Veľa mojich známych ma obviňuje, že mám ťažké srdce na Katarziu. Túto slabosť do istej miery priznávam.
Jej kariéra totiž pre mňa symbolizuje symptóm, keď sa jedna spočiatku talentovaná a nádejná folkárka rozhodla vybrať sa najhoršou možnou cestou a zlikvidovať všetko dobré, čo jej hudba obsahovala. Intimita, nedokonalosť a najmä akási nevinná naivita robili prvé nahrávky Kataríny Kubošiovej špecifickými. Navyše, musíme si všimnúť aj isté preceňovanie v lokálnych mienkotvorných médiách, ktorých hudobné sekcie žijú niekde v minulej dekáde. Takto začína moje ťažké srdce nadobúdať veľmi konkrétne obrysy. V recenzii v Denníku N Oliver Rehák apeluje hneď silným a ťažkým kalibrom v titulku, ktorý namiesto názvu hudobnej recenzie pripomína skôr politickú agitku. „Presne toto je album, ktorý Slovensko v roku 2018 potrebuje,“ kričí do sveta nadpis, ktorý otvára prehnane pozitívnu recenziu na poslednú prácu speváčky, ktorou je album Antigona. Vznikol v kolaboratívnom procese s hudobným producentom Pjonim.
Vieme však, čo presne Slovensko potrebuje? Tvoriť hudbu s politickým presahom je extrémne náročná úloha a väčšina interpretov zvykne pri tejto výzve nepríjemne naraziť. Katarzia sa v Antigone naozaj textovo dotýka súčasných politických káuz, ako je vražda novinára Jána Kuciaka, hnutie #metoo alebo problémy, na ktoré poukázala Zuzana Hlávková. Tieto texty však rozhodne nemôžeme označiť za hlboké a ich jednoduchosť a banalita celý problém splošťujú až do akejsi komiksovej karikatúry. Hoci predtým naivita v osobnejšie ladených textoch speváčky fungovala perfektne, nedarí sa jej, keď sa ju snaží použiť ako spôsob reflektovania spoločenských problémov. Pri počúvaní textov som mal pocit, že sledujem zahraničný film so slovenským dabingom. Obsah slov síce zachováva, ale pocit, že vám unikajú detaily a nuansy pôvodného znenia, nemôžete ignorovať. Keď porovnám frázovanie a prístup k textom napríklad s Monikou Midriakovou, ktorá tento rok vydala v rovnakom labeli (Slnko Records) vynikajúci album Leto s Monikou, tak sa k dojmom z Antigony pridáva aj pocit, že je kŕčovitá. Tam, kde Midriaková svojou farbou hlasu a všeobecnou atmosférou dokáže efektívne vykresliť obraz skladby, Katarzia používa mnohokrát prevarené klišé, vety, ktoré sme v iných polohách a od iných interpretov počuli už stokrát a boli oveľa hodnovernejšie. Album Leto s Monikou sa rozhodne nedá označiť za dokonalé hudobné dielo, ale svojou nápaditosťou a vkusnými, jednoduchými textami momentálne nastavuje na našej malej hudobnej scéne akúsi pomyselnú latku kvality, ktorú nebude ľahké preskočiť. Konečne.
Pri Antigone nemôžeme zabudnúť na hudobný podklad Jonatána Pastirčáka, ktorý vytvoril aj vynikajúci projekt Isama Zing. Hudba k tomuto albumu by sa však dala označiť ako nevýrazná a priemerná. Floskuly, ktoré sme v elektronickej hudbe poslednej dekády počuli už tisíckrát, tento album výnimočným naozaj nerobia. Nízka nápaditosť je možno spôsobená tým, že hudba pôvodne slúži ako podklad divadelnej hry. Viem si predstaviť, že v divadle obstojí lepšie ako na samostatnom albume. Tu sa však môžeme opäť vrátiť k tomu, ako tento album reflektovala slovenská kritika. Oliver Rehák vo svojom texte spomína, že na showcase festivale Sharpe bol projekt Isama Zing právom vychválený. Akosi však nespomína fakt, že druhá zložka albumu, Katarzia, dostala od tej istej poroty dosť negatívne hodnotenia, ktoré ju označili za nevýraznú a nezaujímavú. Hudobná kritika je veľmi subjektívna vec, ale mohli by sme sa v nej držať aspoň kritérií férovosti. Nemali by sme si vyberať to, čo sa akurát hodí našej čítanosti. Katarzia navyše robí vec, ktorá každého po dlhšom počúvaní unaví. Keď striedate hudobníkov za vami, ale neprinášate nič nové, neponúkate nič, čo ste predtým už poslucháčom nedali. Niekto by sa dokonca mohol cítiť aj oklamaný. Katarzia sa textami neposúva absolútne nikam, len sa snaží prezentovať zámerný pátos, ktorý ju má robiť autentickou. Ako celok to bohužiaľ nefunguje.
Myslím si, že Slovensko potrebuje najmä kvalitnú hudobnú scénu, ktorá bude aspoň mierne reflektovať to, čo sa deje v zahraničí, pridá sa do medzinárodného hlasu hudobníkov, a tým sa vymaní zo svojej provinčnosti. Oliver Rehák uzatvára recenziu tým, že keďže ani Korben Dallas, ani Katka Máliková tento rok nechystajú nový album, toto bude určite nahrávka roka ocenená Radio_Head Awards. Práve v tejto vete sa prezentuje smutná realita súčasnej hudobnej kritiky, ktorá nemá ambíciu hľadať a dávať priestor novým talentom mimo zabehaných štruktúr. Ťažko povedať, či je to provokácia alebo to Oliver Rehák myslí vážne. S takýmto prístupom človek nemôže byť prekvapený, že alternatívna hudobná scéna je u nás na tom zle. Veď bola dlhodobo ignorovaná a veľa hýbateľov z nej stratilo motiváciu. V každom prípade je čítanie hudobnej recenzie s pocitom, že sa pozeráte na ďalšiu reklamu, extrémne vyčerpávajúca činnosť.
Autor je producent, DJ a hudobný publicista
