú divácky atraktívnu a jasne čitateľnú formu produkcia mala, však bola absolútnym vybočením z čohokoľvek, čo som na Kiosku doposiaľ videl.
Umelá inteligencia, nahé telá i rozpačitá party
Už formálne menej ústretový, no rámcovo tematicky podobne pojednávajúci bol kus Gregoryho Bagdasarova a Alexandry Morales Pr(o)sthetic Dialogues s podtitulom Performance na desktope počítača v Sngg Studiu. Pre mňa je tento počin zaujímavý najmä v kontexte silnejúceho fenoménu vzťahu umelej inteligencie k umeleckej tvorbe (nedávno mi bola predstavená open source AI Dall.e 2), ale aj v schopnosti komunikovať s človekom. O čo ide v tomto prípade azda najlepšie vystihuje citát z brožúry či webu festivalu Kiosk: „Ľudský operátor tu vytvára podmienky pre skúmanie performatívnosti filozofickej zombie, poskladanej z neurónových sietí. Operátor – javiskový technik iba usmerňuje prúd matematických operácií predstierajúcich myslenie a vytvárajúcich priestor, v ktorom dochádza k rozpusteniu filozofických diskurzov nasledujúcich autorov: Giorgio Agamben, Günther Anders, Hannah Arendt, Alain Badiou, Gilles Deleuze, Roberto Esposito, Michele Foucault, Vilém Flusser, Byung-Chul Han, Donna J. Haraway, Michael Hardt, Friedrich Georg Jünger, Warren Montag, Antonio Negri, Peter Sloterdijk, Paolo Virno, Slavoj Žižek.“ Znie to dosť desivo a nemenej strašidelne to aj v konečnom dôsledku pôsobí.
Zmierňujúcim prvkom drsnej technologickej reality bola tanečná performacia Martina Talagu: SARX. Ide o druhú časť Talagovej trilógie inšpirovanej tým, ako vnímal telo starogrécky filozof Poseidónios. Hoci šlo o tematicky úplne nekorešpondujúcu súčasť programu, bolo to príjemne strávených 45 minút plných imaginácie – tvorkyne a tvorcovia poskytli dostatok podnetov na to, aby sa ich človek mohol i nemusel chytiť, stačilo sa nechať unášať. Zaujímavé bolo, ako sa tvorivému tímu podarilo z nahého tela urobiť niečo štandardné a prirodzené, absolútne nesexualizujúce. To vo mne zanechalo veľmi pozitívny dojem.
Menej pozitívne už vnímam koncept večerných rave párty na stanici. Ich zmysel, v malom priestore hneď vedľa baru, mi konštantne uniká. Všade je dym a hluk, barmanky nepočujú zákazníčky a naopak, pričom v skutočnosti sú na „parkete“ možno štyria ľudia a ďalších sedemdesiat vonku pije pivo. V konečnom dôsledku mi párty prídu veľmi neefektívne, respektíve premýšľam, či by im nesvedčal väčší priestor.
Hlučná opera a veľké sklamania
Na druhý deň bola odpočinkovou skúsenosťou Opéra concrète Fera Királyiho a Evy Vozárovej. Ide o koncept, ktorý človeku ukazuje, koľko hluku okolo neho je v bežnej premávke, a to nielen cestnej, ale aj tej ľudskej. So štupľami v ušiach sme sa napokon pre počasie nevybrali k pôvodne zamýšľanej križovatke, ale do nákupného centra. Domnievam sa však, že tento zážitok bol pre mnohé a mnohých veľmi poučný, pre niekoho (podľa reakcií okolia) zasa úplne zbytočný. A tak je to dobre – keď sa názory rôznia a vzniká priestor na zmysluplnú diskusiu.
Čo však bolo zmysluplné na „premiére novej celosúborovej inscenácie“ D’Epog Nic moc netuším doposiaľ a vedieť to asi nikdy nebudem. Vydávať nič za dielo mi príde „mimo misu“. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale tvrdiť, že niečo uvidíte, pričom nevidíte nič, je pomerne trúfalé a v kontexte divadla 21. storočia i staré. Áno, dokonca aj na Slovensku. Napísať anotáciu, nafotiť fotky, natočiť video a potom len zdvihnúť oponu a čakať, to chce odvahu. Samozrejme, že v konečnom dôsledku boli tí, ktorí v žilinskom Mestskom divadle ostali, svedkami dobrej sociologickej sondy do duše festivalového návštevníka. Samého ma prekvapilo, ako u niektorých jedincov dokáže absentovať súdnosť, empatia a základná slušnosť. Uvedomujúc si, že celá táto exhibícia ozajstnej ľudskosti ešte stála aj nejaké peniaze (organizátorov aj návštevníkov), zasiahla ma vlna frustrácie. Veru, nechcel by som byť nefestivalovým divákom, ktorý si kúpil regulárnu vstupenku „na premiéru“. Ja som sa dívať nevydržal. Odišiel som asi dvadsať minút pred koncom.
Vlna frustrácie plynule pokračovala a vyústila mojím odchodom po asi štvrť hodine aj z (ne)tanečnej fyzickej performancie Soft spot. Možno som bol naozaj negatívne nastavený po návšteve MD, no dívať sa na dve osoby od hlavy po päty zahalené do čiernej tkaniny, majúce na tvárach masky s displejom, ktorého obsah bol z niektorých uhlov absolútne nečitateľný, mi na optimizme nepridalo. Pozrel som sa viac ráz na anotáciu, kde okrem iného stálo aj: „Prostredníctvom improvizácie a výskumu fyzického tela skúmajú vzťah medzi telom, osobnosťou a významom“, a verím, že nie som jediný, komu dianie v synagóge výskum nepripomínalo. Možno ako už druhá skúška diváckej trpezlivosti.
Vynikajúci Crash, zbytočná (?) debata a kozmický hukot
Tretí festivalový deň mi trocha optimizmu a radosti vdýchla pohybová performancia C R ASH, ktorá len potvrdila, že rozhodnutie Martina Hodoňa netvoriť je pre divákov veľkou stratou. Jedným dychom treba dodať, že Jazmína Piktorová a Tereza Kmotorková sa ukázali ako nesmierne precízne tanečnice/performerky a je škoda, že ich v podobných dielach na Slovensku nevídame častejšie. Krásny významotvorný svetelný design Lukáša Kubičinu dáva celému C R ASH-u doslova temný rozmer plný napätia a tušeného, no zároveň nečakaného tajomstva. Skrátka, skvelé, dynamické a svieže dielo, ktoré pojednáva o patológiách ľudí a ich vzťahov k … (doplň podľa ľubovôle).
Ako úplne absurdná mi prišla debata o divadle po človeku, kde sa pojem divadlo použil aj na označenie „tancov planét“ a podobne. Bolo nesmierne fascinujúce sledovať, ako raz zaznel pojem „objektovo orientovaná ontológia“ a hoci nikto z diskutujúcich netušil, čo presne to je (sami to tvrdili), veselo na tému debatovali ďalej aj formuláciami typu „ja síce nie som filozof, ale tak pocitovo si myslím…“. Nevydržal som, a z diskusie som odišiel. Česť zopár hlasom racionality v nej.
Po nej som zažil už takpovediac gondovskú klasiku na poli práce s nehercami, ktorá nebola nepríjemná, hoci treba povedať, že trocha zdĺhavá. Pomerne zábavná „divadelná partitúra pre človeka a stroj“ OK CARBON mala mať 120 minút, v konečnom dôsledku to azda mohli byť aj tri hodiny. Nehovoriac o tom, že neherci a neherečky, ktorí a ktoré tu účinkovali, pravdepodobne stratili veľkú časť nehereckého ostychu, ktorý býva pri podobných projektoch často najzaujímavejšou premennou. V každom prípade ide o zaujímavý výskum dialógu človeka a technológie.
Rozkošné a dokonca konzistentne informatívne bolo aj planetárium, ktoré sa rozložilo priamo v Novej Synagóge, hoci prehliadka bola tak trochu „z rýchlika“. Program večera zakončil fragment z dokumentárnej opery Mira Tótha. Lepšie povedané, zvuková stopa. Opera Nulanus sa pre počasie musela priestorovo i koncepčne adaptovať, a tak sme mali možnosť zažiť a začuť malú ochutnávku. Noisová reprodukcia trvajúca asi 30 minút bola prekvapivo meditatívnym zážitkom – možno aj preto, že sa pri nej ležalo. Znelo to, akoby sa trhal vesmír.
Fascinujúce je, že podľa anotácie mal byť Nulanus azda ako jediný/jeden z mála z celého tohoročného Kiosku skutočne zameraný na tému divadla po človeku. Veď posúďte sami: „Ocitáme sa vo svete po zániku ľudstva; zostala iba umelá inteligencia, ktorá si na základe dochovaných fragmentárnych informácií vytvorí projekciu človeka (nazýva sa Hugwald). Projekciou je aj samotný priestor, opustený lyžiarsky vlek, ktorý prostredníctvom Hugwalda skúma.“
Pätnásty ročník festivalu Kiosk som prijal vcelku rozpačito. Až na pár svetlých výnimiek som mal dojem obsahovej vyprázdnenosti viacerých diel, ktoré som mal možnosť vidieť. Pri niektorých kusoch mi dokonca chýbala možnosť vidieť za nimi skutočnú prácu. Môj text je však subjektívnou reflexiou toho, čo som v Žiline videl. Napríklad na nedeľné plávanie za prítomnosti Tomáša Moravanského som si po minuloročnom zážitku s Carpet Stories netrúfol. Okrem iného aj preto, že neviem plávať.
Autor je úprimným fanúšikom festivalu Kiosk
