Gavril Gryzlov, jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej reportáže dvadsiateho storočia, sa vo svojich textoch venoval mnohým sociálnym problémom, od alkoholizmu až po chudobu v zaostalých regiónoch. V rozsiahlej reportáži Bambini di Orava rozpráva o živote v odľahlých oravských dedinách a všíma si najmä neľahké osudy detí, ktorým je odopretý prístup ku vzdelaniu a dôstojnému životu.
ONO SA ĽAHKO POVIE CHOĎ A PRESVIEDČAJ! prehodí mladá učiteľka, štverala som sa onehdy vyše hodiny hore na vrchy, chlapca máte šikovného, dohovárala som tam jednému otcovi, keby ste ho neposielali namiesto školy na role, mohol by sa z neho stať aj lekár alebo učiteľ
a čože komu vykonal? poškrabal sa na hlave územčistý drevorubač a v očiach mu výsmešné plamienky zahrali, pozrú, moja milá, starší syn, čo predvlani vyšiel z piatej triedy, donáša z českej hory štyri tisícky – nože sa aj oni pochvália, slečinka, koľkože ich oni zarobia?
kto má zdravie, pokoj, chleba, ten má všetko, čo mu treba! zasmiala som sa a až potom, keď som odkrajovala kilometre z vrchov do dediny, utrela som si viac hnevlivú ako ľútostivú slzu, mala som sa azda priznať, že ani tú jedinú?
S PODAJEDNÝMI RODIČMI JE OZAJ ŤAŽKÁ REČ, prichádza so svojou troškou do mlyna starší učiteľ v zborovni rabčianskej školy, akurátne včera som šiel navštíviť žiaka, ktorý prečasto vyznáva, že bez jedného žida bude jarmok, vojdem do domu a vidím: starší chlapec, čo už vyšiel zo školy, povaľuje sa na obidva boky vyspatý v posteli, ten môj šiestak dojí kravu a rodičia nikde
kdeže sú vaši? prezvedám sa, išli na dva týždne na návštevu do Čiech, my sme gazdovia! veselo kričí starší, a to v posteli gazduješ? idem naňho zostra, ja som chorý! on nato
večer potom, pravdaže, vidím, ako zdravý ani rybička trieli rovno do krčmy, mladší mu je za pätami, panstvo si ide zahrať biliard a v noci potom hurá do cudzieho dvora zháňať poživeň, vše aj bicyklom nepohrdnú, ak naň majiteľ zabudne retiazku so zámkou primajstrovať, každý klinec sa pred nimi trasie a rodičia, tí až sa vrátia, budú sa, jasná vec, preveľmi čudovať, že ich deti chodia na spoveď s tými, čo zajace kradnú
rozhovorili sa učitelia a ponosy nemajú konca-kraja, ak sa pokuta raz za uhorský rok aj vymôže, čože z toho? poľahky otec dve stovky zaplatí, keď mu dcéra na polesí stromce sadí, zavše aj osem stoviek za mesiac prináša, jednu matku predvolali raz až na okres, prečože neposielate dcéru do školy? spustili na ňu zhurta, nemôžem vzácni páni, má už trinásť, potrebujem ju doma! rozhodila rukami, a keď vám naparíme päťsto korún pokuty? zastrojili sa, jój, vzácni páni, ak je taký zákon, ja im ešte aj druhých päťsto pridám, povedala a naskutku aj ťahala pudilár, len mi musia sľúbiť, že ma už nebudú bantovať! žiadala, chvíľu teda žmurkali ako žaba na studene, nevravte, a vyplatilo by sa vám to? spýtali sa potom neveriacky, že či! riekla prostodušne, veď aj doma dievka pomôže, aj dajaký svetrík upletie a dnes vám zaň dá hockto aj štyri stovky
mimochodom, zíde mi znezrady na um, nemohol by v čom-tom pomôcť i kňaz? učiteľa tu v nejednom dome vítajú ako psa v kostole, len čo ho zazrú prichádzať, už sa aj zamykajú, ale pána farára by vari nevymkli?
nuž, to nie, prikývnu, pán farár by ozaj mohol pomôcť, ak by bol, pravda, zvoľný, idem teda k telefónu, po chvíli sa z druhej strany ozve veselý hlas kaplána, kto, prosím? prekvapí sa zápäť a slúchadlo ostáva chvíľu nemé, pán farár má trochu obavy, dodá potom, ale veselosť sa mu z hlasu nestráca, dohovoríme sa, teda v podvečer, po spovediach, na fare, vraví kaplán, však, keby niečo, sme dvaja, nabijeme vás!
ALEBO DOHOVÁRAJTE RODIČOM TUCTA DETÍSK, keď obaja vyznávajú, že voda nie je dobrá ani v čižme! prehodí, len čo položím slúchadlo, opäť učiteľka, čo sa onehdy na vrchy štverala, chcete, ja vás do takej zavediem?
prikývnem a ona najsamprv pošle po druháčku, ktorá už mala chodiť do štvrtej, do zborovne vojde trochu zakríknuté dievčatko, povedz, Božka, koľkože vás je doma? prosim, desať, ale štyri ešte nechodia do školy a otecka mame v Tatrach, odpovedá, tuberkulóza, tichšie doloží učiteľka, a čo ty, Božka, doma robievaš, bavim tie štyri maličke, aj im navarim, keď mama ide k doktorovi aľebo spi, a čo také? prezvedám sa, švabku, vraví a potom, keď sa učiteľka spytuje, prečo zasa nemá domácu úlohu, čuší ako myšička v diere, len tváričku zaleje potok sĺz, tak ju pošle do triedy a ideme sa pozrieť, kde to vyrastá
štvoro malých sa popod nohy pletie, čistota von oblokom pozerá a na posteli vari najstaršia sestra sedí, pekná tvár i postava, aj na svet dosť rozumne hľadí, tak ako, pani? spytuje sa učiteľka, nuž, aj dobre, aj nebárs, odpovedá, tu sa dievčence vše veľmi mladé vydávajú, prehodí učiteľka, zbadajúc môj udivený pohľad, nuž treba dlho hádať, prečo má mladá matka chorú dušu, tridsať rokov, osem detí, len čo príde muž domov z liečenia, ona už vie, že opäť len ostane v inom spôsobe, ešte ju aj načiape, ak bude mať draka pod čapicou a to bude mať skôr, ako do domu vojde, môjtybože, aké iné boli sny, a vari boli tak dávno, aby ich vše aspoň z fľaše nevyvolávala?
dnes ste nepili, pani? dnes nie, pani učiteľka, namojdušu! zahrá všetkými farbami, no, veď preto! nedávno sme ju predvolali do školy a prišla taká znáčená, že by sa aj starej vŕbe bola poklonila, neveselo sa usmeje učiteľka, keď sa vraciame do školy, ej, mamička, vravím, veď ste vy len hlboko do fľaše nazreli! a ona: ja som iba jednu fľašu vypila, namojdušu, ale starý dve!
jemu sa vlastne tiež nemožno veľmi čudovať, prehodí potom rezignovane, vedieť, že ste lapený na pľúca, to je mrcha záležitosť, aj to človek chápe, všetko chápe, možno, všakver, dovidieť na dno začarovaného kruhu stratených ilúzií a aj jablčákovej nirvány, len práve, že sú v tom kruhu deti!
NA FARE MA NENABILI, LEŽ BOROVIČKOU I SLANOU VODOU PONÚKLI, kaplán ju na bicykli vozí zo žriedla neďaleko Polhory, kedysi sa tam budapeštianski páni chodievali liečiť, kúpele tam bývali
dostal som sa na faru na pokračovanie, sprvoti boli dvere zamknuté, vošiel som teda do kostola, v studenom prítmí kľačali pred oltárom zo štyri dievčatká v zimníčkoch, farár a kaplán spovedali v sakristii, môžbyť sa tam kúrilo a môžbyť je tu taký zvyk, zabudol som sa opýtať, a kostol majú v Rabči bez babinca, teda bez predsienky, čo v nej žobráčky sedávali a dušpastier je moderný, na fiatke behá, nuž, tridsaťročný, neoslovuje kaplána carissime a mňa amice
viete, pán farár, ako to tu s deťmi vyzerá, vravím, nemohli by ste aspoň tým najnedbajskejším rodičom utrieť popod nos trochu chrenu? ak iba o to ide, hovorí, nech mi dajú na písme mená, predvoláme rodičov a ostatné sa uvidí, iste, pritakávam, lenže aj na výbor ich predvolávali a väčšine ani na um neprišlo unúvať sa, koľkí prídu k vám, čo myslíte? prezvedám sa, akože koľkí? všetci do nohy! vraví sebavedome
a môže mať pravdu, na Orave je slovo duchovného ešte vždy lepšie od peňazí, vraveli v Kubíne, ibaže dúchať do jedného mecha s farárom, to je, všakver, delikátna záležitosť, od kňaza by si rodičia dali skôr povedať ako od nás, prikyvovali aj učitelia, ale či sa nenájdu takí, čo gánia ako hrom do buka, už keď mu ruku podáte, nie, to každý radšej rozmyslí
nuž, iste, nehráva sa už na farách preferans s richtárom a rechtorom, ale akýže by to už len bol, preboha či preneboha, hriech, ak by si učiteľ aj s kňazom pohovoril, keď školské lavice civejú prázdnotou? pán farár ma na vieru neobrátil, ja som tou jeho tiež neotriasol, ani sme sa nepokúšali na piesku rozsievať, ale o deťoch i o všeličom sme si dobre pohovorili, patrí mu do farnosti aj Sihelné a Polhora, dovedna vyše osemtisíc duší, a ono teda zavše nezaškodí pristaviť sa na kus reči s kňazom, toľko čo on, nevie o tunajších vari nik, zo spovedí teda nesmie ani za makové zrniečko prezradiť, ale do všeobecnej skúsenosti človeka sa ony premietajú
veľmi ma prekvapilo, že sa tu ešte niektoré deti na horkom chlebe po službách živia, spomínam, to je, žiaľ, bežné, prikývne, ale nie je to ešte ten najväčší hriech na mladých dušiach, a čo je? prezvedám sa, zavše ešte rodiny žijú i spia v jedinej miestnosti, povie a na tvár mu padne tieň, deti po nociach kadečo vidia, počujú – – – podajedny dievčatká aj zažijú – – – s otcami – – –
a pijatika? načínam iný chlieb, nuž, vraví, iste ste toho dosť videli, kríž budete odzadu bozkávať, inak by aj Kristus pán smrdel pálenkou! sľuboval som už podaktorým, ale darmo, a najhoršie je, že tu aj ženy zalievajú žiale ako chlapi, v takom Sihelnom, pokým doma deväť detísk čaká, matka pokojne vojde do krčmy a švihne si poldeci ako nič, bola predsa celý deň kopať, tak aby jej kosti nezatŕpli!
spomenie si aj neskoršie, keď sa lúčime, na svoje večne smädné ovečky, raz si kapláni dali robotu a vyrátali, že naši milí farníci vychlipkali za rok toľko, že by to v kostole siahalo ľuďom po kolená, hovorí s úsmevom, dostalo sa to aj do kázne a kapláni sa tešili, že trochu chytili chlipkov za svedomie, ale horkýže tamtých! len čo som po svätej omši vyšiel pred kostol, počujem, ako jeden prepiduša hovorí druhému: ty, Jano, urobme my farárovi po vôli a hybajme do krčmy, nech je nad kolená!
(1971)
Gavril Gryzlov
Redakčne krátené. Publikujeme s láskavým súhlasom dcéry Gavrila Gryzlova, Andrey Andreé.
