Ak ťa znásilnia, budeš o tom verejne hovoriť, alebo uprednostníš zostať v úzadí, ako nespočetné obete sexuálneho násilia po celom svete? Pred touto otázkou stála v roku 2015 aj autorka knihy Čierna skrinka, japonská reportérka Šiori Itó. Jej prípad bol však zložitejší, keďže človek, ktorý ju znásilnil, bol prominentný japonský novinár so silnými väzbami vo vládnych kruhoch. Príbeh Šiori Itó je dnes, našťastie, vďaka jej odvahe, ambíciám a zmyslu pre spravodlivosť známy nielen v Japonsku a ďalších krajinách Ázie, ale aj v USA a Európe. Po publikovaní knihy v roku 2017 sa výpoveď Šiori Itó stala neoddeliteľnou súčasťou hnutia #MeToo v Japonsku, a tým aj potrebným katalyzátorom kultúrnych a právnych reforiem.
Prebudiť sa s pocitom ostrej bolesti
Prebudila som sa na pocit ostrej bolesti. Ležala som v izbe, ktorej okná boli zatiahnuté tenkými závesmi, a cítila som, ako sa o mňa tlačí niečo ťažké.
Cítila som sa omámene, no nebol to ťaživý pocit ako pri opici. Pociťovala som bolesť, ako keby sa mi roztrhlo brucho. V tom mi do očí udrel obraz toho, čo sa so mnou deje. Nerada si spomínam na to, ako som si to všimla. V tom obraze bolo obsiahnuté niečo, čo sa nemohlo a nesmelo stať ani len v okamihu, keď som sa zobudila bez akýchkoľvek spomienok či vedomia prítomnosti.
Nočná lampa aj diaľkovo ovládateľné svetlo pri televízii boli zapnuté a pri pohľade na vnútornú stranu okna bol interiér izby matne osvetlený. Je možné, že bolo zapnuté aj svetlo pri dverách.
Na poličke bol neprirodzene položený otvorený laptop. Všimla som si, že je zapnutý a jeho obrazovka svieti. Tá polička nebola miestom, kde by si niekto položil laptop na prácu, a nebola pri ňom ani stolička. Z toho, že obrazovka laptopu bola namierená na mňa, som intuitívne cítila, že som natáčaná.
Videl, že sa mi vrátilo vedomie, pričom som opakovane naliehala: „Bolí, bolí, bolí,“ no on aj tak neprestával. V hlave som mala zmätok a pýtala som sa, ako sa toto vôbec mohlo stať. No predovšetkým som rozmýšľala, či z tejto situácie nie je možné uniknúť. Po opakovanom naliehaní sa ma spýtal: „Bolí?“ A prestal s pohybom.
Avšak svoje telo odo mňa neoddelil. Pokúšala som sa síce pohnúť, no bola som ním uzemnená a nedokázala som spraviť ani len pohyb. V zúfalstve som sa ho pokúsila od seba odtlačiť, no bolo to nad moje sily.
Keď som povedala: „Musím ísť na toaletu,“ konečne odo mňa oddelil svoje telo. Vtedy mi do očí udrel jeho penis, na ktorom nebol ani len prezervatív.
V rýchlosti som vbehla na toaletu a zamkla dvere, no v panike sa mi v hlave vytvoril len chaos. V kúpeľni bolo čisto a viseli v nej veľké zrkadlá. Viaceré miesta môjho nahého tela boli červené a v zrkadle sa odrážala moja postava plná rán a tečúcej krvi. Pamätám si tiež, že na bielom uteráku bolo usporiadané pánske holiace vybavenie. Keď som ho uvidela, uvedomila som si, že som v hoteli, v ktorom je Jamaguči ubytovaný.
Moment, keď som si myslela, že budem zavraždená
Vedela som, že sa musím za každú cenu dostať z tej izby von. Sotva som však nabrala odvahu a otvorila záchodové dvere, stál pred nimi Jamaguči, ktorý ma ihneď chytil za ramená a prudko ma stiahol späť do postele.
Moje telo a hlavu pritlačil k posteli takou silou, že som nedokázala klásť žiaden odpor a snažil sa ma po druhýkrát znásilniť. Keď som stiahla k sebe nohy a skrútila telo, Jamaguči sa ku mne priblížil a začal ma bozkávať. Zúfalo som sa tomu priečila, snažiac sa od neho odvrátiť svoju tvár.
Keďže moje telo aj tvár boli stlačené a zaťažené, nedokázala som dýchať a začala som sa dusiť. V tom momente som si pomyslela, že budem zavraždená. Ak by ma moji rodičia uvideli nahú v takomto stave, určite by boli zronení. V tom chaose sa mi v hlave zrazu premietla tvár mojej mamy po tom, ako sa informácia o mne objaví v ranných novinách. „Niečo také sa nikdy nesmie stať,“ pomyslela som si.
V zúfalstve som si skrútila svoje zmeravené telo, stiahla k sebe nohy a pokračovala som v odpore. Jeho ruky, ktoré stláčali moju tvár, sa odo mňa oddelili a ja som konečne mohla zase dýchať.
„Bolí to. Prestaň s tým, prosím!“
„Bolí to?“ spýtal sa a nasilu sa pokúšal roztiahnuť moje kolená. Kĺby na kolenách ma začali príšerne bolieť. Moje telo zase stuhlo a bránilo sa. V takejto polohe sme medzi sebou zápasili niekoľko minút, až kým sa Jamaguči konečne nezastavil.
Nato som s chabým dychom prevrátila svoje telo nazad a v mysli som tápala po nejakom pejoratívnom výraze. Doposiaľ som opakovala len „Prestaň s tým, prosím,“ no to sa mi javilo ako príliš slabá reakcia. Vzápätí som prehovorila v angličtine:
„What the fuck are you doing?“ V preklade do japončiny to znamená „Čo si asi tak myslíš, že práve robíš?“, no v skutočnosti ide o oveľa tvrdšiu frázu.
„Why the fuck do you do this to me? I thought we will be working together and now after what you did to me, how do you think we can work together?“1 „Došľaka, prečo mi toto robíš? Myslela som, že budeme spolupracovať, ale ako môžeme po tom, čo si mi spravil?“
Až neskôr som si uvedomila, že keďže Jamaguči bol môj nadriadený, dovtedy som voči nemu používala iba zdvorilostnú reč. Slová, ktoré žena môže v odpore vysloviť voči nadriadenému mužovi, mi vtedy nezišli na um. Možno je to preto, že takéto slová v japončine ani neexistujú.
V zahraničí sa mi niekoľkokrát stalo, že ma niekto zo žartu poprosil, aby som ho naučila nejaké japonské nadávky. Vždy som bola hrdá, že môžem odpovedať: „Také slová v japončine asi neexistujú.“
„Aspoň nohavičky mi nechaj ako suvenír!“
Jamaguči mi odpovedal v japončine utišujúcim tónom: „Veľmi som si ťa obľúbil. Čo najrýchlejšie ťa chcem zobrať do Washingtonu. Prešla si.“
Ja som na to odpovedala v angličtine: „Prečo si potom spravil takúto vec človeku, s ktorým chceš pracovať? Ani prezervatív si nemal! Čo budeš robiť, ak otehotniem? Alebo keď chytím nejakú chorobu?“
Jamaguči sa mi jedným slovom ospravedlnil: „Prepáč, no.“
„O dve-tri hodiny musím ísť na letisko. V okolí je jedna veľká lekáreň, tak tam ti dovtedy kúpim nejakú tabletku. Poďme sa spolu osprchovať a potom tam vyrazme,“ odvetil.
V japonských lekárňach je nemožné kúpiť si tabletky po bez predpisu. Samozrejme, nemala som ani v najmenšom úmysle s ním niekam chodiť. Prioritou pre mňa vtedy bolo dostať sa nejako z celej tejto situácie preč. Stručne som jeho návrh odmietla.
Po tom, čo som konečne vstala z postele, mi v panike zbledla tvár a v rýchlosti som začala zbierať svoje oblečenie rozhodené po izbe a navliekať si ho na seba. Nevedela som však nájsť spodnú bielizeň. Povedala som mu, nech mi ju vráti, no on sa nikam nepohol. Podprsenka, ktorú som nevedela nikde nájsť, bola nakoniec na Jamagučiho otvorenom kufri. Ale nohavičky som nikde nevidela.
Jamaguči vyriekol: „Aspoň nohavičky mi nechaj ako suvenír!“
Keď som to počula, moje telo opustila všetka sila a prudko som si sadla na podlahu. Už som nedokázala uniesť svoje telo, tak som si ho oprela o posteľ, čo bola predo mnou, a skryla som sa.
Išlo o dvojitú izbu, v ktorej boli dve postele, a jasne si pamätám, že druhá posteľ, o ktorú som sa opierala, mala na sebe ešte posteľnú pokrývku a nebol na nej žiaden náznak toho, že by ju niekto použil.
„Doteraz si vyzerala ako silná a schopná žena, ale teraz vyzeráš ako zmätené dieťa, až je to rozkošné,“ povedal.
Okamžite som sa z tej izby musela dostať. Po tom, ako mi konečne vrátil nohavičky, urýchlene som si na seba navliekla svoje oblečenie.
Vonku za oknom sa už postupne rozvidnievalo. Blúzka, ktorú som konečne našla, bola z nejakého dôvodu celá premočená. Keď som sa Jamagučiho spýtala, prečo je v takom stave, podal mi nejaké tričko a povedal: „Toto si obleč.“
Nemala som si čo iné obliecť, tak som si ho reflexívne dala na seba.
To, že som sa nachádzala v hoteli Sheraton Miyako, som si prvý raz uvedomila, až keď som si zobrala svoju batožinu, v rýchlosti vyšla z izby a dostala sa do vstupnej haly.
Raz som tu bola ubytovaná mnoho rokov pred týmto incidentom. No teraz som bola niekým úplne iným než moje vtedajšie ja plné radosti. Moja hlava kypela hanbou a zmätkom.
Vôbec som si neuvedomovala, ako veľmi násilná je povaha sexuálneho zločinu, až dokým som sa sama nestala jeho obeťou.
Mala som síce dojem, že tomu rozumiem, no deštruktívnosť takéhoto činu bola aj tak nad moje porozumenie.
Niečo vo mne bolo drvivo zničené.
Naivnému pozorovateľovi, ktorý by ma uvidel v rovnakom oblečení, ako som mala deň predtým, by sa možno nezdalo, že som sa veľmi zmenila.
No bezpochyby som už nebola tým, kým som bývala.
Musela som bleskovo prejsť cez tú elegantnú hotelovú recepciu.
Nechcela som byť nikým videná. Pripadala som si neznesiteľne špinavo, ale nedokázala som pochopiť, čo presne sa mi stalo. Chcela som sa len vrátiť domov a ochrániť sa.
Nastúpila som do taxíka pred hotelom. Bolo vtedy 5.50. Neviem presne, koľko času ubehlo medzi tým, ako som sa prebrala a odišla z hotelovej izby, no myslím si, že to mohlo byť asi 30 minút.
Prečo sa mi muselo stať niečo takéto?
Vnútri taxíka som sa pokúsila osviežiť si svoje spomienky, no od poslednej spomienky na toalete v reštaurácii až po zobudenie bola moja pamäť dočista vyprázdnená. Jediné, čo sa mi zo spomienok vyjavilo, bol bolestivý obraz toho, ako som bola napadnutá.
Hneď ako som sa vrátila do svojho podnájmu v centre mesta, vyzliekla som sa a tričko od Jamagučiho som hodila do koša. Zvyšok som hodila do pračky a spustila pranie. Chcela som vymazať všetky stopy toho, čo sa mi v ten deň stalo.
Osprchovala som sa, no po tele som mala modriny a krvácajúce rany. Prsia ma boleli tak veľmi, že som si na ne nedokázala ani len pustiť vodu. Hoci aj letmý pohľad na moje vlastné telo mi bol protivný.
(ukážka z knihy)
Šiori Itó: Black Box. Preložil Denis Kazankov. Kapitalks, 2022.
