„Divadelná verejnosť na tak radikálnu perspektívu nie je pripravená. A to je dobre.”

Adam Dragun15. apríla 2022665

Paul B. Preciado je punkový trans filozof a kurátor pochádzajúci zo Španielska. Zaoberá sa širokým spektrom tém – architektúrou, genderom, performatívnou filozofiou či teóriou umenia. Je autorom „telesnej eseje” Testo Junkie, Manifesto countersexual či zbierky esejí Pornotopia, ktoré rozoberajú vplyv magazínu Playboy na architektúru a biopolitiku. Pre čitateľov predstavujú jeho diela pomerne náročnú výzvu. Rozhodnutie inscenovať jeho texty v divadle sa zdá byť prejavom čistého šialenstva.

Nasledujúci text vznikol na základe rozhovorov s tvorcami inscenácie Apartmán na Uráne na motívy textu Paula B. Preciada. Snažil som sa v ňom zachytiť niektoré z problémov, ktoré môže inscenácia takéhoto textu obsahovať, spôsoby, akými sa s nimi dá konfrontovať, aj to, prečo je dôležité sa Preciadom zaoberať v divadle.

Fiktívna filozofia

Paul B. Preciado je spisovateľ, filozof, kurátor a jeden z najvýraznejších mysliteľov v oblasti genderu a politiky sexu. Narodil sa v meste Burgos, kde bol vychovaný ako Beatriz Preciado. Študoval New School of Social Research pod vedením Agnes Heller či Jacquesa Derridu. Neskôr viedol výskum v Museum of Contemporary Art of Barcelona (MACBA) a vyučoval filozofiu a telesnú a transfeministickú teóriu na Université Paris VIII – Saint Denis. V rokoch 2014 až 2017 bol kurátorom verejného programu výstavy Documenta 14 v Kasseli a Aténach.

Jeho prvá kniha Counter-Sexual Manifesto (Columbia University Press, 2016) bola kritikou označená za „červenú knihu queer teórie” a stala sa kľúčovým dielom európskeho queer a trans aktivizmu. V tejto knihe sa Preciado snaží poprieť všetky obmedzenia spojené s telesnosťou a sexualitou. Požaduje revolúciu, v ktorej budú genitálie uznané za technologické objekty. Tvrdí, že Derrida, Foucault či Butler nezašli vo svojich pokusoch o dekonštrukciu normatívnych identít dosť ďaleko a predkladá tézu o tom, že dildo predchádzalo penisu, ilustrujúc tvrdenie, že v sexualite bola vždy prvotná umelosť pred prírodou.

Sám označuje svoje texty za „fiktívnu filozofiu“, čím zrejme odkazuje na tradíciu performatívnej filozofie, ktorá odmieta chápať mysliteľské výkony ako zdroj nejakej hlbokej a nemennej pravdy. „Považujem filozofiu za formu fikcie, ktorá má špeciálnu pozíciu vo vzťahu medzi tým, čo nazývame ‚skutočnosťou‘ a ‚politikou‘,“ povedal pre magazín Vice.

To Preciadovi dovoľuje narábať s extrémne širokým žánrovým aparátom. V jeho textoch sa stretávajú radikálne politické teórie s najintímnejšími osobnými skúsenosťami. Takáto nejednoznačnosť je charakteristická aj pre jeho poslednú knihu An Apartment on Uranus (MIT press, 2020), ktorá je súborom esejí pravidelne uverejňovaných vo francúzskom denníku Libération. Počas piatich rokov v nich Preciado opisuje svoj nomádsky život, grécku ekonomickú krízu, nástup pravice v Európe, ale aj rozchod s francúzskou novelistkou a filmárkou Virginou Despentes, či úvahy nad prípadom samovraždy mladého trans chlapca Alana z Barcelony. Tekutosť a tematická rozmanitosť textov získava iný význam, keď si uvedomíme, že v tomto časovom rozpätí sa odohráva Preciadove experimentovanie s testosterónom, počas ktorého si zmenil meno z Beatriz na Paul. „Genderová tranzícia vám dá úplne iný pohľad na mocenské vzťahy a štruktúry.” Utopické požiadavky aj priznanie si slabosti a strachu zoči-voči meniacemu sa svetu – tak by sa dal charakterizovať An Apartment on Uranus. Čiastočne memoáre a čiastočne teória.

Originálny opis skutočnosti

Nápad inscenovať Preciada sa zjavil v hlave poľského režiséra Michala Borczucha už počas jeho práce na inscenácii v HAU Berlin. Pôvodnou ideou bolo pracovať s textom Notre Dame of Ruins uverejneným v magazíne Artforum tesne po požiari katedrály. Borczuch s týmto nápadom oslovil berlínske divadlo, k dohode však nakoniec nedošlo. Preciado sa ale do režisérovho života vrátil počas prvého lockdownu v marci 2020, keď Borczuch objavil anglický preklad An Apartment on Uranus. Okrem originálneho opisu skutočnosti mu na knihe imponovala jej formálna otvorenosť a rozmanitosť, ktorou sa odlišovala od známejšieho a omnoho náročnejšieho diela Testo Junkie. Rozhodnutie nakoniec padlo na divadlo Nowy Teatr vo Varšave – jednu z najprestížnejších poľských umeleckých inštitúcií. Tá ideu inscenovať Preciada prijala s nadšením. Dôvodom bola jednak spolupráca s Borczuchom v minulosti, ale hlavne špecifický charakter tohto divadla.

Nowy Teatr je pomerne mladá inštitúcia, ktorá si stihla vydobyť kultový charakter. Umelecký šéf Krzysztof Warlikowski dostal ponuku od mesta na vytvorenie „svojho vlastného” divadla po umeleckých konfliktoch v TR Warszawa, kde predtým pôsobil. Tak sa začala prestavba niekdajšieho električkového depa na Medzinárodné kultúrne centrum Nowy Teatr. Budovu, v ktorej sídli a ktorá sa nachádza na ulici Madalińskiego vo varšavskej štvrti Mokotów, získal súbor v roku 2016. Pod vedením Warlikovského sa Nowy Teatr stal multižánrovým kultúrnym centrom a jeho herecký súbor jedným z najvýraznejších v Poľsku. „Nejde o obyčajný herecký súbor – vznikal okolo Warlikovského, teda okolo niekoho, s kým súbor pripravil najviac inscenácií a s kým herci, spoločne ako umelci, vyrástli. Súborom sa stali ‚spoločne‘. To znamená, že sú tu iné pravidlá a zvyky. Špecifickú etiku práce Warlikovského prenášajú potom aj do iných projektov,” povedal pri jednom z rozhovorov Michal Borczuch. Špecifickou etikou práce sa tu myslí výrazný autorský vklad aj kolektívne prijatie zodpovednosti za tému a text. Výraznou osobnosťou Nowego Teatru je, okrem hercov a umeleckého šéfa, aj dramaturg Piotr Gruszczyński.

Neobjednávame si žiadny Višňový sad

S Piotrom som sa stretol v jeho kancelárii priamo v budove Nowego Teatru. Mojím cieľom bolo zistiť, čo svojou dramaturgiou inštitúcia sleduje a aké miesto v nej má Preciadov text.

Za titulom Medzinárodné kultúrne centrum sa podľa jeho slov skrývajú dve hlavné ambície divadla. Prvou z nich je snaha búrať hranice medzi jednotlivými doménami a umeleckými formami, čo sa odráža v štruktúrovaní programu do štyroch kanálov: tanec, film, divadlo a široko poňatá edukácia. Druhou je prepájať zahraničný umelecký kontext s lokálnym. Sem patrí úsilie o „export” poľského divadla do zahraničia; a najvýraznejším počinom je tu každoročný showcase mladého poľského divadla. Na programe sa podieľa päť varšavských divadiel a počas troch extrémne intenzívnych dní ho navštívi viac než sto zahraničných kurátorov a dramaturgov. Za snahu o „import” zahraničnej tvorby zasa zodpovedá najmä festival Nowa Europa, ktorý trvá niekoľko mesiacov a hostí tvorcov, ktorých prácu dramaturgovia Nowego Teatru považujú za prelomovú. Orientujú sa skôr na menej známe a etablované mená než na legendy súčasnej réžie.

Postindustriálna budova divadla so svojím barom plným vegánskeho jedla a malým kníhkupectvom orientovaným na teóriu umenia, filozofiu či queer literatúru pripomína typické hipsterské kultúrne centrum, aké nájdeme v každej veľkej európskej metropole. V snahe provokovať som sa Gruszczyńskeho spýtal, či toto miesto nie je z pohľadu bežného Poliaka trochu hermetické a nekomunikatívne. Jeho odpoveď ma zasiahla svojou odhodlanosťou:

„Nejde nám o to, pozývať medzinárodné hviezdy a tvoriť tak kozmopolitný repertoár. Vzhľadom na tunajšiu politickú situáciu nám ale záleží na tom, aby sme mali kontakt s divadlom vo zvyšku Európy. Myslím, že máme čím ďalej, tým väčší problém odpútať sa od toho, v čom sme ponorení. Strácame odvahu kvôli domnelej ‚slušnosti‘, ktorej pôvodcom je tunajšia politická situácia. To, čo sa tu deje, mi pripomína ‚Karnawał Solidarności‘ a následné politické represie v 80. rokoch. Je to umelecky veľmi nepodnetná situácia. Preto potrebujeme hlasy zo zahraničia. Aby sme videli, ako tam ľudia myslia, ako majú otvorené hlavy a akú majú voľnosť.”

Táto snaha zachytávať nové, slobodné a angažované myslenie o umení je pre Nowy Teatr dôležitejšia ako vnútorné dramaturgické vymedzenie a z toho dôvodu neexistuje nič také, ako tematické sezóny. Rovnaká voľnosť panuje aj v spolupráci s pozývanými režisérmi: „Nestaráme sa do výberu titulu, nič nesugerujeme, ani nenavrhujeme. Neobjednávame si žiadny Višňový sad.” 

Borczuchovým návrhom pracovať na texte Paula B. Preciada bol dramaturg nadšený pre jeho novátorstvo a originalitu. O to viac, že témy spojené so sexualitou sú v Poľsku problémovou oblasťou. Spolu s režisérom sa zhodujú na tom, že varšavská verejnosť na tak radikálnu perspektívu síce nie je pripravená; práve preto je však potrebný autor, ktorý na lokálny kontext nedbá a dokáže túto problematiku poňať nečakaným spôsobom.

Semináre z transpolitiky

Michal Borczuch pracuje na inscenácii v kolektíve spolu s dramaturgom Tomaszom Śzpiewakom, filmárom Anu Czerwinskim, scénografkou Dorotou Nawrot a skupinou deviatich herečiek a hercov. Na počiatku skúšobného procesu neexistuje pevný scenár ani záväzná koncepcia. Jediné, čo herci dostanú, je poľský preklad An Apartment on Uranus. Nasledujú siahodlhé debaty o tom, ako knihu poňať a čo je dôležité z nej odkomunikovať publiku. To všetko je popretkávané rešeršami súčasnej filozofie a zdieľaním skúseností Anu Czerwinského, ktorý je aktuálne v procese tranzície. Anu s Borczuchom spolupracoval už v minulosti a jeho videoeseje sa majú stať súčasťou inscenácie. Takýto typ práce pre hercov neznamená len remeselné vyrovnávanie sa s textom. Viac než divadelné skúšky pripomínajú stretnutia semináre z transpolitiky. Patrí toto ešte do kompetencií hercov? V odpovedi Borczuch znova zdôrazňuje špecifickosť Nowego Teatru:

„Herci tu majú skúsenosť s iným typom divadla – vo veľkej miere vďaka inscenáciám Krzysztofa Warlikovského, ale aj preto, že sem pozývame veľmi rôznorodé projekty. Poľsko väčšinou hostí konzervatívnejšie produkcie. Piotr Gruszczyński a Karolina Ochab však stavajú program divadla inak – snažia sa o veľkú rozmanitosť tém i foriem. Často sú to projekty radikálne aj na úrovni ideológie. Svoju Rodinnú trilógiu tu napríklad prezentoval Markus Öhrn – jednalo sa o mimoriadne ostrú inscenáciu. Herci sú tu zvyknutí na to, že divadlo pracuje aj s ideami, ktoré sú často politické a zväčša ľavicové. Sú teda dobrým ‚ľudským materiálom‘ na diskusiu o Preciadovej filozofii. O to viac, že napriek svojej otvorenosti a liberálnosti neakceptujú hneď všetko bez problémov. Je pre nás nutné o tom viesť dlhé debaty.”

Tu sa ukazuje, čo naznačil už dramaturg Gruszczyński. Kontakt so zahraničnou tvorbou nie je dôležitý len pre verejnosť, kurátorov či režisérov, ale aj pre hercov. Sú tak konfrontovaní s iným typom práce. Tento model zrejme funguje. Pri pohľade na životopisy obsadených hercov nájdeme spolupráce s najprogresívnejšími menami súčasného divadla a performance – Oliverom Frljičom, kolektívom She She Pop či Gob Squad.

Preciadovská situácia

Práca bez pevného textu či nevyhnutnosť autorského vkladu je jedna vec. Text Paula B. Preciada je však mimoriadne zložitý aj po intelektuálnej stránke. Nadväzuje v ňom na práce Judith Butler a Jacquesa Derridu. Parafrázuje mnohé teórie performatívnej filozofie či postštrukturalizmu a interpretuje aktuálnu politickú situáciu v Európe. Diskurz myslenia o sexualite a identite, na ktorý sme zvyknutí, prekračuje míľovými krokmi. Tvorcovia inscenácie však veria, že sa v texte nachádza niečo, čo je možné vypovedať na scéne bez toho, aby došlo k vulgárnemu zjednodušeniu jeho ideí.

„Občas ma prepadne pocit, že v snahe o komunikatívnosť niektoré Preciadove myšlienky ‚splošťujeme‘. Stále však dbáme na to, aby sme našli takú štruktúru predstavenia, do ktorej by bolo možné Preciadove texty ‚nainštalovať‘ v čo najmenej upravenej forme. Pred skúšobným procesom sme s Tomaszom a Dorotou sledovali mnoho konferencií a rozhovorov s Preciadom. Po celý čas sme si vraveli, že naše zadanie je iné. Našou úlohou je hovoriť o istej inšpirácii, ktorá vychádza z textov, nie tieto texty vykladať. Snažím sa udržať balans medzi obsahom esejí a scénickou situáciou. Páči sa mi predstava, že vznikne situácia, ktorá nie je v textoch opísaná, ale bude akosi  ‚preciadovská‘,“ opisuje svoju stratégiu Borczuch.

Počas skúšok sa často debatuje o scénach najrôznejších filmov a inscenácií v snahe nájsť ideálny situačný jazyk na odkomunikovanie knihy. Vzniká tak obrovské množstvo „hypotetických“ scén, ktoré sú následne prepisované či rovno vyhodené do koša. Časť nápadov vzniká v rozhovoroch. Iné vychádzajú z improvizovaných dialógov. V knihe sa nachádza množstvo situácií a postáv, väčšina z nich je však spomenutá len v niekoľkých vetách. Kolektív okolo Borczucha sa tieto situácie a postavy snaží rekonštruovať a nachádzať medzi nimi najrôznejšie prekvapivé vzťahy. Dôležitým aspektom je dramaturg predstavenia Tomasz Śpiewak. Ten situácie, ktoré sa objavia na skúškach, prevádza do textovej formy a potom ich na rôzne spôsoby varíruje. Proces je do poslednej chvíle otvorený.

Iný pohľad na mocenské vzťahy a štruktúry

Inscenovať Preciada nie je ľahká úloha a vôbec nie je jasné, či dopadne úspešne. Jeho text sa vzpiera snáď všetkými možnými spôsobmi – nejednoznačnosťou žánru, miesta, času aj pozície autora. Z výšin intelektuálnej analýzy skáče filozof do pragmatickosti každodennosti. „Genderová tranzícia vám dá úplne iný pohľad na mocenské vzťahy a štruktúry,” povedal Preciado v rozhovore pre internetový magazín Vice a táto veta vystihuje hlavnú hodnotu jeho knihy.

Vo svojich esejach chaoticky prelína politickú analýzu, osobnú skúsenosť, emócie a filozofické operácie. V skutočnosti však tento „prístup“ odráža svet oveľa presnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Predstava, že politika a súkromný život sú oddelené pevnou hranicou, rovnako ako to, že mužské pohlavie je jasne oddelené od ženského, nezodpovedá skutočnosti. Politika zasahuje do telesnosti ľudí a zvierat, tak isto ako telesnosť zasahuje do politiky. Trans osoby sú nútené čeliť tejto skutočnosti intenzívnejšie. Keď Preciado píše, ako bol letiskovou kontrolou zadržaný pre nejasnosti spojené s pohlavím uvedeným v jeho pase, je jasné, že táto situácia bola súčasne politická, emocionálna, telesná, osobná i verejná. Trans osoby denne pociťujú, ako funguje jazyk, inštitúcie, hierarchia a kapitalizmus. Sú nútené rozmýšľať o politike z iného uhla. Dotýkajú sa ich jej dôsledky, ktoré sú pre ostatných neviditeľné. Preto otázka nie je: „Čo môže divadelná inscenácia povedať o skúsenostiach trans ľudí?“, ale skôr: „Čo vypovedajú skúsenosti trans ľudí o nás a našej realite?“

Stáž v Nowom Teatrze bola podporená štipendiom Fondu na podporu umenia

Autor je divadelný režisér a dramaturg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: