Žena je to drobná, ale energická. V tvári jej žiaria obrovské belasé oči. Keď kráča ulicami utečeneckého tábora, pristaví sa pri každom človeku, aby ho pozdravila, objala, povzbudila. Zistila, čo potrebuje. Dobre vie, že už obyčajný ľudský záujem, pohladenie, milé slovo často stačia, aby sa človek cítil lepšie. Rehoľná sestra Magda z rádu Malých sestier z Nazareta má sedemdesiatdeväť rokov a v Libanone pomáha najchudobnejším. Na dôchodok sa zatiaľ nechystá.
Aspoň povzbudenie
V utečeneckom tábore Dbayeh pre kresťanov z Palestíny často nie je veľa dôvodov na radosť. Palestínčania žijú na okraji Bejrútu, hlavného mesta Libanonu, od roku 1956. Prví z nich prišli, keď museli opustiť svoje domovy v Haife a na severe Izraela. Po vypuknutí vojny v Sýrii pribudlo devätnásť sýrskych moslimských rodín. Rehoľná sestra Magda sa však neodváži odhadnúť, koľko ľudí v skutočnosti býva v tábore. Akurát vie, že to majú čoraz ťažšie.
Ako Elii. Tridsaťročný, extrémne obézny muž, ktorý potrebuje dialýzu. Takmer nechodí, pred pár týždňami ho museli operovať a rany na bruchu mu napadla nekróza. Tkanivo mu černie. Rehoľná sestra Magda sa snaží pomôcť. No rodina Eliiho sestry, ktorá sa o muža stará, nemá peniaze na nemocnicu.
Cécile, ďalšia z Malých sestier z Nazareta, mu rany čistí každý deň. Trvá to vyše hodiny. Elii je biely ako krieda. Cíti sa zle. Má strach. Cécile ho medzi jednotlivými úkonmi drží za ruku a upokojuje.
Na pár okamihov vbehne dovnútra aj rehoľná sestra Magda. Aspoň mu podá ruku, pohladí ho a povie mu niekoľko povzbudzujúcich slov. „Jeho otca zabili cez vojnu. Poznali sme jeho mamu. Nemôžeme ho nechať zomrieť,“ povie mi potom. „Ak sa nedostane do nemocnice, zomrie.“
Lenže Libanon je v hlbokej kríze. Politickej aj ekonomickej. A po útoku Hamasu na Izrael a Izraela na Gazu bojuje na juhu krajiny Hizballáh s izraelskou armádou. Libanon zažíva infláciu, ktorá patrí k najvyšším na svete. Kým pred rokom 2019 zaplatili Libanončania za dolár tisícpäťsto lír, dnes je to stotisíc.
Utečenci z Palestíny nemajú žiadne občianstvo ani status utečenca. Nesmú vykonávať štyridsaťtri povolaní – kedysi ich bolo sedemdesiatpäť. Nemajú nárok na zdravotnú starostlivosť a ich deti sa do štátnej školy dostanú len vtedy, keď nastúpia libanonské i sýrske deti a zostane voľné miesto.
Žiť lásku
Rehoľná sestra Magda je Belgičanka. Do rádu Malých sestier z Nazareta vstúpila v roku 1967. Podstatou služby členiek rádu je žiť s najchudobnejšími a zdieľať rovnaké podmienky ako oni. Len tak môžu zistiť, čo naozaj znamená byť chudobný, nemať práva, byť vždy na poslednom mieste. „Ja som si to vybrala, no veľa ľudí tak žiť musí,“ konštatuje rehoľná sestra Magda.
Do Libanonu prišla v roku 1970. Nehovorila arabsky. Nemala žiadne zázemie. Napriek tomu zotrvala. Malé sestry z Nazareta sa svojím každodenným životom snažia – povedané ich jazykom – dokazovať, že Boh je láska. A tú lásku musia žiť, nie o nej hovoriť.
Rehoľná sestra Magda sa zamestnala v továrni, kde pracovali hlavne palestínske dievčatá. „Cítila som sa rovnako a prežívala som takmer to isté, čo utečenci, ktorí prišli bez ničoho, nepoznali jazyk, zvyky, tradície a nevedeli, čo s nimi bude,“ približuje svoje začiatky. „V továrni pracovali tí najchudobnejší. Najmladšie dievča, ktoré som spoznala, malo osem rokov. Robili sme na tri zmeny šesť dní v týždni, niekedy osem hodín, inokedy dvanásť. Jesť a piť bolo počas pracovnej doby zakázané.“
Jedno dievča z továrne ju pozvalo domov. Tak sa prvýkrát dostala do utečeneckého tábora. Videla, v akých biednych podmienkach ľudia žijú. A to sa už zo stanov presťahovali do malých domcov, ktoré im neskôr zničili počas občianskej vojny.
Rehoľná sestra Magda sa postupne naučila po arabsky. S dvoma ďalšími rehoľnými sestrami, Libanončankou Laurou a Belgičankou Ritou, rešpektujúc pravidlá svojho rádu, chceli bývať s tými, čo nemajú žiadne práva. S palestínskymi utečencami. „Potrebovali sme povolenie od úradov, išlo o uzavretý tábor za múrmi stráženými armádou,“ opisuje rehoľná sestra Magda.
Pýtam sa, prečo bolo pre ňu také dôležité žiť v tábore. „Lebo sme tých ľudí milovali,“ odpovie, akoby to bola úplne jasná vec. „Pre úradníkov to však znelo šialene. Dve Belgičanky a jedna Libanončanka – Belgicko malo vtedy dobré vzťahy s Izraelom – chcú žiť v palestínskom utečeneckom tábore? Všetky odpovede boli zamietavé. Potom o to požiadal biskup a vďaka nemu sme povolenie získali.“
Najväčšie hrôzy
Tri rehoľné sestry sa v roku 1973 nasťahovali do tábora Tel al-Zaatar v severovýchodnom Bejrúte. Tvorili ho asi tri tisícky jednoduchých domov, v ktorých žilo dvadsaťtisíc ľudí moslimského vierovyznania. Obkolesení múrom a strážení armádou. Rehoľné sestry túžili jeho obyvateľom pomáhať. No nikto neprichádzal. Ľudia im nedôverovali. „Začali sme sa starať o veľmi chudobného muža, ktorý mal problém s nohou. On k nám priviedol ďalších,“ spomína rehoľná sestra Magda. „Zabili ho cez občiansku vojnu. Jej vypuknutie v roku 1975 sme prežili v tábore. Boli to ťažké časy, diali sa najväčšie hrôzy, aké si dokážeš predstaviť.“
O rok neskôr tábor obliehali a nakoniec dobyli kresťanské milície. Minimálne poldruha tisíca ľudí pri tom prišlo o život. Tábor bol úplne zničený. „Nemali sme kde pracovať. Po roku vo vojne sme potrebovali oddych. Poslali nás na päť rokov do Paríža,“ pokračuje rehoľná sestra Magda. Po Paríži pracovala najprv v Jordánsku. Do Libanonu sa vrátila až v roku 1987.
Dnes žije s belgickými rehoľnými sestrami Martine a Cécile v tábore Dbayeh. Odkedy pred šiestimi rokmi prišla zdravotníčka Cécile, všetko je jednoduchšie. Rehoľným sestrám každú chvíľu niekto klope na dvere. Mnohí potrebujú ošetrenie alebo lieky, je im zle a nevedia prečo.
V tábore funguje aj malá klinika. Rozbehla a financuje ju slovenská Vysoká škola svätej Alžbety a oficiálna slovenská rozvojová pomoc SlovakAid. Lekári-dobrovoľníci ošetrujú pacientov zadarmo. Najprv prichádzali na kliniku lekári zo Slovenska. „Potrebovali tlmočníkov, takže to bolo trošku komplikované,“ vysvetľuje rehoľná sestra Magda. „A prečo by mali chodiť lekári z inej krajiny, keď ich máme aj v Libanone?“
Deti, ktoré nechcú žiť
Kvôli izraelskej vojne v Gaze je Dbayeh plný palestínskych vlajok a podporných nápisov. Svoj názor vyjadrila aj Vera Hannoush. Mladá maliarka namaľovala obraz chlapca a dievčaťa, sediacich uprostred ruín zničeného mesta. Zatiaľ ho má doma v obývačke, no plánuje ho vystaviť v Bejrúte.
Vrodená choroba jej zdeformovala ruky. „Bola som iná ako ostatné deti. Môj život sa odohrával z veľkej časti vo vnútri. Preto som začala kresliť a maľovať. Vytvárala som si vlastný svet. Keď rehoľná sestra Magda videla, čo kreslím, zaplatila mi učiteľa. Vďaka tomu som sa veľmi posunula.“
Možnosti detí z tábora sú obmedzené. „Rodičia nemajú peniaze, deti sa stretávajú len s odmietaním,“ opisuje rehoľná sestra Magda. „Keďže vzdelanie a veľa povolaní sú pre palestínskych utečencov nedostupné, väčšinou pracujú v zle platených zamestnaniach alebo načierno. Zarobia dvesto – tristo dolárov. Miest pre ich deti v štátnych školách je málo, no z čoho majú platiť súkromné školy? Len na cestovné do najbližšej školy treba každý mesiac dvadsaťpäť dolárov.“
Aj tu pomohli Slováci. Slovenská katolícka charita platí cestovné a školné pre dvadsaťpäť detí z tábora. Mnohé z nich by inak zostali doma. „Deti z tábora nemajú normálny život. Jeden šesťročný chlapec mi nedávno povedal, že chce zomrieť. Tak ťažko znášajú tieto podmienky,“ dopĺňa rehoľná sestra Magda. Najhoršie zrejme je to, že stále ďalšie generácie palestínskych utečencov vyrastajú vo vákuu, bez štátnej príslušnosti, práv a skutočného domova. Bez nádeje, že sa to niekedy zmení. Dodnes nesmú vlastniť ani pôdu pod svojimi domami.
Na umelé dojčenské mlieko zbiera peniaze rodina rehoľnej sestry Cécile v Belgicku. Pred pár dňami bola doma na návšteve. Vracala sa s kuframi plnými umelého mlieka a prepotrebných liekov. Ako vždy. „Na letisku mi ich však zadržali. Dôvod? Mala som tam nejaké lieky od izraelského výrobcu. Čakám, ako sa to skončí a či mi vrátia aspoň tie ostatné,“ hovorí.
Pár dní po mojom návrate na Slovensko mi prišiel od rehoľnej sestry Magdy mail. Kým Eliiho rodina a rehoľné sestry stihli zohnať peniaze na nemocnicu, muž doma zomrel.
Autorka je reportérka, fotografka a videožurnalistka. Pracovne s fotoaparátom precestovala desiatky krajín. Zaujímajú ju príbehy konkrétnych ľudí žijúcich na rôznych miestach sveta vrátane konfliktných oblastí, krajín s komplikovaným medzinárodným statusom či regiónov zasiahnutých krízou alebo katastrofou.
