Čo bude, keď dorastieme?

11. 2. 2025

Kedykoľvek sa ľudia zo sociálno-environmentálnych hnutí dostanú do debaty o hospodárskych politikách, jedným si môžu byť istí. Narazia na tému ekonomického rastu a tento stret neostane len v rovine ideologických argumentov. Nadobudne morálne rozmery. Sociálny štát a ochrana prírody predsa brzdia rast. A v kapitalistickej dialektike musíme najprv rásť, aby sme si luxus ochrany ľudí a prírody mohli dovoliť. V súčasnom politicko-ekonomickom diskurze je jednoduché protivníkov rastu rétoricky deklasovať – proti rastu sú len tmári a naivní aktivisti.

Potreba ekonomicky rásť je tak hlboko zakorenená, že už len otvoriť túto tému sa považuje za kacírstvo. Prežehnávajú sa aj ľudia, ktorí potrebu viac cítia, než by ju dokázali vyargumentovať. V tomto zmysle hospodársky rast dosiahol status mýtu (o potrebe ľavicovej mytológie som písal v ostatnom príspevku, a ak raz ľavica dosiahne ktorýmkoľvek svojím konceptom kultúrnu viralitu ekonomického rastu, môže si blahoželať).

Korene rastovej ideológie siahajú prinajmenšom do osvietenstva, odkedy sa čoraz hlbšie udomácňuje predstava rastu ako výsledku deľby práce, technologického pokroku a voľných trhov. Priemyselná revolúcia s mechanizáciou výroby zviditeľnila rast tak, že jeho zrýchlenie bolo pozorovateľné v priebehu jednej generácie. No a povojnový optimizmus na Západe s prísľubom sociálneho štátu a čoraz komfortnejších životných podmienok pre každú ďalšiu generáciu spravili z rastu základnú paradigmu našich životov.

Jedna samozvane liberálna strana na Slovensku si bola ústredným postavením rastu tak istá, že si ho dala na stiesnený priestor billboardu. Geometria rastúcej krivky je presvedčivé simulakrum, ktoré každý/-á rozkóduje. Všetci budú mať viac, všetci sa budú mať lepšie.

Bez rastu niet kapitalizmu

Treba však priznať aj to, že hospodársky rast nie je obyčajný mýtus, respektíve nie je iba mýtus. Ak debatu o ekonomickej politike vedieme v limitoch kapitalizmu, tak rast je nevyhnutným predpokladom tohto systému. Bez ekonomického rastu kapitalizmus nie je (dlhodobo) možný.

Logika je pomerne jednoduchá. Ak sa chce niekto pustiť do podnikania, potrebuje kapitál. Pokiaľ nepatrí k úzkej vrstve tých, ktorí kapitálom disponujú, musí si požičať. K pôžičke sa dostane len vtedy, ak veriteľstvo presvedčí, že peniaze vráti aj s úrokom (medzi najdôležitejšie zložky úroku patria kompenzácia rizika nesplatenia a kompenzácia takzvanej obetovanej príležitosti – veriteľstvo sa vzdá možnosti svoje peniaze používať v prítomnosti, no v budúcnosti majú peniaze nižšiu hodnotu než teraz).

Aby dlžníčky/-ci zarobili na úrok (a na svoj zisk – nezabúdajme na primárnu motiváciu podnikania v tomto systéme!), musí ich príjem narásť. Alebo opačne – bez rastu sa neoplatí investovať/požičiavať. Popri zisku sú dlh a rast základnými kategóriami kapitalizmu. Dlh s úrokom vytvára potrebu nekonečnej expanzie. Rast je teda systémovou nutnosťou, bez ktorej prichádzajú krízy, nezamestnanosť a špirála prepadu.

Rast nám nepripadá ako ideológia, keďže sme sa v živote s ničím iným nestretli (aj režimy štátneho socializmu v našich geografiách si ho kládli za cieľ). Zdá sa tak prirodzený, že je ľahké zabudnúť na fakt, že z hľadiska histórie ľudstva je krátkou epizódou. A viacerí dúfajú, že nie jeho poslednou štáciou. Veľmi inšpiratívne o ľudskej potrebe politicky experimentovať tiahnucej sa dejinami píšu David Wengrow a David Graeber v knihe Počiatok všetkého. Nová história ľudstva.

O nedostatkoch kapitalizmu a rastom poháňaného extraktivizmu sa toho napísalo dosť (účelom tohto komentára nie je kritiku opakovať ani formulovať alternatívy; na tému bezrastu odporúčam výborné číslo Kapitálu z minulého roka). Napriek tomu platí, že tento systém poznáme. A uvažovať v limitoch poznaného, si nevyžaduje veľkú predstavivosť a intelektuálny výkon. Kritici a kritičky rastu sú tak v obrovskej nevýhode – pomenovať bezrastovú alternatívu je teoreticky náročnejšie, než popisovať síce chybný, ale existujúci systém. Ešte omnoho ťažšie je popísať prípadný prechod od jedného systému na druhý (aj ľudia so silnou predstavivosťou si ho ťažko predstavia hladký a bez násilia).

Od politiky zavretých úst k politike otvorených scenárov

Nosiť v hlave alternatívny svetosystém aj teóriu revolúcie je skutočne nadľudská úloha. Aj preto je veľmi málo (demokratických) politických strán, ktoré ekonomickú politiku rastu otvorene kritizujú. V Európe medzi tieto výnimky v rôznych mierach patria španielska Zjednotená ľavica (je dokonca súčasťou vlády v rámci koalície Sumar), grécka Syriza či nemeckí Zelení. Z menších stojí za zmienku francúzska Strana za nerast. Drvivá väčšina ľavicových, sociálno-demokratických, zelených či progresívnych strán neduhy rastového ekonomického modelu navrhuje opraviť, ale samotný systém si spochybniť nedovolí.

Aké možnosti sa núkajú politickým stranám a hnutiam v našich zemepisných šírkach? To najmenej, čo sa dá spraviť, je využiť právo mlčať. Ak máme racionálne alebo len intuitívne pochybnosti o primáte hospodárskeho rastu, no zároveň nedisponujeme kapacitami formulovať alternatívu a prechod k nej, môžeme tému ignorovať. To je minimum – nezaklínať sa rastom, nedávať si ho do programu, dobrovoľne ho nezmieňovať. Politika „bez komentára“ nás neposunie ďaleko, ale aspoň predídeme lacným argumentačným faulom z druhej strany.

Doplnkovou možnosťou je v debate o ekonomike vždy asertívne zdôrazňovať iné ciele (rast sa v kapitalizme totiž často prezentuje ako neutrálny nástroj systému, ale systém ako taký, vrátane svojho nástroja, slúži konkrétnym cieľom a záujmom). Zmeniť rétoriku – namiesto rastu hovoriť o ekonomickom rozvoji, kde na prvom mieste stoja ľudia a príroda; prípadne o reforme hospodárskeho systému, aby ho namiesto ziskov a rastu poháňali spoločenské ciele (Mariana Mazzucato píše o Mission Economy, viac o diele tejto vynikajúcej ekonómky niekedy nabudúce). Propagovať iniciatívy, ktoré fungujú v rámci kapitalizmu bez toho, aby sa riadili jeho imperatívmi (napr. sociálna ekonomika – hospodárstvo bez potreby zisku). Pripomínať argument Karla Polanyiho, že kým nenastúpil kapitalizmus, ekonomika nebola osobitne vyčlenenou oblasťou (najprv zarobiť, aby sme sa potom mohli starať o ostatné!), ale bola v spoločnosti integrovaná a organizovaná okolo miestnych komunít a sociálnych vzorcov.

Vždy sa však nájdu takí, čo sa nenechajú presvedčiť a budú sa pýtať: Zabezpečíš ten rozvoj ľudí a prírody bez ekonomického rastu? Ako? A neriešiš falošnú dilemu – nedajú sa zároveň dosiahnuť rast aj rozvoj, v tandeme dokonca ešte lepšie? Príliš často je inštinkt neistého ľavičiarstva kapitulovať a, tak trochu aj s úľavou, pripustiť – samých seba presvedčiť –, že to možné je. Z tejto línie uvažovania sa zrodili koncepty udržateľného rastu, zeleného rastu, rastu zasnúbeného s inými cieľmi a hodnotami. Dve muchy jednou ranou – šťastnejší a zdravší ľudia sú produktívnejší; zelená transformácia je príležitosť pre oživenie rastu, atď.

Osobne o symbióze rastu a rozvoja vôbec nie som presvedčený. Takzvaný decoupling, teda klesajúca úmera medzi hospodárskym rastom a devastáciou životného prostredia navyše podľa všetkého nefunguje. Ako vedomý taktický úskok sa takáto defenzíva v obmedzenej miere a krátkodobo dá využiť, ale z dlhodobého hľadiska môže byť zradná.

Za horizontom všedného

Klimatická kríza sa síce udomácnila ako pojem, ale drvivá väčšina z nás si nevie predstaviť, aké konkrétne a zdrvujúce jej prejavy môžu byť už v najbližšom období. Trendy v politike sú rovnako znepokojivé – obrodu zažíva na celom svete nacionalizmus, autoritárstvo a imperiálne súperenie najväčších geopolitických hráčov.

Kapitalizmus jedného dňa skončí. To nie je želanie, ale výrok s veľmi vysokou mierou pravdepodobnosti pre hocikoho, kto uvažuje v dlhých horizontoch ľudských dejín. Vďaka uvedeným klimatickým a politickým trendom však koniec môže prísť skôr, než sa predpokladalo.

Pravdepodobne skorší než očakávaný koniec kapitalizmu je dobrou správou okrem iného v tom, že ekologické ľavicové hnutie môže naplno sústrediť svoje kapacity na okamih „deň po“ a už sa nemusí intenzívne zaoberať otázkou, ako s extraktivistickým hospodárskym modelom skoncovať. Samotný kolaps súčasného systému môže byť dlhší či kratší (pre našu úvahu je jedno, či to bude päť alebo päťdesiat rokov, podľa niektorých sa už proces začal) a určite nebude bezbolestný. Zďaleka pritom nie je automatické, že ho nahradí systém lepší.Futurizovanie (nenapadá mi lepší preklad anglického futuring) je u nás pomerne málo známou disciplínou (nie je to ani prognostika, futuristika či futurológia). Zelené a červené prúdy politického hnutia kritického k paradigme rastu by sa s ňou mali čím skôr oboznámiť. Lebo čo nahradí kapitalizmus, je funkciou mnohých faktorov. Jedným z najdôležitejších bude pripravenosť politických elít presadzovať záujmy prírody, vrátane ľudstva, a proti konceptom rastu postaviť koncept dostatočnosti. Práve schopnosť aktívne skúmať scenáre budúcnosti a formovať ich sa môže ukázať ako kľúčová, ak nechceme, aby kapitalizmus raz nahradila jeho ešte horšia, leviatanovská mutácia, fašistická ekonomika, totalitná diktatúra štátov, armád, či napríklad technologických korporácií.

Autor je ekonóm, politológ a ambasádor Európskeho klimatického paktu