„A prečo som nezamestnaný, sám neviem, človek do toho nejak vpadne a už sa mu nedá alebo nechce von. Musím priznať, pracovných príležitostí je asi dosť, no väčšinou za minimálnu mzdu a tí zmrdi by chceli, aby človek pracoval pomaly v kuse,“ píše v kapitole príznačne nazvanej Zamyslenie sa nad sebou priamy rozprávač románu Nezamestnaný. Strohosť a priamočiarosť názvu korešponduje s príbehom Johnyho Salónku, ktorého pracovné peripetie sa začínajú v dôsledku privatizácie v deväťdesiatych rokoch a trvajú až do roku 2018, keď sa protagonistovi podarí situáciu vyriešiť uspokojivo vo vzťahu k svojim nevysokým životným nárokom.
Nezamestnaný nie je hĺbavou sociologickou sondou do života ľudí bez práce v Liptovskom Hrádku, kde je dej ukotvený. Salónka román píše skôr subjektívnym, denníkovým spôsobom, vďaka ktorému je možné utvoriť si konkrétnu predstavu nielen o tom, ako trh práce funguje v praxi z perspektívy nekvalifikovaného človeka v regióne, ale aj o premenách sociálnej politiky voči nezamestnaným, ktorá sa najmä v nultých a desiatych rokoch stáva čoraz zásluhovejšou. Striedanie zamestnaní, vybavovanie množstva administratívnych povinností a práca pre mestský úrad podmieňujúca vyplácanie sociálnej podpory však tvoria len kostru románu; rozsah tristošesťdesiatich strán tvoria predovšetkým opisy a reflexie všedných dní, ktorých náplňou je najmä práca okolo domu, kúpanie sa v prírodnej kadi – a ak má práve Johny aj formálne zamestnanie, tak i „robota“.
V tejto všednosti, v istom zmysle aj banálnosti, spočíva novosť aj vtip knihy. Zamestnanie je v ponovembrovej slovenskej literatúre okrajovou témou či sférou; spravidla dotvára profil postavy, len málokedy sa však rieši práca ako taká, vzťahy a problémy na pracovisku nie z perspektívy osobnej, ale sociálnej. U Salónku, naopak, tvorí pracovisko (resp. jeho momentálna absencia) štrukturálne dôležitú doménu, ktorá na seba viaže taký literárny objem a význam, ktorý jej prislúcha aj v živote mimo literárnej fikcie. Vtip knihy v kontexte jej témy zasa spočíva v tom, že Johnyho rozprávanie je do značnej miery „o ničom“: repetitívne sa venuje prevažne každodennej pracovnej či domácej rutine – zametaniu ulíc, píleniu dreva či príležitostným návštevám krčmy –, čím neguje problémovosť ako základný atribút literatúry.
Román zaujme nielen tým, že ani len v náznaku neexploatuje exotiku sociálnej periférie (rozprávač neholduje nerestiam, nemá nijaké excentrické presvedčenie a ani sa nepohybuje v bizarnom prostredí), ale aj jazykom s miestami nečakanou virtuozitou: „Po prvom súste [zapekaných zemiakov] som zmenil názor a zdegvil polku brotvana, boli naozaj výborné.“ Práve skutočnosť, že Salónka sa dôsledne vyhýba póze (cynickej, moralistickej, sentimentálnej a ďalším, ktoré sa na „spoločenskom okraji“ v literatúre zvyčajne priživujú) a nízku intenzitu rozprávania nekompenzuje o to vyššou jazykovou či všeobecnejšie formálnou intenzitou, môže časť čitateľstva nudiť. Pre mňa sú to však práve tieto atribúty, ktoré robia román Nezamestnaný v súčasnej slovenskej literatúre paradoxne neobyčajným, svojím spôsobom až kuriózne pripomínajúcim princípy robotníckej literatúry z medzivojnového obdobia, a preto zaiste hodným (do)čítania.
Johny Salónka: Nezamestnaný. Zum Zum, 2021.
Martin Makara
