Daniel Bombic, jeden z nás

Keď v roku 2016 vyšiel slovenský preklad knihy nórskej novinárky Åsne Seierstad Jeden z nás (Absynt 2016, nórsky 2015), v ktorej autorka popisuje prípravy a teroristický útok neonacistu Andersa Breivika na ostrove Utøya, text vo mne silno zarezonoval. Nielen tým, ako dôkladne autorka popisuje samotný hrozný čin a jeho dôsledky, ale aj posolstvom knihy, ktoré je naznačené už v jej pomerne kontroverznom názve. Seierstad pripomína, že Breivik nie je zlom, ktoré prišlo „zvonku“ – naopak, bol „jedným z nich“, narodil sa nórskym rodičom, prešiel nórskym vzdelávacím systémom, po škole vstúpil na nórsky trh práce, angažoval sa v nórskej strane, mal kolegov, priateľov a susedov v Osle. A hoci sa, prirodzene, nikomu z nich nedá pripisovať vina za jeho strašný čin, faktom zostáva, že vyšiel z lokálneho spoločenstva a kultúry (pričom, samozrejme, treba dať do úvahy aj vplyv globálnych neonacistických sietí). Ak sa chce toto spoločenstvo s jeho činom vyrovnať, pokračuje Seierstad, musí najprv pochopiť, ako je možné, že z neho takýto človek vzišiel. Ak ho bude vnímať iba ako „chybu v systéme“, nepoučí sa a nezabráni tomu, aby sa niečo podobné nezopakovalo. Inak povedané, pokiaľ sa spoločnosť nepozrie do zrkadla a nezreflektuje, či naozaj robí všetko pre to, aby ľudia s podobnými názormi neboli legitimizovaní a spoločensky akceptovaní, nedôjde k pochopeniu či k aspoň čiastočnému vnútornému zmiereniu a už vôbec nie k náprave a prevencii. 

Neonacista v parlamente

V posledných mesiacoch na túto knihu opäť často myslím. Aj na Slovensku sme totiž svedkom postupnej akceptácie osôb a ideológií, ktoré môžu viesť k podobne hrozným činom. Už koncom minulého roka som písal o tom, ako sa legitimizácia neonacizmu začína objavovať u vysokých štátnych úradníkov. Pomerne naivne som vtedy poznamenal, ako je  v danej situácii „zásadné sledovať, ako sa k tomu postavia vrcholní ústavní činitelia štátu, generálny prokurátor či polícia“. Ako sa k tomu viacerí z nich postavili, je dnes úplne zrejmé: neonacista a antisemita Daniel Bombic sa po návrate na Slovensko na pozvanie koaličného poslanca objavil v Národnej rade SR a minulý týždeň aj na Slavíne pri príležitosti spomienky na oslobodenie Bratislavy. Dostali sme sa do bodu, v ktorom legitimizácia neonacizmu prichádza priamo z najvyšších poschodí vlády. 

Problémom pritom nie je len akceptácia jedného mediálne známeho neonacistu, ale to, čo tento prístup spôsobí v celej spoločnosti. To, že vláda legitimizuje človeka, ktorý otvorene propaguje neonacistické a antisemitské názory, a útočí na tých najzraniteľnejších, vysiela veľmi otvorenú správu všetkým, ktorí s jeho svetonázorom súhlasia. Nebojte sa, počujú od najvyšších predstaviteľov štátu, váš názor a násilie, ktoré ho často sprevádza, je v poriadku. Nemožno sa potom čudovať, že napríklad v Bratislave začali v tejto prajnej atmosfére skupinky neonacistov útočiť na ľudí. Sám som pred nedávnom zažil veľmi nepríjemnú situáciu, keď sa za mnou výhražne rozbehol muž v kukle s podobizňou lebky. Nahovárať si, že ide o izolované, ojedinelé incidenty, sa mi dnes už zdá ako nebezpečné. Treba na rovinu pomenovať súvis medzi týmito útokmi a legitimizáciou neonacizmu zo strany vládnej garnitúry, a zároveň byť pripravený na to, že v súčasnej spoločenskej atmosfére sa podobné (a obávam sa, že aj oveľa horšie) prípady budú opakovať. 

Čo s tým? Určité čiastkové úspechy v boji proti tomuto trendu už sú. Krajský súd v Bratislave napríklad vyhovel Denníku N a zrušil zákaz označovať Bombica za antisemitu, neonacistu a extrémistu. Mnohí novinári a novinárky sa k situácii pomerne často a otvorene vyjadrujú (napr. tu). A pevne verím, že na mnohých protivládnych protestoch, ktoré sa konajú po celej krajine, sa ozýva aj táto kritika. Je však tiež možné, že v susedstve mnohých ďalších problémov, ktoré na protestoch zaznievajú, jej naliehavosť zanikne. Ako inak sa teda brániť?

Tragédia spoločenstva

Americký spisovateľ Wendell Berry v eseji Spisovateľ a región tvrdí, že jedinec síce môže zažiť smútok či hrôzu, ale „nemôže zažiť naplnenie a katarziu zo zármutku, strachu a ľútosti, ktorú nazývame tragédiou“. Skutočnú tragédiu môže zažiť a prežiť len spoločenstvo, komunita. Len spoločenstvo dokáže uchopiť zlo a stratu tak, aby z toho vyťažilo istý druh útechy, katarzie a nápravy. Pre komunitu je potreba vysporiadať sa s vlastným zlom nielen morálnym apelom, ale aj nutnosťou pre vlastné prežitie. 

Myslím si, že aj v prípade silnejúcej podpory krajne pravicových ideológií na Slovensku je treba pristúpiť k tomuto trendu ako k problému celého spoločenstva. Jedinec prirodzene môže – či už svojou odvahou, alebo vytrvalosťou – výrazne prispieť k riešeniu aj tohto problému. Kým sa však celá spoločnosť nezameria na hľadanie jeho koreňov, a hlavne, kým si neuvedomíme jeho akútnosť a nezačneme snahy o jeho riešenie prioritizovať, budeme v tomto boji čoraz viac prehrávať. 

Musíme byť pripravení na to, že dláždenie cesty krajnej pravici zo strany súčasnej vlády bude naďalej pokračovať, pravdepodobne oveľa rýchlejšie a radikálnejšie, než sme si teraz schopní predstaviť. A každý centimeter, ktorý dopustíme, aby zabrali, sa bude veľmi ťažko získavať späť. Len spoločnými silami môžeme vymyslieť spôsoby, ako sa voči tomu efektívne brániť a následne ich aplikovať. 

Áno, Daniel Bombic a jemu podobní sú, žiaľ, jedni z nás. To nám však paradoxne môže aj pomôcť uvedomiť si, akú naliehavú hrozbu pre našu spoločnosť predstavujú. Zjednodušene povedané, sú to naši náckovia, my ich poznáme najlepšie, my vieme, ako sme sa do tohto bodu dostali a opäť len my vieme, ako si s nimi najlepšie poradiť. Nikto iný to za nás nespraví.