Túto otázku mi v posledných dňoch kladú kolegyne a kolegovia publicisti z Česka, Poľska či Maďarska. Jedno z najvýznamnejších umeleckých európskych centier Hellerau v Drážďanoch chystá budúci rok prehliadku slovenského umenia v rámci série s názvom Nebenan (Vedľa), ktorá je venovaná politicky ohrozeným regiónom. V roku 2022 bol festival venovaný Bielorusku, v roku 2023 Ukrajine, tento rok to bolo Maďarsko. Áno, v takejto spoločnosti sme sa ocitli – na zozname krajín, v ktorých je ohrozená demokracia aj sloboda umeleckej tvorby.
Výsledky parlamentných volieb na jeseň 2023 naznačovali, že nadchádzajúce roky nebudú politici potichu a pokorne slúžiť občiankam a občanom, avšak taký rýchly rozklad štátu určite nepredpovedali ani najpesimistickejší politickí komentátori. Aj v susednom Poľsku pred vyše ôsmimi rokmi boli ľudia po nástupe strany Právo a Spravodlivosť presvedčení, že „to určite nebude také zlé“. Ako spomína novinárka Katarzyna Pilarska, „hovorili sme si, že veď každá vláda robí nejaké zmeny. Hoci pomerne rýchlo bolo mnohým jasné, že tieto zmeny nie sú úplne tradičné a normálne“. Scenár bol v podstate ten istý, podľa ktorého teraz postupuje naša vládna koalícia. Začalo sa to zmenami v súdnictve, pokračovalo ovládnutím verejnoprávnych médií. „Pamätám si protesty pred televíziou, pamätám si na veľa protestov – aj na to, že sme verili, že sa to dá zastaviť,“ hovorí Pilarska.
Zasahovalo sa vtedy v takej miere ako u nás aj do poľských kultúrnych inštitúcií? Podľa Pilarskej pre vtedajšiu vládu nebola kultúra dôležitá. „Áno, odvolávali sa napríklad riaditelia divadiel, ale nevyvolalo to až také veľké demonštrácie.“ V spoločnosti výraznejšie zarezonovalo, keď vymenili riaditeľa Poľského divadla vo Vroclave (Teatr Polski), vtedy vyšli ľudia do vroclavských ulíc. Veľa sa hovorilo aj o novodosadenej riaditeľke kultúrneho Inštitútu Adama Mickiewicza vo Varšave, pre ktorú prezentovať poľské umenie vo svete znamenalo ukazovať ľudové umenie. Čo nám to len pripomína?
Kultúra je prázdny priestor
V Maďarsku transformácia kultúrneho priestoru pod vplyvom vlády Viktora Orbána prebiehala postupne a možno aj preto sa v krajine nekonali také protesty ako dnes u nás. S prvými zmenami na poli kultúry začala strana Fidesz už v roku 2006 po víťazstve v komunálnych voľbách, keď do vedenia krajských divadiel postupne dosadila svojich ľudí. V roku 2013 predčasne ukončila zmluvu s vtedajším riaditeľom maďarského Národného divadla Róbertom Alföldim pre jeho politické názory a homosexuálnu orientáciu. Do čela vymenovala provládneho vlastenca a kresťana Attilu Vidnyánszkeho. Maďarský novinár Tamás Jamriskó pripomína aj ďalší známy príklad, keď bol v roku 2018 za riaditeľa Petöfiho literárneho múzea vymenovaný otvorený orbánista a autor Orbánových prejavov Szilárd Demeter. Ten sa preslávil tým, že nazval Georgea Sorosa „liberálnym führerom“, ktorý chce prenasledovať Maďarov a Poliakov, a tiež vyhlásil, že „z kapsuly multikultúrnej otvorenej spoločnosti prúdi jedovatý plyn“. Od nástupu Demetera do funkcie získala inštitúcia značné štátne finančné prostriedky na udeľovanie grantov pre spisovateľov. „Následne nato vláda založila spisovateľskú akadémiu, ktorá pomáha vytvárať a šíriť obsah, ktorý je v súlade s ich kultúrnymi hodnotami,“ dodáva Jamriskó.
A pripomeňme ešte jeden novší príklad. V júni 2023 oznámilo Libri, najväčšie a najvplyvnejšie knižné vydavateľstvo v krajine, že sa väčšinovým akcionárom (98,5 %) spoločnosti Libri Group stáva Mathias Corvinus Collegium, pôvodne súkromná vysoká škola, ktorá vznikla v roku 1996 a dnes, výrazne financovaná vládou, má napomáhať pri výchove „ďalšej generácie maďarskej konzervatívnej intelektuálnej elity“. Okamžite sa objavili obavy, že redakčná nezávislosť vydavateľstva bude ohrozená a jeho budúca ponuka sa bude prispôsobovať politickej línii presadzovanej vládnucou stranou Fidesz.
Aj v nadväznosti na túto kauzu Jamriskó konštatuje, že „vláda sa vo svojej ‚kultúrnej vojne‘ snaží ovládnuť a kontrolovať kultúrnu scénu prostredníctvom čoraz väčšieho počtu aktérov“. Je zrejmé, že Orbánova administratíva považuje kultúru za dôležitú len ako prostriedok, ktorý pomáha dosahovať jej politické ciele: „Vláda si myslí, že kultúra je prázdny priestor, ktorý treba vyplniť, nástroj, ktorý treba použiť, pole, ktoré treba kontrolovať a ovládať,“ uzatvára Jamriskó.
Ideálna dymová clona
Vráťme sa však na Slovensko, kde sme v priebehu niekoľkých mesiacov prišli o riaditeľky a riaditeľov najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií aj verejnoprávnej televízie, stratili sme Kunsthalle, rozpadá sa Fond na podporu umenia (FPU), devastačným spôsobom sa zasahuje do zákonov o múzeách a galériách či o Audiovizuálnom fonde. Bolo naivné myslieť si, že sektor kultúry bude pre vládu natoľko neviditeľný a nepodstatný, ako tomu bolo počas riadenia ministerstva Natáliou Milanovou. Žiaľ, Slovenská národná strana si uvedomila, že dostala do rúk významnejší rezort, ako si na začiatku myslela. Stačilo vypustiť von informáciu, že ministrom kultúry bude možno Tomáš Taraba, alebo vyjadriť znepokojenie nad tým, že ich „známi“ nedostali podporu od FPU, a kultúrna komunita okamžite vzbĺkla. SNS veľmi rýchlo našla spôsob, ako ukájať svoju neutíchajúcu túžbu po moci a pomste. Roky ste si z nás robili srandu? Teraz sa budeme zabávať my! Podceňované ministerstvo odrazu strane, ktorá ledva preliezla do parlamentu, začala prinášať najväčší politický kapitál. Alebo?
Percentá v prieskumoch totiž SNS klesajú a Andrej Danko pohorel aj vo voľbách do Európskeho parlamentu. Trio Martina Šimkovičová, Lukáš Machala a Roman Michelko sa však tešia neutíchajúcej popularite vo svojich konšpiračných a dezinformačných kruhoch, a hoci tušia, že v ďalších voľbách by sa už nikam neprekrúžkovali, rýchlo deštruujú, čo sa len dá. Je im jedno, aká stopa po nich ostane.
Pre Roberta Fica sa kultúrne vojny stali ideálnou dymovou clonou pre ostatné zásahy do demokratických princípov v krajine a prezident Peter Pellegrini so zvyškom koalície sa len mlčky prizerajú. Pretože môžu a pravdepodobne aj musia. Zatiaľ sa zdá, že mocenské a politické dohody sú silnejšie ako narastajúca reputačná hanba Slovenska. O udalostiach posledných dní, predovšetkým o odvolaní riaditeľov našich najvýznamnejších inštitúcií – Alexandry Kusej (Slovenská národná galéria) a Mateja Drličku (Slovenské národné divadlo) – píšu na titulných stranách veľké európske denníky, podporné listy spisujú svetové umelecké inštitúcie a osobnosti z divadla, výtvarného umenia, hudby či filmu.
Sieťovať a spájať sa stačiť nebude
Ako vám môžeme pomôcť? pýtajú sa a ja vlastne neviem, čo odpovedať. Veď my sami netušíme, ako reagovať na všetko, čo sa v posledných mesiacoch deje. Organizujú sa protesty, ktorých požiadavky ostávajú nevypočuté. Na stretnutiach kultúrnej obce najčastejšie zaznieva, že sa musíme „sieťovať a spájať“, lebo spoločne sme silnejší, ale masu zatiaľ stále poráža hlas tandemu Šimkovičová – Machala, a to nielen v dezinformačných médiách. Do verejného priestoru hádžu počas tlačoviek tony klamstiev, ktoré my naším zväčša slušným a politicky korektným jazykom nestíhame dostatočne rýchlo a úderne vyvracať. Nedokážeme mať dosah na ľudí, ktorým oni svoje vyhlásenia adresujú a živia toľko diskutovanú polarizáciu spoločnosti.
Určitým posunom vpred bolo, keď sa do boja na obranu kultúry konečne postavili aj aktéri z veľkých zriaďovaných inštitúcií. Trpezlivosť došla už aj tým, ktorí sa doteraz báli ozvať. Matej Drlička priznal, že podliehal dlhé mesiace autocenzúre – servítku pred ústa si prestal brať až po tom, čo mu domov bolo doručené oznámenie o jeho odvolaní. Dnes otvorene hovorí o „kultúrnej vojne“, o „ťažení dvoch odbrzdených vagónov“, o tom, že „ŠtB a gestapo sú späť“ alebo že ministerka je „homofóbna klérofašistická štruktúra“. Bude pritvrdzovanie slovníka stačiť na boj proti zlu a hlúposti? Určite nie.
Asi najsvetlejším a najnádejnejším momentom v marazme uplynulého obdobia bolo nedávne vypískanie ministerky kultúry na medzinárodnom folklórnom festivale Jánošíkove dni v Terchovej. Odpor na vlastné oči (a uši) jej ukázali tí, ktorých považuje za spojencov a vlajkovú loď svojho vládnutia. A presne toto potrebujeme – nie písanie textov (ako je napríklad tento), ktoré len ťažko presiahnu hranice našej bubliny. Ale akciu vzdoru od tých, od ktorých by to ministerka nečakala a ktorí majú silný hlas u širokej verejnosti. Ak ani to nepomôže, možno príde aj na ten generálny štrajk. Posledný sa konal v novembri 1989 a nedávne stretnutie zástupkýň a zástupcov kultúry v Slovenskom národnom divadle atmosféru toho obdobia nápadne pripomínalo.
Autorka je kultúrna publicistka
Epilóg: V čase písania tohto textu vyšla správa o vymenovaní nových členov Rady FPU ministerstvom kultúry. Jedným z nich sa stal Ondrej Zimka ml., umeleckým menom Ondrej 4., neúspešný žiadateľ podpory z FPU, človek, ktorý je presvedčený, že FPU je spolitizovaná inštitúcia, ktorá financie rozdeľuje na základe politickej príslušnosti, etnických kritérií či sexuálnej orientácie. Verí tiež, že v západnom svete sa začína v spoločnosti zámerne a otvorene pretláčať satanizmus.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme kultúry a ohrozenia demokracie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
RANT: Tomáš Hučko a Michaela Hučko Pašteková vs. ohrožení kultury na Slovensku (revue Prostor)
