Rozhovor o vzdelávaní v umení s Anou Dević Hovorí sa, že každá škola nás niečo naučí… Hoci je to pravda, ide o frázu, ktorá často slúži len ako útecha s cieľom zmierniť naše pochybnosti o školskom systéme a primäť nás k vďačnosti za to, čo máme. V duchu klišé, že nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. Uvedené vnímanie však vytvára dojem, že akákoľvek kritika je prejavom nevďačnosti za získané vedomosti. A vďačnosť je predsa cnosť. Avšak cnosť je aj schopnosť zaujať kritické stanovisko. Dôležité je uvedomiť si, že na vzdelanie máme právo. A že máme právo vybrať si, ako sa chceme vzdelávať. Aj preto by sme vzdelanie nemali vnímať len cez optiku, ktorá ho vykresľuje ako privilégium. V opačnom prípade budeme významne limitovaní pri úvahách o zmene a zlepšení systému. Ak bude vzdelanie chápané prioritne či dokonca výlučne ako výsada, za ktorú musíme byť vďačné a vďační, oslabuje sa tým dobrý pocit z voľby vlastnej cesty za vzdelaním a akosi automaticky sa počíta aj s prípadným sklamaním. Sklamanie z nesprávneho výberu – vlastného, nie vnúteného – sa dá pritom vnímať ako luxus. No pokiaľ ide o školstvo a systém vzdelávania, často nemáme príliš na výber. Sklamanie zo vzdelávania v oblasti umenia môžu zažiť všetci, ktorí a ktoré [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Staroba chudobných ako politický problém
Ďalší
