Tento komentár zaznel ako prejav na demonštrácii Zostávame v uliciach // Antifašistický pochod mestom.
Volám sa Sasi a som bývalou zamestnankyňou Teplárne. Ako čašníčka som pracovala počas leta roku 2019, ale približne od roku 2016 som vyberala vstupné na rôznych nočných kvír podujatiach.
Odkedy som sa dozvedela o vraždách v Teplárni, nevedela som sa odlepiť od sociálnych sietí. Čakala som na informáciu, kto z mojich kamarátov zomrel. Stále sa od nich neviem odlepiť. Chcem vedieť každú vec, ktorá sa o Teplárni povie. Cítim obrovský hnev.
Príbeh o pomyselnom milostnom trojuholníku medzi Matúšom, Jurajom a páchateľom sa mi zdal smiešny. Nikdy som v práci nezažila násilie medzi kvír ľuďmi. Zažila som však násilie na nás zo strany pravicových politikov a političiek, neonacistov v uliciach, SBS-károv v podnikoch, spolužiakov a spolužiačok.
Zažila som násilie v škole ako kvír dieťa. Zažila som ho na ulici, keď som si dovolila žiť autenticky. Keď okoloidúci opľuli dvere Teplárne, hádali sme sa s kolegom, kto to pôjde umyť. Často som tam sedela sama a rozmýšľala nad tým, čo by sa mohlo stať. Každý deň vošiel nejaký okoloidúci, ktorý zhodnotil, že „v buzerantskom podniku si pivo nedá“. Občas takí ľudia vošli dnu a narušovali môj osobný priestor, pýtali sa ma otázky o mojom sexuálnom živote. Raz ma okradli.
Podľa vedeckých štúdií sú kvír osoby vo väčšej miere vystavované sexuálnemu násiliu, chudobe, nezamestnanosti, bezdomovectvu, diskriminácii a iným nenávistným prejavom. Kvír ľudia majú horší prístup k sociálnym službám a častejšie zomierajú predčasne v dôsledku násilia alebo samovraždy. Toto všetko sa týka vo väčšej miere transrodových osôb, ktoré sú často vynechávané z diskurzu o „tolerancii sexuálnej orientácie“.
Od stredy sme počuli rôzne výpovede o tom, že kvír ľudia sú vystavovaní násiliu vo väčšej miere. Zastrašujú nás na internete aj na verejnosti. Smrť našich súrodencov by mala byť výzvou na zobudenie sa. Nesmieme zostať v pasivite, musíme sa brániť. Nie je iná možnosť, iba boj za spravodlivý svet, v ktorom sa budeme cítiť bezpečne. V ktorom už žiadne dieťa nezažije to, čo sme zažili my.
Ale v tom svete momentálne nežijeme. Preto sa musíme naučiť chrániť sa navzájom, lebo štát to pre nás neurobí. Ak je to v našich možnostiach, mali by sme absolvovať kurzy sebaobrany a posúvať tieto poznatky ďalej. Mali by sme využívať nástroje, ktoré nám pomôžu sa brániť. Musíme pestovať kultúru, v ktorej sa nebojíme zasiahnuť, keď sme svedkami a svedkyňami násilia. V ktorej vieme identifikovať násilie, keď sa nám deje, a to hlavne v partnerskom vzťahu. V ktorej zastaneme na ulici a uistíme sa, že policajná prehliadka nie je v skutočnosti šikanou, alebo že hádka neskončí vytiahnutím noža.
Dlho som si myslela, že toto nie je v mojich silách. Bolo mi povedané, že som žena, a teda sa neviem biť. Mám to nechať na mužov, aby ma zachránili. Povedali mi, že som príliš chorá na to, aby som trénovala. Že vraj kvír ľudia sú slabí, sú ľahkým terčom. Nie je to tak. Máme obrovskú silu. Existujeme v každej kultúre a spoločnosti. Prežili sme stáročia útlaku a vyhladzovania. Teraz nie je čas na skrývanie sa. Je čas na to, aby bolo počuť náš hnev aj našu radosť a aby sme si vymáhali bezpečie, ktoré nám bolo odobraté.
Chcela by som citovať kúsok z pre mňa formatívneho textu, ktorý sa volá Smerom k najteplejšej vzbure a je od Mary Nardini Gang:
„Keď som mala šestnásť, strčil do mňa bitkár a nazval ma buznou. Udrela som ho do ksichtu. Styk medzi mojou päsťou a jeho tvárou bol oveľa príťažlivejší a oslobodzujúcejší ako hocičo, čo kedy MTV prinieslo našej generácii. S kvapôčkou túžby na mojich perách som odvtedy vedela, že som anarchistka. V skratke, tento svet nikdy nebol pre nás dostatočný. Hovoríme mu: Chceme všetko, ty zmrd, skús nás zastaviť!
Smerujme k dekadencii! Neresť je našou politikou! Neresť je naším životom!“
Vďaka.
Autorka je vedúca kvír a feministickej sekcie mesačníka Kapitál.
