Miniséria Mrs. America skrz deväť epizód približuje boj za dodatok americkej ústavy zaručujúci rovnosť žien a mužov z roku 1972. Bližšie spoznávame ústredné predstaviteľky druhej vlny feminizmu ako aktivistku Gloriu Steinem, kongresmanku Bellu Abzug či prvú afroamerickú kandidátku na prezidentku Shirley Chisholm. Najväčší priestor však dostáva úhlavná oponentka dodatku a vedúca osobnosť ultrakonzervatívneho krídla americkej politiky tejto doby – Phyllis Schlafly. Pre mnohých doteraz neznáma Schlafly začínala ako zarytá antikomunistka a bývalá miss. Jej postava v podaní brilantnej Cate Blanchett podľa kritiky obrusuje ostrosť reálnej Phillys, ktorá bola v skutočnosti omnoho viac rasistická. Schlafly si svoju kariéru postavila na presvedčení, že žena patrí do domácnosti, kde sa má starať o deti a manžela, ideálne v duchu kresťanských hodnôt. Každý mesiac si písala pamflet a v obývačke hostila stretnutia so ženami z iných štátov, z ktorých sa veľmi rýchlo stalo silné anti-choice hnutie, vďaka ktorému nedošlo k prijatiu dodatku ústavy. Shlafly oportunisticky využila svoje privilégiá a začala s budovaním voličskej základne pre krajnú pravicu, ako ju poznáme dnes.
Autorkou minisérie je Dahvi Weller, ktorá sa ako scenáristka podieľala na známom seriáli Mad Men. V minisérii približuje nielen dva tábory stojace proti sebe, ale darí sa jej zobrazovať aj problémy v rámci nich. Skvelo je vykreslený napríklad pragmatizmus vysokej politiky a mužského postavenia v rámci feministického hnutia. Ústupky na úkor etnických menšín či ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou sa pre pragmatizmus dostávajú do rozporu so snahou o intersekcionalitu. Identita niektorých žien, či už rasová alebo sexuálna, sa namiesto podpory dostáva do úzadia vopred prehraného boja s mocnými mužmi. Na druhej strane je to tichá podpora rasizmu, ktorý začína ako reči pri čaji o piatej.
Kultúrne vojny dneška nie sú ničím novým a len ťažko sa dá pri sledovaní ubrániť skľučujúcemu pocitu, že aj keď ubehlo už päťdesiat rokov, v mnohých otázkach sa nachádzame v rovnakej – ak nie horšej – pozícii ako predstaviteľky druhej vlny feminizmu. V slovenskom kontexte môže ako analógia, v mnohom len symbolickom dodatku americkej ústavy, slúžiť nie tak dávna (ne)ratifikácia Istanbulského dohovoru. Kam až by sa malo ustupovať a donekonečna diskutovať s niekým, pre koho predstavuje verejné uznanie slobôd iných pocit ohrozenia nadradenosti vlastnej identity?
Laura Kovácsová
