Virtuálnym priestorom už niekoľko týždňov poletuje naša petícia proti zrušeniu stacionára. Sami sme neverili, že zaujme toľko ľudí. Dúfali sme, že sa nám podarí získať dvesto podpisov, napokon ich je tisíc. Téma sa chytila. Facebookom sa šíri fotografia ľudí zo stacionára, ako sedia na poslednej káve so susedmi vo svojom obľúbenom zariadení, ktoré má onedlho skončiť. Starostovi politickí protivníci s radosťou na sociálnych sieťach zdieľajú správu o hroziacom zániku obľúbeného miesta pre seniorov. Ozvali sa príbuzní bývalých klientov, prišla televízia, písali o nás v denníkoch. Milka bola v nepríjemnej pozícii zamestnankyne Starého Mesta, napriek tomu odvážne poskytla rozhovor do novín a nebála sa obhajovať miesto, ktoré sa stalo jej poslaním.
Staré Mesto však odmieta cúvnuť. Zostáva nám posledná možnosť. Je načase urobiť to, čo navrhla pani Poštolková. Vyliezť na barikády, vytvoriť transparenty a ísť na miestny úrad protestovať.
Na radnici vyplním príslušný formulár a podpíšem sa do kolónky zvolávateľa zhromaždenia. Nervy mám napäté ako nikdy predtým. Prvýkrát v živote organizujem demonštráciu. Venujem sa mestskému aktivizmu už pár rokov, nevylučoval som, že to raz budem musieť urobiť. Ale že budem organizovať občiansky odpor osemdesiatnikov, to mi ani v najodvážnejších predstavách nenapadlo.
Pár dní pred zhromaždením mi volá príslušný policajt a overuje si počet zhromaždených, miesto a náplň akcie. V deň D ma čaká pred úradom. Je milý. Ukáže mi, kde má zaparkované auto, a dá mi na seba číslo na mobil.
„Keby niečo, hneď nám volajte, budeme blízko.“
Nechápavo sa na neho pozerám.
„Čo tým myslíte, keby niečo?“
„No, keby sa nejak vyostrila situácia a boli by nejaké výtržnosti.“
Predstavujem si eskaláciu našej seniorskej demonštrácie. Pána Sikoru, ako rozbíja francúzskou barlou výplň sklenených dverí podateľne. Pani Poštolkovú, ako zväzuje predlžovačkou starostu a vrátničku, opierajúcich sa o seba chrbtami, a pani Volekovú, ako pod nimi zapaľuje stohy Staromestských novín.
„Myslím, že to pôjde hladko a bez problémov,“ uistím policajta.
Odchádza smerom k autu, no po chvíli spomalí a otočí sa so zmäteným výrazom v tvári:
„To sem fakt prídu demonštrovať babky?“
„Hej, demokratky. Ale tieto to s demokraciou myslia vážne.“
Keď sa policajt vzdiali, vojdem do vestibulu mestského úradu. Čaká tam už Milka s Helenkou, ktorá v stacionári vydáva stravu a stará sa o kuchyňu. Na mieste je aj môj muž Michal, ktorý je naším fotografom.
„Snáď tu nebudeme len my štyria,“ nervózne sa pousmiala Helenka. „Neviem, či sa ostatným podarí prísť.“
Tiež sa obávam, či transparenty, ktoré som priniesol, bude mať kto držať. Vyjdem opäť von a vyzerám demonštrantov. Verejný protest má trvať polhodinu a desať minút už uplynulo. Vtom z práve zaparkovaného kombi začnú pomaly vystupovať známe tváre. Katka priviezla svoju mamu, pani Volekovú. V aute je aj ďalšia klientka, pani Rybáriková, a manžel ďalšej seniorky, pán Ondrík. Jeho manželka trpí Alzheimerovou chorobou a v stacionári si vyžaduje neustálu pozornosť personálu. Pre pána Ondríka je stacionár nevyhnutnosťou a záchranou. Stará sa o manželku nepretržite celý deň a tých niekoľko hodín počas pracovných dní, keď je v stacionári, nevyhnutne potrebuje na načerpanie síl. Posledná prichádza pani Poštolková v sprievode svojho syna. Kráča elegantným krokom a pešo, na barikády sa predsa nechodí taxíkom. Dorazia aj dvaja novinári, ktorí sa témou už dlhšie zaoberajú.
Demonštrácia je v čase obeda. Zhodou okolností sa z neho vracia starosta. Práve sme sa vo vestibule pred bezmocným zrakom pani vrátničky zhromaždili a rozdali si nápisy a transparenty. Katka s dcérami vyrobili farebný nápis Neberte nám stacionár. Rozvinula ho nad hlavami prítomných. Spomenul som si na časy prvomájových sprievodov, keď boli nápisy na transparentoch prázdne ako výrazy tvárí papalášov, čo stáli na tribúnach. Priniesli sme so sebou aj skladacie stoličky, aby najstaršie účastníčky protestu mohli demonštrovať posediačky.
Starosta vstúpi do vestibulu. Pri pohľade na nás sa zháči ako cestujúci, ktorý si pri návrate z reštauračného vozňa pomýli kupé vo vlaku. Preplnený vestibul preskenuje zmäteným pohľadom. Je jasné, že únikovej cesty nieto a musí prejsť seniorským špalierom. Pristúpim k nemu a vysvetlím mu, prečo sme prišli. Poprosím ho v mene všetkých, aby ešte zvážil svoje rozhodnutie.
Pristaví sa pri sediacich dámach a podáva im ruky, akoby im kondoloval. Hovorí pritom: „Je mi to ľúto.“ Keď sa pristaví pri pani Volekovej, niečo mu povie, ale hovorí príliš ticho.
„Prepáčte, nerozumel som vám,“ nakloní sa nad ňu starosta, pričom hlavu natočí uchom k pani Volekovej.
„Prosím vás, nechajte nás tam. Máme to tam radi,“ zopakuje o čosi hlasnejšie pani Voleková.
„Je mi to ľúto,“ reaguje nervózne starosta ako bábika, keď jej stlačia gombík na umelohmotnom chrbátiku. Potom zmizne v útrobách úradu.
Zostaneme tam stáť a sedieť bez slova, opustení mužom, ktorý má moc zvrátiť beh udalostí a vrátiť nám časy našich kapučínových stretnutí bez strachu, že nás deložujú. Vrátnička pripomína jemne znudenú diváčku popoludňajšieho programu regionálnej televízie. Spoza svojho pultíka sleduje, či sa ešte niečo bude diať.
Postavím sa pred protestujúcich ako nesmelý dirigent pred spevácky zbor. Uvedomujem si, že je čas na krátku mobilizujúcu reč. Vôbec sa na to necítim, mám pocit, že naše šance klesajú. Poviem, že sme sem prišli, lebo si myslíme, že sa deje krivda a proti krivde sa treba za každých okolností postaviť. Že využijeme všetky nástroje, aby stacionár mohol zostať na svojom mieste. A že sa nikdy nevzdáme.
„Aj ten najmenší a najslabší dokáže zmeniť budúcnosť,“ ukončím príhovor.
Vedia, že práve citujem elfku Galadriel z Pána prsteňov? Veria, že niečo dokážeme? Netuším. Som si však istý, že tu práve prežívame jeden z najdôležitejších okamihov našich životov.
Vonku stoja dvaja policajti a dávajú pozor, aby sme niečo nevyviedli. Vnútri sa nervózne mrví starosta so svojím tímom a predstavuje si, čo zas napíšu novinári, ktorých sme na protest pozvali. Na partiu dôchodcov, od ktorých sa očakáva, že budú doma pozerať telenovelu, to vôbec nie je zlé.
Autor pôsobí v OZ Zrejme a Susedia na dvore
Ukážku sme vybrali z knihy Záhrebská, ktorá hovorí o príbehu komunity ľudí okolo zrušeného stacionáru pre seniorov v centre Bratislavy a ponúka tiež ďalšie príklady dobrých medzigeneračných praxí z oblasti kultúry, dobrovoľníctva, bývania a sociálnych služieb. Autormi knihy sú Duso Martinčok a Táňa Sedláková z OZ Zrejme
