Zdá sa, že v Jeruzaleme má každý možnosť podieľať sa na rozhodovaní o budúcnosti a osude mesta. S výnimkou jeho palestínskeho obyvateľstva. Na jednej strane izraelské okupačné úrady dlhodobo realizujú plány, ktorých cieľom je pomocou systematického vysídľovania vymazať stopy po palestínskej prítomnosti. Na druhej strane nemá naša politická reprezentácia, Palestínska samospráva, na území Jeruzalema žiadnu jurisdikciu, takže nemôže pre palestínskych obyvateľov a obyvateľky mesta urobiť ani to málo, čo pre Palestínčanky a Palestínčanov inde na okupovanom Západnom brehu Jordánu. Preto obhajoba našich záujmov a rozvoj našich komunít zostáva v rukách medzinárodných inštitúcií: agentúr Organizácie spojených národov, medzinárodných mimovládnych organizácií a donorov. Tieto inštitúcie prirodzene sledujú svoju vlastnú politickú a rozvojovú agendu, ktorá obvykle nie je celkom v súlade s palestínskymi ašpiráciami a cieľmi.
Palestínske obyvateľstvo čelí v Jeruzaleme dobre naolejovanému stroju na vysídľovanie. Osadnícko-koloniálny izraelský štát, ktorý sám seba len na základe toho, že sa hlási k princípom právneho štátu, prezentuje ako demokraciu, vytvoril pre územie Jeruzalema súbor špeciálnych politík. Podľa definície je osadnícky kolonializmus nahrádzanie pôvodného obyvateľstva invazívnou osadníckou spoločnosťou pomocou genocídy a útlaku.
Po etnických čistkách, ktoré v západnej časti Jeruzalema prebehli v roku 1948, pokračuje osadnícko-koloniálny štát vo vyvlastňovaní palestínskeho obyvateľstva jeho východnej časti. Tú Izrael okupuje od roku 1967. Na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia vyhlásili izraelské okupačné úrady „demografický cieľ“, ktorý chcú dosiahnuť v Jeruzaleme: 70 % židovského (izraelského) a 30 % nežidovského (palestínskeho) obyvateľstva. Aby v Jeruzaleme zabezpečili židovskú majoritu, navrhli viacero politík, ktoré majú za cieľ vysťahovať z al-Qudsu (arabský názov pre Jeruzalem) čo najviac palestínskeho obyvateľstva.
Politika systematického vysídľovania
Prvým z nástrojov, ktoré sa začali využívať pri vysídľovaní, bolo zavedenie nového právneho statusu pre pôvodných palestínskych obyvateľov a obyvateľky Jeruzalema. Zavádzajúco sa označujú ako „osoby s trvalým pobytom v Jeruzaleme“, hoci fakticky sa ocitli v pozícii prisťahovalcov a izraelské okupačné úrady im takzvaný „trvalý pobyt“ ľahko môžu odobrať. Dnes je to asi 350 000 palestínskych Jeruzalemčaniek a Jeruzalemčanov, ktorí o status obyvateľov prídu, ak sa im nepodarí spĺňať dlhý zoznam podmienok: nesmú opustiť územie mesta na dlhší čas, musia dokázať, že v Jeruzaleme odoberajú vodu a elektrickú energiu, využívajú zdravotnú starostlivosť a podobne. Znamená to, že ak sa Palestínčanka alebo Palestínčan len na pár rokov odsťahuje do iného mesta, napríklad počas štúdií, za prácou, alebo jednoducho preto, že chce žiť inde, stratí povolenie na návrat do svojho domovského mesta. Od roku 1967 takto izraelské okupačné úrady odobrali pobyt približne 15 000 Palestínčanom a Palestínčankám.
Ďalším nástrojom, ktorý sa proti palestínskemu obyvateľstvu Jeruzalema využíva pri vysídľovaní, je politika konfiškácie pôdy. Pre akýkoľvek osadnícko-koloniálny projekt je kľúčová otázka, kto vlastní pôdu a kto dohliada na jej využitie. Izraelská politika v Jeruzaleme sa dá charakterizovať ako systematická krádež palestínskej pôdy. Izraelské okupačné úrady vyčlenili na palestínsku rezidenčnú výstavbu iba približne 9 % územia v meste – napriek tomu, že palestínske obyvateľstvo tvorí 40 % jeho populácie. Pôdu, ktorú majú Palestínčanky a Palestínčania v súkromnom vlastníctve, im navyše konfiškujú. Všetko prebieha legálne, v súlade s izraelským právom. Dôvody môžu byť rôzne. Patrí medzi ne aj výstavba kolónií v okolí a vo vnútri palestínskych štvrtí. Na Západnom brehu žije takmer 650 000 osadníkov, z toho 220 000 vo východnej časti Jeruzalema. Ďalšou obľúbenou formou „krádeže“ pôdy je vytváranie „otvorených prírodných území“: národných a mestských parkov, lesov a iných typov zelených plôch. Aj tie majú za cieľ zabrániť palestínskej komunite v prirodzenom raste. Na „otvorených prírodných územiach“ je zakázaná výstavba a zaberajú 30 % z územia určeného na výstavbu palestínskych sídlisk (takmer 40 kilometrov štvorcových). V Jeruzaleme parky so stromami a iným rastlinstvom bránia Palestínčanom, aby tu zapustili korene.
Vykoreňovanie palestínskeho obyvateľstva na dôvažok prebieha aj systematickým búraním domov pod zámienkou, že boli postavené ilegálne, bez stavebného povolenia. Ale Palestínčankám a Palestínčanom ho odmietajú vydávať práve okupačné úrady. Zo žiadostí o stavebné povolenie podaných Palestínčanmi je odmietnutých 94 %, čo dokazuje, že aj v tomto prípade máme do činenia s cielenou politikou. Bez povolenia musia ľudia čeliť vysokým pokutám a následne demolícii domu, ktorej náklady zaplatí majiteľ. Palestínsku rodinu môže tento proces stáť až milión šekelov (viac ako štvrť milióna eur). Po ňom zostávajú v nesmierne drahom meste bez domova a prostriedkov. Mnohé z týchto rodín sa pri hľadaní dostupného bývania, ktoré si môžu dovoliť, nakoniec z mesta vysťahujú.
Súčasťou politík mestského plánovania v Jeruzaleme je aj úmyselné zanedbávanie rozvoja infraštruktúry v palestínskych štvrtiach a výstavba múru, ktorý je stelesnením anexie a rozpínavosti. Múr veľmi účinne prerušuje politické, sociálne a ekonomické väzby medzi Jeruzalemom a zvyškom Západného brehu a výrazne tak prispieva k drastickému nárastu nezamestnanosti a chudoby palestínskeho obyvateľstva v Jeruzaleme.
Medzinárodná pomoc nepomáha, ale obmedzuje
Palestínčania očakávajú, že medzinárodné spoločenstvo podporí ich zápas za slobodu a dôstojnosť. Programy pomoci, s ktorými sa po podpísaní Dohody z Osla v roku 1993 roztrhlo vrece, pri podpore tohto zápasu zlyhávajú. A nielen to. Kladú mu do cesty ďalšie prekážky.
Po prvé: rámcujú poskytovanú pomoc predstavou, že izraelská okupácia Palestíny je len humanitárny problém. Programy pomoci sa zameriavajú na humanitárne ciele, pričom depolitizujú konflikt a návrhy na jeho riešenie. Pozrime sa napríklad na ich odpoveď na politiku systematického búrania domov: agentúry OSN a donorské krajiny poskytujú rodinám, ktorých domy zbúrali izraelské úrady, alternatívne príbytky. A aj keď je to potrebná odpoveď na stav núdze, nestačí to. Bez vytvárania tlaku na ukončenie samotnej politiky uväzňuje poskytovanie humanitárnej podpory palestínske obyvateľstvo v začarovanom kruhu, v ktorom zostáva donekonečna závislé od pomoci.
Po druhé: súčasný systém podpory zo zištných dôvodov udržiava palestínsku závislosť na pomoci pri živote namiesto toho, aby rozvíjal udržateľnú ekonomiku, ktorá je pre palestínske oslobodenie kľúčová.
Výsledkom je, že medzinárodná pomoc palestínskemu ľudu sa stala súčasťou problému. Neprispieva k jeho riešeniu, ale stala sa ďalšou vrstvou kolonializmu, od ktorého sa musia Palestínčanky a Palestínčania oslobodiť.
V tejto situácii vznikla v roku 2011 platforma Grassroots al-Quds (Al-Quds zdola; donedávna známa aj ako Grassroots Jeruzalem). Má slúžiť na mobilizáciu a sieťovanie palestínskeho hnutia zdola. Jej cieľom je prispieť k vytvoreniu dlhodobej palestínskej stratégie pre rozvoj al-Qudsu a uviesť ju do praxe.
Znovuzískanie nášho mesta
Veríme, že zmeny, ktoré chceme zaviesť v našom meste, by sa mali udiať pod vedením Palestínčanov a Palestínčaniek a v súlade s našou agendou a prioritami. Ak chceme slobodne rozvíjať a realizovať dlhodobé vízie a plány pre Jeruzalem, jednotlivé komunity v meste musia dostať možnosť, aby predstavili svoj príbeh a hovorili o politických výzvach, pred ktorými stoja. To isté platí aj pre ich ašpirácie a navrhované riešenia.
Medzi naše lokálne aktivity patrí podpora mobilizácie v komunitách kladúcich odpor politikám vysídľovania. V prvom rade pomáhame získať prostriedky iniciatívam zdola a komunitným organizáciám. Potrebujú ich, aby mohli mobilizovať ľudí pri riešení problémov, ktoré sa ich bezprostredne týkajú. Medzi tieto zdroje patrí vytváranie znalostí a šírenie informácií. Spolu s ľudskými a materiálnymi zdrojmi, ktoré nachádzame vo vnútri našich komunít, si ich môžeme vymieňať, aby sme sa navzájom podporili v našich zápasoch. Zároveň podporujeme sieťovanie medzi rozličnými komunitami a organizáciami v al-Qudse. Vytvárame dlhodobé stratégie, ktoré pomáhajú vzdorovať okupácii.
V rámci nášho najnovšieho komunitného projektu sme vytvorili turistický klaster, ktorý zvýši prílev návštevníkov a návštevníčok do marginalizovaných palestínskych komunít v Jeruzaleme. V klastri je napríklad nádherná obec Battír, súčasť svetového dedičstva UNESCO. Táto komunitná iniciatíva bola potrebná, pretože izraelská turistická propaganda zneviditeľňuje väčšinu územia východnej časti Jeruzalema. Robí to z politických a ekonomických dôvodov. Politickým dôvodom je snaha ukryť okupáciu pred zrakmi turistov, ekonomickým snaha o ďalšie oslabenie palestínskych komunít, ktoré sa potom ľahšie ovládajú.
Vyvíjame aktivity aj na globálnej úrovni. Veríme, že sieťovanie medzi rozličnými aktérmi emancipačných zápasov po celom svete je dôležité. Nie sú, koniec-koncov, natoľko rozdielne. Korporativizmus a ekonomické záujmy vnucujú kolonializmus a útlak ľuďom na celom svete. Niektoré črty izraelskej demografickej politiky zameranej proti palestínskemu obyvateľstvu v Jeruzaleme pripomínajú rasistické džentrifikačné procesy, ktoré v miernejšej podobe môžeme sledovať aj v iných svetových mestách. Je len prirodzené, že sa pridávame k týmto bojom a podporujeme sa navzájom pri lokálnych snahách o mobilizáciu.
Popri sieťovaní s hnutiami po celom svete ponúka Grassroots al-Quds návštevníkom a návštevníčkam politické prehliadky Jeruzalema. Tie boli, samozrejme, počas aktuálnych obmedzení zavedených počas pandémie pozastavené. V minulom roku sme knižne vydali obsiahleho politického sprievodcu pre turistov s názvom Wujood [wužúd], čo po arabsky znamená „existencia“.
Autorka pracuje ako koordinátorka globálnej mobilizácie v Grassroots al-Quds, pripravuje analýzy aktuálnej situácie v meste a pôsobí aj ako turistická sprievodkyňa
Z angličtiny preložil Peter Vittek
