Téma finacovania zriaďovaných divadiel naďalej ostáva kontroverznou a nedoriešenou. Stratégie rozvoja kultúry, ktoré vypracovávajú VÚC, obce, mestá a Ministerstvo kultúry, sa vyjadrujú ku nevyhnutnosti udržateľnosti kultúrnych a spoločenských hodnôt, povedomia a teda aj o potrebe divadla. V skutočnosti však ide len o teoretické úvahy a nie realitu.
Účelovo viazané dotácie ako zmysluplná podpora kultúry?
Pre slovenské divadlo bude nasledujúci rok rokom oslavným. Ku storočnici profesionálneho slovenského divadla sa už tento rok pripravujú slávnostné podujatia, prezentácie, a možno očakávať aj inscenácie, ktoré vzniknú iba pre túto príležitosť. V nedávno zverejnenej Štruktúre podpornej činnosti pre rok 2020 Fondu na podporu umenia je totiž toto výročie uvedené ako jedna z jeho prvých priorít financovania. „Priorita podpornej činnosti pre celú štruktúru podpornej činnosti určenej Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky: 1. Rok slovenského divadla – 100 rokov profesionálneho divadla na Slovensku, 190. výročie vzniku ochotníckeho divadla na Slovensku. Na projekty súvisiace s touto prioritou bude prednostne použitých najviac 20 % z príspevku do fondu, t. j. suma 4 000 000 € . Programy a podprogramy, ktorých sa priorita prednostne týka, sú špecifikované v rámci Štruktúry podpornej činnosti 2020.“ 4 000 000 mil. € chce Ministerstvo kultúry spolu s Fondom na podporu umenia investovať do cielených a v podstate jednorazových aktivít súvisiacich s okrúhlym výročím slovenského divadla. Ide o štedrú sumu, no otázne ostáva či takto účelovo viazané prostriedky sú tým správnym hospodárením v rezorte kultúry a už vôbec si netrúfam uvažovať nad otázkou spoločenskej hodnoty podporujúcej kultúrny či konkrétne divadelný rozvoj.
Je viac ako pravdepodobné, že o tento príspevok sa budú uchádzať predovšetkým divadlá zriaďované štátom, ktorých je na Slovensku päť: Slovenské národné divadlo, Divadlo Nová scéna, Štátna opera v Banskej Bystrici a Štátne divadlo v Košiciach. Záujem tiež môžu prejaviť divadlá subvencované z verejných zdrojov VÚC a obce, ktorých je dvadsaťtri. Súčasťou divadelnej siete sú aj národnostné menšinové divadlá – v Košiciach pôsobí maďarské Divadlo Thália a rómske divadlo Romathan, v Komárne Jókaiho divadlo, v Prešove rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča a Poddukelský umelecký ľudový súbor. O dotáciu určenú na Rok slovenského divadla sa môžu uchádzať ešte okrem divadiel aj štátom zriaďované inštitúcie, ktoré sa priamo zaoberajú divadelnou činnosťou, ako napr. Divadelný ústav. Viaceré nezriadené a teda nezávislé subjekty môžu pochybovať o atraktívnosti či provokatívnosti témy výročia slovenského profesionálneho divadla. Pri štyroch miliónoch eur určených na divadlo môžeme už teraz hovoriť o nerovnomernej selekcii a účelovom využití finančných zdrojov Ministerstva kultúry. Pre zriaďované divadlá však bezpochyby ide o veľkorysú príležitosť uchádzať sa o nemalú podporu a vypomôcť si tak s ročnými prevádzkovými a umeleckými nároky kamenných budov. Do akej miery sú však takto elokované peniaze zmysluplným využitím zdrojov slúžiacich predovšetkým na rozvoj kultúrnych a spoločenských hodnôt, či divadelnej kvality? Túto otázku by si malo položiť Ministerstvo kultúry, nakoľko predpokladáme, že je najlepšie informované o stave slovenskej divadelnej scény. Zúfalú situáciu nezriadených divadiel čiastočne rieši a tvorcom pomáha Fond na podoru umenia.
Stratégie rozvoja kultúy – teórie o kultúrnom priemysle
Mestské a krajské divadlá sú cez VÚC či obec financované nedostatočne, no podporu na činnosť získavajú aj z rôznych grantových systémov, nadácií či súkromných sponzorov. Financovanie z VÚC ako aj fungovanie samotného divadla napokon častokrát zlyhavá na zlom hospodárení, či povrchne plnených stratégiách. V Stratégiách kultúry vypracovaných VÚC na niekoľko rokov dopredu paradoxne opakovane narážame na pojem kultúrny a kreatívny priemysel, jeho výhody a potreba pre mestá a kraje. Podrobné niekoľkostranové vízie o potrebe kultúry a teda aj divadla v porovnaní s reálnou situáciou ale ostávajú v rovine teórie a prázdnych táranín. Keďže vo väčšine prípadov ide o rozvojové stratégie do roku 2020, iba naivne sa možno domnievať a dúfať, že súčasný stav zriaďovaných divadiel sa do budúceho roka zmení a obce a kraje, spolu so štátom premenia teóriu na skutočnosť a prehodnotia zmysel divadla v jednotlivých krajoch či mestách na Slovensku. Štedrá ponuka Ministerstva kultúry pri príležitosti spomínaného výročia môže síce jednorázovo prispieť k vytváraniu akejsi umeleckej hodnoty, no z dlhodobého a perspektívneho hľadiska pre divadlá nerieši nič.
Vychádzajúc zo štatistických údajov za posledný rok, najväčšiu podporu z VÚC získalo DAB Nitra – viac ako 2 000 000 €, trnavské Divadla J. Palárika – viac ako 1 000 000 €, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove – viac ako 1 000 000 € a rovnako aj Slovenské komorné divadlo Martin viac ako 1 000 000 €. Z oblastných divadiel je na tom najlepšie, v porovnaní s inými, Jókaiho divadlo v Komárne, tiež s miliónovým rozpočtom. Niekoľko miliónové rozpočty sa týkajú ešte divadiel zriaďovaných Ministerstvom kultúry – Nová scéna v Bratislave (viac ako 2,5 mil. €), Štátna opera v Banskej Bystrici ( 4,7 mil. €), Štátne divadlo Košice (6,3 mil. €) a samozrejme Slovenské národné divadlo s rozpočtom okolo 17 miliónov €. Rozpočet ostatných divadiel sa pohybuje pod 500 tis.€, okrem bratislavských divadiel Aréna, Astorka, Bratislavského bábkového divadla, košického divadla Thália a nitrianského Starého divadla Karola Spišáka, ktorých rozpočty sa pohybujú medzi 500 tis. € až 1 milión €. Takmer všetky zriaďované divadlá sa uchádzajú okrem rozpočtu aj o dostupné granty, čo je ale v prípade Fondu na podporu umenia vzhľadom na nezriadené divadelné zoskupenia predsa len nefér.
Spôsob financovania zriaďovaných divadiel
V dokumente Stratégia rozvoja kultúry v Bratislavskom samosprávnom kraji na roky 2015 – 2020 vypracovanom BSK z obdobia župana Pavla Freša sa síce pracuje so štatistickými údajmi z roku 2014 (pozn. ostatné samosprávy sa pri rozvojových stratégiách kultúry opierajú o staršie štatistické údaje ako 2014, dokonca aj Stratégia rozvoja kultúry na roky 2014 – 2020 Ministerstva kultúry čerpá údaje z roku 2010!), no pri financovaní divadiel samosprávou sa píše: „pri porovnaní proporcionality výdavkov jednotlivých krajov na kultúru vo vzťahu k celkovým výdavkom krajov (v percentách) je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ide predovšetkým o prevádzkové náklady zriaďovaných kultúrnych zariadení a nie o podporu samotných kultúrnych aktivít a umeleckej tvorby.“ A vzápätí definuje umeleckú tvorbu ako „rýdzo osobný kreatívny prejav vo fáze tvorby, ako aj pri jej prenose, odovzdávaní a prijímaní; prostredníctvom pôsobenia na široký okruh ľudí sa umelecká tvorba stáva osobitným verejným statkom“ (Stratégia rozvoja kultúry v Bratislavskom samosprávnom kraji na roky 2015 – 2020, s. 4). Dokument presne pomenuváva problémy, s ktorými sa divadlá a samosprávy potýkajú. Pridelené financie sú využívané v divadlách na celoročné fungovanie, a len minimálna čiastka ostáva na tvorbu, ktorá by mala byť navyše kreatívna a inovatívna. V prípade štátu či samospráv ide ale pri tvorbe o nepísané právo zasiahnuť do umeleckého smerovania divadla, čo ani zďaleka nie je „rýdzo osobným kreatívnym prejavom“.
Ďalej sa Stratégia rozvoja kultúry BSK dotýka už spomínaného aktuálneho problému elokovaného financovania: „Predovšetkým je to financovanie kultúry ohraničené na splnenie si akejsi nutne trpenej zriaďovateľskej povinnosti bez vízie rozvoja a prepojenia na iné oblasti.“ Akoby sme stále nedokázali na zriadovateľskej úrovni akceptovať, že práve kultúra a divadlo sú už dlhodobo ukazovateľom nielen kultúrnych ale aj ekonomických hodnôt. Divadlo, tak ako iné umenia, rozvíja kultivovanosť spoločnosti a jej kultúrne povedomie, čo by malo byť prioritným a nie minoritným záujmom nášho štátu. Ministerstvo kultúry by preto malo mať snahu tieto kultúrne hodnoty zachovávať a tvoriť, čo znamená, že by malo pracovať na zmenách v oblasti legislatívy a finančných dohôd medzi jednotlivými rezortmi. Netvrdím, že zárukou umeleckej kvality a hodnoty sú peniaze (v osobitnom texte by sme sa mohli venovať dramaturgii divadiel, náročnosti repertoáru, vzdelávaniu publika, či nových dramaturgických výziev v repertoároch kamenných divadiel), ale jeho dlhodobé podfinancovanie a zlé hospodárenie samotných divadiel môže mať za následok iba prežívanie, nie život, kultúry Slovenska.
Autorka je teatrologička a dramaturgička
