„Pri realizácii svojich umeleckých vízii na Slovensku prudko narážam,“ hovorí divadelný režisér Andrej Kalinka.
Stretli sme sa kvôli rozhovoru o jeho hre Kráľ, myslela som si teda, že debata sa rozvinie okolo jej interpretácií. Túto možnosť však Kalinka uzavrel: „Ja interpretácie vždy nechávam na tom, kto dielo práve vníma. Samozrejme by som mohol povedať výsledok. Ten je však iba mojou interpretáciou, ktorou nechcem nikoho obmedzovať. Každý, kto sa pozerá a počúva, dáva dielu iný výklad. Zapája svoje skúsenosti, názory, intelekt, vzdelanie, prosto seba.“
Umenie na Slovensku je podľa neho od umenia v iných krajinách prirodzene odlišné, takže bez kontextu často vzniká len imitácia skutočnej debaty a tvorby. Takto len prinesieme korenie, ale nevieme, s čím nám bude chutiť. Usmievame sa na seba za to, že ho aspoň máme. Terminológia odbornej verejnosti predznamenáva dielo a jej priebeh podľa štandardných postupov a nepočíta pritom s tým, že by mohlo vzniknúť niečo, čo sa týmto zaužívaným postupom a termínom vymyká. Terminológia by v ideálnom prípade mala vznikať súčasne s práve sa rodiacim dielom. V opačnom prípade je to ako mláďa, ktorého matku nikto nepozná a ono samo musí počkať, až dospeje, aby zistilo, kým vlastne je – a kým sa tak stane, neistota je pre všetkých naokolo príliš nepríjemná, a tak sa radšej dohodnú, že je to pes. „Súčasnému umeniu u nás dnes často viac rozumie laická ako odborná verejnosť. Laik si totiž vopred nestavia bariéry, chce niečo zažiť, objaviť, konfrontovať svoj život s tým, čo mu práve ponúka súčasné umenie. Teda nie dokazovať, zaradiť do nejakej už vytvorenej kategórie a za každú cenu si obhájiť svoju pozíciu a východiská,“ hovorí Kalinka.
Andrej Kalinka sa opakovane pozastavuje nad prijatím svojej tvorby na Slovensku: „V zahraničí sa ma ľudia napríklad pýtajú, prečo v dielach používam súčasne niekoľko jazykov. Doma sa na to nespýtal takmer nikto – asi sme zvyknutí rozumieť aj tomu, čomu nerozumieme. Alebo si nedokážeme priznať, že niečomu nerozumieme, tak si domýšľame a imitujeme. Za dôležité ale považujem uvedomiť si, že rozumieť niečomu v umení neznamená to mať uchopené hlavou, logikou, prostredníctvom informácie a podobne. Pre mňa je slovo niečo ako obraz, obraz ako hudba, hudba ako gesto. O prostriedkoch neuvažujem v oddelených miestnostiach, netrhám ich od seba, a tak ich ani nemusím potom spájať, jednoducho koexistujú. Predsa keď rozprávam, tak sa neprestanem hýbať, keď dýcham, tak môžem súčasne aj kráčať, počúvať a gestikulovať. Ide iba o preferenciu v konkrétnom okamihu a o usporiadanie v čase.“
V týchto slovách sa zreteľne javí Kalinkovo vnímanie jednoty všetkých druhov umení. Diela zachytávajú tému komplexne, pri prestupovaní z jedného umeleckého vyjadrenia do ďalšieho sa objavujú nové súvislosti. Kráľ je synestetickým zážitkom – je rovnako divadlom, ako i koncertom a maľbou. Kompaktnosť obrazu a zvuku je pre Kalinku príznačná. Svoju úlohu v predstavení zohrala i Moyzesova sieň, veľká koncertná sála v štýle art-deco, v ktorej hra o rôznych podobách moci nadobúdala nové interpretačné vrstvy. Zároveň to nie je jediné miesto, kde sa Kráľ odohral, a s novým priestorom prichádzajú vždy iné súvislosti. To je tiež jednou z dôležitých súčastí Kalinkovej tvorby – dôsledný výber priestorov pre hru.
Zdá sa, že neopakovať tradičné divadelné postupy a spytovať divácky i svoj vlastný vkus je pre Kalinku kľúčové. Vraví: „Ja sa tiež rád o umení rozprávam, lebo je nevyhnutné, aby som svoje myšlienky s niekým konfrontoval, ale jedna vec je na niečo pritom prísť, niečo pochopiť, a druhá vec je snažiť sa to kategoricky zracionalizovať. Samozrejme, že dobrý kunsthistorik vie ex post popísať kontext, alebo si všimnúť určité technické pravidlá, ale nie vo chvíli, keď sa ešte len tvorí. A už vôbec nie dopredu. To je absurdné. No u nás sa práve toto vyžaduje. Na umení sa to potom silno prejavuje. Musím stále aj sebe samému opakovať, prečo je dnes takýto stav. Na Slovensku umenie nemá žiadnu spoločenskú funkciu, to s tým hlboko súvisí. Ak sa niekde povie slovo experiment, všetci sa hneď tvária odmietavo. A pritom práve experiment je základom umenia.“
K polemike, ktorá sa týka jeho tvorby v prostredí odbornej verejnosti, Kalinka hovorí: „Niekedy to pôsobí, že chcem s niekým bojovať alebo ho presviedčať. Nechcem. Vôbec. Realizujem víziu, ktorú mám, a je pravda, že na Slovensku veľmi prudko narážam. Nie som pôvodne z divadelného prostredia a ani som to nikdy nepokladal za dôležité. Skôr naopak. Doteraz ma mnoho ľudí z divadelného prostredia považuje za exota alebo dokonca až akési ohrozenie, lebo ma nepoznajú zo školy, nepoznajú ma z istých komunít, nevedia si ma zaradiť, čiže sa nepozerajú na moju prácu, ale na to, či som pre nich potenciálny priateľ alebo nepriateľ.“
Prirodzenejšie sa cíti pri uvádzaní svojich diel v zahraničí, kde nemá pocit, že sa musí neustále obhajovať a svoju energiu tak môže radšej využiť pri tvorbe. Aj na Slovensku sa však v prijímaní originálnych divadelných tvorcov dajú nájsť aj pozitívne tendencie. Spolu so Slávou Daubnerovou za inscenáciu Spievajúci dom a Mariánom Peckom za hru Vojna nemá ženskú tvár, bol Kalinkov Kráľ tento rok nominovaný na Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. Nominácie udeľovali autori z rôznych oblastí, ktorí cenu získali v minulých rokoch. Takto podporená vzájomná reflexia snáď povedie k otvorenejšiemu prístupu tvorcov a teoretikov.
Autorka sa venuje divadlu
