Po vojne je každý umelec. Anketa o možnostiach umeleckého protestu

Minulý týždeň vyvolal komentár Patrika Garaja v Denníku N o štafetovom proteste pred SNG v umeleckej komunite množstvo reakcií – odmietavých, podporných i rozhorčených. Preto sme sa spýtali niekoľkých ľudí z kultúrnej sféry, ako vnímajú doterajšie protesty kultúrnej obce proti krokom ministerstva kultúry: sú podľa nich dostatočné alebo vidia priestor pre zlepšenie? A aké formy umeleckého protestu by boli v našich politických a spoločenských podmienkach najvhodnejšie?

Robo Švarc, maliar a performer

​​Komentár Patrika Garaja v Denníku N o štafetovom proteste pred SNG je ambivalentný: na jednej strane triafa bolestivé miesto nás všetkých, ktorí*é si želáme, aby boli naše akcie proti súčasnej deštrukcii štátu účinnejšie, viditeľnejšie atď. Na druhej strane, ako poznamenala E. V. v komentári na FB, ak by si Garaj spravil porovnanie kultúrnej publicistiky v ním skloňovanom Nemecku a na Slovensku, zaplakal by. Ale to podstatné ostáva: akú formu zvoliť, aby sa konečne niečo udialo? Skúsme sa na to pozrieť mimo hranice štátov, ktoré našu predstavivosť často uväzňujú vo formáciách, čo sú dávno minulosťou. Je to naozaj tak, že rezistencia kultúrneho sektora v Nemecku, Holandsku, Rakúsku atď. je silnejšia a účinnejšia? Nemám ten pocit: v Nemecku skončila druhá vo voľbách krajne pravicová AfD (20,8 percent) napriek skvelej platforme Die Vielen, ktorá je v mnohom podobná našej Otvorenej kultúre!. V Rakúsku vyhrala voľby krajne pravicová FPÖ (29,2 percent) napriek agende Resistance Now! z dielne Wiener Festwochen. Mohol by som pokračovať, ale skúsme sa zamyslieť nad tým, či diabol nespočíva v detaile štruktúry európskej rezistencie a nie v našej (národne ukotvenej) neschopnosti. Osobne si myslím, že európske platformy rezistencie by sa mali rovnako intenzívne spájať a sieťovať, ako to neofašisti krížom cez európske hnedé spektrum robia už dávno, a zdá sa, že lepšie a účinnejšie. Nemám pocit, že by nám niečo bránilo vytvoriť celoeurópsku štruktúru rezistencie (s rozmanitými formami protestu), ktorá by mohla úspešnejšie zatlačiť napríklad na európsky parlament. 

Milena Bartlová, historička umenia

Veřejný protest má význam na prvním místě pro ty, kdo se ho sami účastní. Politika je tělesná a společná, sdílená energie protestního vystoupení dodává účastnictvu naději. Každý, kdo se veřejně postaví proti symbolickému i skutečnému násilí, je úctyhodný hlas. Praktické výsledky by ale mělo šanci dosáhnout jenom takové protestní hnutí, kde by umělci dokázali vysvětlit ostatním, kdo mají své důvody proti vládě protestovat, o co jim jde, a pak se s nimi spojili. Bez organizovanosti, ať už stranické nebo jiné, bez širší společenské podpory než je tzv. kulturní veřejnost, ani bez jasně formulovaných požadavků se nedá dosáhnout ničeho konkrétního; nebýt zticha je skvělé, ale jde taky o to, co se nahlas říká. Upozorňovat na (skutečnou) nevzdělanost protivníka je bohužel gesto, které jen posiluje pocit, jako bychom chtěli ukazovat svou (kulturní) nadřazenost nad ostatními.

Umělci a umělkyně jsou nejužitečnější, když dokáží poskytnout větším protestním shromážděním či pochodům svoje výtvarné znalosti, zkušenost a nikoli v poslední řadě materiální podporu, například prostor ateliéru pro přípravu transparentů. Sama umělecká díla dokáží veřejným protestům posloužit jen výjimečně.

Adrián Kobetič, kurátor, historik, riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave

V súvislosti s nápisom na protestnom baneri a v nadväznosti na jeho ohlas v komentári Patrika Garaja vo mne po čase znovu zarezonoval citát Ernsta Hansa Gombricha o tom, že umenie neexistuje a existujú iba umelci. Do tohto provokatívneho výroku treba v prvom rade doplniť aj umelkyne, no v prípade, že by sme ho takto rozšírený prijali, tak by sme mohli dať komentátorovi za pravdu a poznamenať, že umenie skutočne nepočuť. A prečo by aj malo? Je a má byť totiž počuť umelcov a umelkyne. Umenie podľa mňa nemusí byť jedinou cestou, akou majú vyjadrovať názory, stále sú to občianky a občania. Ak sa tak rozhodnú, môžu ich vyjadriť občiansky, priamo a jasne, dostupne pre širokú verejnosť, ktorá ich môže alebo nemusí vypočuť. Úprimne si vlastne myslím, že akékoľvek sofistikovanejšie formy protestu by mohli zostať veľkou časťou polarizovanej a propagandou masírovanej spoločnosti nepochopené, či dokonca zneužité v prospech ideologického boja predstaviteľmi a predstaviteľkami MK SR a vládnej koalície. Zároveň je treba pamätať na fakt, že vizuálne umenie je v našej spoločnosti stále menšinovým záujmom a pravdepodobne ani veľké umelecké gesto by to nezmenilo. 

Umelcov a umelkyne je konečne počuť a konečne spolu. Nielen na proteste pred SNG, ale aj inde na námestiach a v médiách. Pri tom všetkom, čo sa deje, nie je ľahké ísť s kožou na trh a chce to pomerne dosť odvahy. Za to všetkým zúčastneným patrí veľká vďaka. 

Hovorí sa: „všetko zlé je na niečo dobré“ a tým dobrým je pre mňa jednoznačne to, že sa zdvihla vlna spoločného odporu a spolupatričnosti, aká na slovenskej umeleckej scéne nebola azda od čias Mečiara. Som rád, že vzniká spoločný tlak a priestor pre vzájomnú podporu. Áno, možno by toho mohlo byť viac, no my, čo žijeme vo vnútri umeleckej scény vidíme, že už to, čo sa deje teraz, je veľký posun, ktorý snáď bude aj v umeleckej prevádzke u nás znamenať nové prístupy v komunikácii a spolupráci. Na veľké umelecké gestá, dúfajme, príde ešte čas.

Komentár Patrika Garaja teda neberiem ako hnidopichstvo, ani ako vyjadrenie nedôvery v snahy umeleckej scény. Nie je, myslím, vhodná doba brať veci príliš osobne. Príspevok chápem skôr ako provokatívnu výzvu, ktorú môžu ľudia z umeleckej scény prijať a vo vyjadrení svojho presvedčenia nepoľavovať.

Na záver by som ešte poznamenal jednu vec. Príklad Hansa Haackeho je fajn, ale ako Garaj správne uvádza, jeho inštalácia vznikla až desaťročia po páde Hitlerovho režimu. Na to treba pamätať. Po vojne je každý umelec…

Beata Jablonská, kurátorka a kunsthistorička

Áno, od klávesnice sa ľahko kritizuje. Vyjsť na ulicu a vystaviť sa davu či jednotlivcom chce guráž, ideu a cieľ. Vďaka devastačným krokom ministerstva kultúry je kultúrna obec v permanentnej pohotovosti. Platforma Otvorená kultúra! a Kultúrny štrajk sú to najlepšie, čo sme tu mali za posledné „protestné dekády“. V schopnosti komunikovať, formulovať, zdieľať, prepájať, informovať, zastrešovať… je to ale stále pre nás a o nás. Náš krik ich nevyrušuje, činy neplašia. Čo zostáva? Neviem. Možno smiech. Ten je našou osvedčenou zbraňou, kultivovanou v niekoľkých totalitách. A možno robiť ešte väčší krik. Keď som pred pár rokmi videla poľnohospodárov tiahnuť s traktormi k parlamentu, napadlo mi – prečo sa s nimi nespojiť? Do každého traktora jedného umelca!

Mira Keratová, kurátorka a historička umenia

Protesty umeleckej obce proti krajne pravicovej politike súčasného MK SR vnímam ako permanentné. Započali krátko po nástupe novej garnitúry výzvou na odvolanie ministerky a stále pokračujú cez protestné a odborové aktivity po priebežnú komunikáciu káuz a požiadaviek, a to najmä vďaka rádiusu zdola sformovanej platformy Otvorená kultúra. Popri individuálnych iniciatívach, napojených na problematiku deštrukcie a čistiek v jednotlivých inštitúciách, je to možno to najcennejšie, čo tu vzniklo a čo zaručuje aj možnú udržateľnosť protestného úsilia. Avšak, ako vidíme, štandardné demokratické nástroje – protestné a nátlakové postupy – nezaberajú a zoči-voči autoritársko-populistickým pozíciám sa s ich pomocou darí dosahovať len minimálne ciele. Bohužiaľ, ocitli sme sa v novej ére a povojnové politické tradície i verejný priestor sa definitívne premenili. Preto, hoci sa občianska spoločnosť obdivuhodne aktivizovala, je solidárna a vedie permanentné protestné úsilie, ako to naznačuje otázka, javí sa to ako nedostatočné. I keď si zrejme viac ako pasivitu môžeme vyčítať skôr podceňovanie situácie, a to aj smerom k narastajúcej fašizácii spoločnosti do budúcna.

I tak mi pripadá zásadné udržať permanentný charakter boja, a teda ani v čase únavy alebo zdanlivej beznádeje neustať. Už sa zrejme blíži aj fáza sociálnej korupcie, konformizmu alebo len prostého existenčného nátlaku, ktorá bude ašpirovať na rozklad spontánne vzniknutej jednoty. Tú treba podporovať tak, aby odolala, aby bola schopná vytvárať nové taktiky a diverzifikovať boj. Má zmysel pripomínať si dlhodobé ciele, vytvárať tradíciu premieňajúcu sa do nejakého typu budúcnosti; neupínať sa len na instantný výsledok, ale budovať si aj odolnosť voči frustrácii z jeho nenaplnenia. Stále treba hájiť každú barikádu. Podvolenie sa bez odporu by malo oveľa horšie následky. V disidentskom samizdate, príručke proti šikane ŠtB, Sebaobrana z 80. rokov sa uvádzalo, že najúspešnejšie sa bránia tí obvinení, ktorí sa vôbec bránia.

Okrem údržbových treba myslieť aj na rozvojové stratégie. Okrem deklaratívnych protestov s heslami na transparentoch má samozrejme zmysel spúšťať aj subverzívne typy protestov, kde sa môže dobre uplatniť umelecká a interdisciplinárna prax. Ale, aj keď by sme tu mali tých najúdernejších aktivistov a aktivistky s tými najskvelejšími umeleckými intervenciami a performanciami, a určite by to veľa znamenalo pre rozvoj imaginácie a budovane diskurzu, i tak je najväčší potenciál aktivizmu jeho možná rozpínavosť do dimenzií kolektívneho politického úsilia. Udržanie povahy permanentného protestu a spájanie sa sú preto významné momenty, ktoré si treba hýčkať a rozvíjať.

Súčasne, aj keď každý bude robiť len čo a ako vládze – a nech sa to deje na všetkých možných úrovniach, ideálne aj v spoločnej diskusii, aby jednotlivé aktivity prípadne nepôsobili kontraproduktívne – nakoniec aj akákoľvek zdanlivo bezzubá protestná akcia môže dopomôcť k tomu, aby sa požiar rozhorel ďalej, s čo najväčším dosahom na širšiu verejnosť, najmä keď napríklad vyvolá nejakú obskúrnu reakciu protistrany. Pre väčšie zapojenie verejnosti a preliatie aktivizujúcej vlny môže mať kľúčový význam spájanie sa s inými sektormi, čo môže viesť aj k lepšej formulácii štrukturálnych tém. Súčasne to môže umeleckej sfére pomôcť rozkladať neustálu reakcionársku mantru o príživníckej, aka neproduktívnej a neprístupnej, do seba sa prepadajúcej umeleckej elite. A potom, aj pre udržanie spojenectva s verejnosťou treba prechádzať od boja „proti niečomu“ k boju „za niečo“. Aj ten môže podporiť produkcia umenia, ktoré je viac než len vágne pekné, do zabudnutia povznášajúce a status quo udržiavajúce, prípadne zhoršujúce.

Ivana Šáteková, vizuálna umelkyňa a jedna z iniciátoriek štafetového protestu

Od prvého dňa, ako sme započali prípravy na náš štafetový protest, spájalo nás odhodlanie namieriť pozornosť na Slovenskú národnú galériu, ktorá sa pred našimi očami rozkladá a potápa sa na dno. Vyšli sme zo svojej komfortnej zóny a išli sme s kožou na trh. Až pri realizácii našich plánov sme pochopili, koľko neviditeľnej práce je za organizáciou toho, čo môže pôsobiť navonok tak jednoducho. Preto neustále ďakujem Otvorenej kultúre, ktorá nám podala pomocnú ruku. Vedela som, že kritika za štafetový protest príde, ale nečakala som to zrovna z umeleckých kruhov, skôr od ľudí, proti ktorým sme sa rozhodli vystúpiť. Je mi až trápne vo svojich štyridsiatich rokoch obhajovať to, čo robím a dokazovať, že je to dosť. Na slovách Patrika Garaja bolo mnoho pravdivého, ale vyčítať nečinnosť a neúčinnosť protestu práve tým, ktorí niečo robia, je veľmi demotivujúce a na tomto malom piesočku aj trochu smiešne. Jediná cesta je sa spájať a konať a nielen na internete hovoriť o tom, čo by bolo lepšie, efektnejšie a výraznejšie. Po prečítaní článku a milión nevyžiadaných radách ma prepadla skepsa… Načo to ja celé vlastne robím? Nabudúce si naozaj trikrát rozmyslím, či sa do niečoho pustím.

A tak svět přichází o aktivisty.

Našťastie je motivujúce, akými ľuďmi som sa obklopila, a preto ideme ďalej aj so všetkými plánmi, kam náš protest má vyústiť.

Chcem ale odkázať diskutérom zo sedačiek, že nielen kultúra je v rozklade, ale aj celá krajina. A tak vyhrňte rukávy, zaklapnite notebooky a poďte sa aktívne zapojiť… Na prázdne slová dnes už nie je čas.