#02 sprevádzajú diela Davida Koroncziho,
ktorý sa dlhodobo zaoberá témou produkcie jedla a témou obrábania pôdy. Alebo ešte presnejšie, tým, akými zraniteľnými a ťažko dostupnými sa tieto elementárne činnosti stávajú, ak sú zasadené do globálneho ekonomického systému, ktorého hlavným cieľom nie je nakŕmiť a udržať planétu, ale vyťažiť hodnotu a koncentrovať zisky. Ako s týmto vedomím neupadnúť do ľavicovej melanchólie ani do akceleracionistického nihilizmu? David Koronczi svojou umeleckou praxou overuje možnosti aplikácie voltairovského „treba sa starať o svoju záhradu“, ale v kontexte postantropocénu. Je to zapeklité: Na jednej strane je načisto nemožné vrátiť sa k osvieteneckému optimizmu, ktorý oproti fatalite osudu vyzdvihuje schopnosti človeka a dosahovanie budúcnosti prostredníctvom práce, ak práve bezprostredne čelíme fatálnym následkom tohto druhu optimizmu v podobe klimatickej krízy. Na druhej strane môže takýto návrat vyznieť ako romantický eskapizmus, ten sa však rýchlo rozbije pri náraze o tvrdú realitu ranného vstávania a špinavej práce. Projekty Davida Koroncziho chápem ako pokusy o resuscitáciu vzťahovosti, ktorá prípravu jedla a obrábanie pôdy vždy sprevádzala. Je to solidarita založená na nutnosti, na systéme vzájomných previazaností a odkázanosti na seba, čo môže byť jej silný aktualizačný prvok. Sprievodné momenty spoločného prežívania, subverzie, zábavy, konfliktov a krásy vyplynú skôr či neskôr pomedzi riadky. „Treba sa starať o NAŠU záhradu“ (nie SVOJU záhradu), hovorí nakoniec Candide v originálnom znení. David Koronczi sa cez svoje projekty, cez neskrývaný pôvab dostupného spoločného hodovania a vychytávky v stolovaní snaží uskutočňovať a zvedomovať tento posun.
