Nie je zvykom (presnejšie, nestalo sa ani raz), že by som na tomto mieste písal o literatúre osemnásteho storočia. A predsa na to teraz je dôvod: po približne tristo rokoch od vydania anglického originálu bola do češtiny preložená Bajka o včelách. Prečo by o tejto názvom aj graficky nenápadnej knihe malo čitateľstvo Kapitálu vedieť? Ako totiž v predslove uvádza jej prekladateľ, ide o dielo, ktorým jeho autor zamestnal „celou jednou generaci kazatelů a duchovních vyvracením svého bezbožného systému“. Nejde však o nijaký protiklerikálny pamflet. Hoci sa na Bajku o včelách medzičasom takmer zabudlo, vo svojom storočí vyvolala na britských ostrovoch aj na európskom kontinente senzáciu. Dôvod mimoriadneho komerčného úspechu aj vlny pobúrenia, ktorú táto neveľká veršovaná skladba spôsobila, možno zhustiť do jedinej vety: „V okamžiku, když zlo ustane, společnost se zkazí, pokud tedy úplně nerozpadne.“
České vydanie má 356 strán, avšak samotná bájka z neho tvorí ani nie desatinu. Jeho východiskom totiž bola neskorá verzia diela, ktoré vznikalo v priebehu dvadsiatich rokov a napokon nadobudlo podobu zväzku niekoľkých tematicky súvisiacich, ale samostatných textov. Obsiahle poznámky, ktoré tvoria najobjemnejšiu časť knihy, sú prácou samotného autora: vlastný text bájky je mu skôr východiskovou ilustráciou úvah, ktoré rozvíja za ním. A práve ich obsah púta pozornosť viac než naivné rýmy poetickej časti. Mandeville obhajuje pýchu a túžbu po prepychu ako ústredné hnutia v človeku, ktoré síce tradičná náboženská morálka zatracuje, no v predloženom výklade predstavujú kľúčové faktory ekonomického rozvoja krajiny a tiež jej vojenskej sily. Potreba vyvýšiť sa nad ostatných je pre Mandevilla motiváciou, bez ktorej by hospodársky pokrok krajiny nebol vôbec mysliteľný. Povedané jednoducho: ak by sme si vystačili len s tým, čo potrebujeme, mohli by sme síce vybudovať cnostnú, nie však silnú spoločnosť.
Bajka o včelách je fascinujúcim čítaním hneď z niekoľkých hľadísk. Argumenty jej autora stoja na predpoklade, že spoločnosť potrebuje pre svoju reprodukciu a rozvoj veľké množstvo namáhavej fyzickej práce, na vykonávanie ktorej je najpovolanejšia pracujúca chudoba – a keďže „práce pro chudinu není vůbec zátěží a zneužíváním, […] mít zaměstnání je požehnání, o které se ve svých prosbách k Bohu modlí, a poskytnout ho většině z nich je nejdůležitější starostí každé vlády.“ Najspoľahlivejší spôsob, ako zaistiť čo najvyššiu zamestnanosť, je teda spotreba nad rámec potrieb, avšak nielen to. Pracujúcu chudobu navyše treba držať v nevedomosti, aby nespoznala úbohosť svojej situácie a nevzpriečila sa voči nej. Mandeville preto neváha zaútočiť na farské školy, ktoré podľa neho vedú chudobné deti k záhaľke a rozširujú im obzory neprimerane k ich spoločenskému údelu.
Ak by sme autorovi, ktorý písal v začiatkoch priemyselnej revolúcie, uznali, že ešte nemohol nič tušiť o budúcom prudkom technologickom rozvoji, vďaka ktorému produktivita ľudskej práce nepredstaviteľne vzrastie, čítali by sme Bajku o včelách snáď len ako historickú kuriozitu. Avšak skutočnosť, že súčasné zamestnávateľstvo argumentuje proti minimálnej mzde, odborom a skracovaniu pracovného času na nerozoznanie od autora z čias, keď anglický zákon stanovoval krajčírskym nádenníkom štrnásťhodinový pracovný deň a maximálnu (!) mzdu, robí z Bajky o včelách vlastne nadčasovú čítanku pravicovej argumentácie. Za intelektuálnu poctivosť a myšlienkovú jasnosť tohto diela Marx vyjadril Mandevillovi uznanie v Kapitáli; v rovnomennej tlači sa k nemu pridávam a odporúčam Bajku o včelách ako alternatívu k ekonomickým rubrikám našich denníkov. Napokon, prečo siahať po napodobeninách, keď máme konečne k dispozícii aj originál?
Bernard Mandeville: Bajka o včelách. Preložil Marek Tomeček. Togga – Nakladatelství Univerzity Hradec Králové, 2023.
Martin Makara
