Niektorí mi vytknú, že týmto textom zatieňujem smútok. To však nie je mojím zámerom a nikdy ani nebolo. Chcem hovoriť o tom, čo znamená byť umelcom a umelkyňou v stredoeurópskom priestore. Asi sa nedozviete nič nové, ale (bohužiaľ) si musíme to, čo by malo byť zrejmé a už by sme mali byť dávno o krok ďalej, neustále pripomínať. Tento text je teda pripomienkou toho, čo už dávno vieme, ale zabúdame na to a nekonáme podľa toho. Raz mi niekto mne veľmi drahý povedal, že niekedy musíme byť ako baranidlá, ktoré tie ľavicové témy a pohľad na svet (pretože je to optika, cez ktorú sa môžeme pozerať na spoločnosť) jednoducho do nášho diskurzu prerazia. Buďme teda tými baranidlami. Čaká nás veľa úderov. Viem presne, pre koho tento text píšem. Pre teba, slovenská umelecká obec.
Na konci tohto roku sme prišli o veľmi vzácnu osobu, o Katu Mach. Jedinú anarcho-feministku, ktorú som na Slovensku v umeleckých kruhoch poznala a ktorá sa k feminizmu otvorene hlásila. Žien a umelkýň, ktoré sa za feministky na Slovensku označujú, nie je veľa. A je jedno, aké sú. Či ľavicové alebo liberálne, alebo iné. Na tom v tejto chvíli ani tak nezáleží. Nikdy by som Katu neredukovala len na politický subjekt. Bola mnohým iným. Krásnou, múdrou (asi by sa jej viac páčilo, keby bolo prvé slovo múdra a až potom krásna, ale tento text píšem ja, tak si do toho nenechám od nej kafrať), silnou, odhodlanou a principiálnou ženou a človekom s názorom a jasným politickým postojom. Mnohí a mnohé ste ju poznali dlhšie a hlbšie. Ja som rada a vážim si aspoň ten krátky rok, keď som ju mohla spoznávať. Oslovila som ju s možnosťou „vystaviť“ svoje práce na stránkach júlového Kapitálu k téme „emocionálna práca“. Práve o nej sme sa veľa rozprávali. Zhodli sme sa na tom, že byť umelcom alebo umelkyňou v strednej Európe je samo osebe nesmierne náročná emocionálna práca. Zápasíme s našou vlastnou „sociabilitou“, ktorá je pre existenciu v umení nevyhnutná. Človek, ktorý chce fungovať ako umelec alebo umelkyňa (byť teda rozoznaný inštitúciou ako jej vnútorný prvok), musí v tejto komunite aktívne existovať. Musí chodiť na vernisáže, zoznamovať sa, vystavovať sa rôznym oceneniam aj nedoceneniam. Musí sa stať objektom klebiet, lebo tie prídu, či chce, alebo nie. Paradoxne to, že je objektom klebiet, znamená, že sa o ňom vie, a teda klebety sú akýmsi lakmusovým papierikom jeho alebo jej rozoznania v komunite. Musí byť dostatočne sebavedomý, aby oslovoval kurátorov alebo kurátorky, galérie, zberateľov alebo zberateľky. Musí sa vedieť predať. Musí vedieť artikulovať svoje myšlienky, aby dokázal dookola obhajovať svoju činnosť pred druhými aj pred sebou samým. Ak niekto chce byť umelcom alebo umelkyňou, musí byť pripravený ustáť kritiku, pretože tá vždy príde. Musí si v umeleckej komunite hľadať priateľov a priateľky a emočne do tých vzťahov investovať, tráviť s nimi čas. Samozrejme, musí nesmierne množstvo emócií investovať aj do tvorby samotnej. Intersekcionálne do hry vstupujú rodové aspekty, v ktorých (prepáčte za tú drzosť) umelecký svet vôbec nie je najpokrokovejší – materstvo, vzhľad, sexappeal… Nehovoriac o našich multirolových a multiidentitných postaveniach. To všetko platí pre mužov umelcov aj ženy umelkyne. Avšak náklad, ktorý musia niesť ženy, je neúmerne väčší. Vstupujú do umeleckého sveta z úplne inej východiskovej pozície. Odhliadnuc od domácej práce a starostlivosti je umenie priemysel, v ktorom existuje najväčší podiel neplatenej práce. Umenie samo seba udržiava na základe času a energie neplatených internistov a internistiek a sebavykorisťujúcich aktérov a aktérok na takmer každej úrovni a v takmer každej oblasti. Táto práca, ktorá umožňuje chod umeleckého priemyslu, je zväčša vykonávaná ženami a zostáva nezdokumentovaná. Je prítomná vo sfére medziľudských vzťahov, v ateliéroch, galériách alebo neskoro v noci v posteli za počítačom počas nespočetného množstva hodín práce, ktorú ste si so sebou priniesli domov na materskej dovolenke. Odohráva sa na stretnutiach a v rozhovoroch, kde sa od žien očakáva, že budú pôsobiť pokornejšie, zanietenejšie, odhodlanejšie a efektívnejšie ako akýkoľvek mužský náprotivok. Túto prácu však žiadne štatistiky nikdy nezachytia.
Kata raz použila prirovnanie, že je to také našľapovanie cez mínové pole. Stačí jeden krok vedľa a letíš do vzduchu. Celé je to vlastne extrémne psychicky a fyzicky vyčerpávajúce. Rozdelenie práce tu neplatí vôbec žiadne. Nová vec vám môže napadnúť pri umývaní zubov alebo varení špagiet. Ste v neustálom strehu. Nie, že „there is no out of the system“. „There is no out of the art!“ A dotýka sa to čoraz väčšieho počtu ľudí aj mimo umenia v kreatívnych odvetviach, ktorých počet sa stále rozrastá. Nie, nemám rada, keď si umenie prisvojuje tému prekarizácie. Tá je celospoločenským javom. A je iné hovoriť o prekarizácii v kontexte Nemecka, Slovenska alebo Konga, Indie či Bangladéša. To však stále nemení nič na fakte, že umelecká prevádzka JE prekarizovaná. Ak v neoliberálnom kapitalizme chcete robiť umenie, potrebujete peniaze. Buď ich zarobíte v inom zamestnaní a umeniu sa budete venovať v rámci svojho „bežného života“, alebo sa dokážete uživiť zo svojho umenia, teda dosiahnuť akýsi level „perpetuovaného úspechu“. S ním sa však spája pocit neistoty z jeho udržateľnosti. Môžete sa rozhodnúť fungovať v grantových schémach. Kým jeden grant vyúčtujete, už sa pripravujete na podávanie nového, pretože otvorenie grantových výziev sa blíži. Či ho ale dostanete, vôbec nie je isté. Toto nie je kritika našich grantových schém. Tie sú napríklad v prípade Fondu na podporu umenia či Fondu na podporu kultúry národnostných menšín skvelé a ja môžem len obdivovať a vážiť si prácu ľudí, ktorí sa na ich chode a tvorbe podieľali a podieľajú. Snažím sa však povedať, že umelecký svet je mocenská hra, do ktorej všetci a všetky zásadne emočne investujeme.
Za posledných pätnásť rokov sa ceny za umenie vyšplhali do nesmiernych výšok a nie je to len „umenie overené časom“, ktoré sa draží v Sotheby’s alebo Christie’s za enormné peniaze. Sú to diela žijúcich autorov a autoriek. Práve ceny súčasného umenia dosahujú astronomické výšky. To však nie je zrkadlom narastajúceho blahobytu spoločnosti ako celku, ale obrazom stále viac sa prehlbujúcej nerovnosti. Neustále sa zväčšujúce légie svetových superelít nakupujú „súčasné“ umenie, aby tak svoje meno spojili s aurou „moderného“. Korporácie investujú do žiarivých sterilných art-fairov, múzeí a galérií, ktoré im majú zaručiť imidž liberálnych filantropov. Umenie a peniaze. Mnohí a mnohé veria, že sú to dve entity stojace v opozícii. Peniaze korumpujú posvätný chrám umenia! Obsadili aj tú poslednú baštu autonómie, čistoty a kreativity. Zajali svet predstavivosti! Tieto myšlienky však vyplývajú z presvedčenia, že umenie by v kapitalizme nemalo byť ako iné komodity, a tak mu udeľuje štatút výnimočnosti. Ako akékoľvek iné argumenty „výnimočnosti“ slúži toto tvrdenie jedine reprodukcii reťazca, ktorý sa zdanlivo snažia kritizovať. Umenie totiž nie je nejaký extrapriestor existujúci mimo systému. Umenie, ako ho poznáme, teda súbor činností a artefaktov odlišných od rituálnych objektov či verejných monumentov, je jeho priamym derivátom. Kapitalizmus ho teda nemôže korumpovať, pretože je jeho produktom a ako také sa vyvíja spolu s ním. Financializácia umenia, ktorej sme svedkami, produkuje malý počet extrémne bohatých umeleckých hviezd, ktoré môžu žiariť práve vďaka tomu, že stále väčšie množstvo umelcov a umelkýň bude ledva prežívať, a to všetko s pýchou internalizujúc obraz romantického génia, ktorý je na svoju biedu perverzne hrdý. V jadre kapitalistického systému je však jedna zásadná vec: nielenže vytvára stále neúnosnejšie nerovnosti, ale zásadne mení spôsob, ako spolu kooperujeme. Radikálnym činom by bola zmena toho, ako nadväzujeme vzťahy a ako spolupracujeme a ako meníme náš systém hodnôt. Max Haiven tvrdí, že radikálna predstavivosť nie je to, čo jednotlivci alebo jednotlivkyne majú, ale čo kolektívy robia. Mohla by som pokračovať neskutočne dlho v rozoberaní toho, aký je tento sytém perverzný a predátorský, ale chcem vlastne povedať či skôr pripomenúť najmä toto:
Žijeme v ideologickom svete, tak prosím prestaňme sa rozprávať o nejakej „apolitickosti“ umenia a vyberme si, na strane ktorej ideológie budeme stáť. Kata to vedela. Buď sa za niečo ako umelci a umelkyne aktívne postavíme, alebo budeme pasívnymi nasledovateľmi niečoho, čo sme si v konečnom dôsledku nevybrali. Umenie samo osebe dokáže veľmi málo. No začnime debatu o tom, ako sa umenie a my ako umelci a umelkyne môžeme užitočne pridať a spolupracovať s hnutiami v boji za nič menej ako za zrušenie kapitalizmu. A to nie je výzva k tomu, aby sme všetci a všetky začali tvoriť „politické umenie“, ktoré je často zle teoreticky aj esteticky uchopené, nedôsledné a vo svojom úsilí lenivé a namyslené a arogantné. Je to výzva k tomu, aby sme chápali a vedome usmerňovali jeho a našu vpletenosť do politického tkaniva tejto spoločnosti a aby sme sa o seba navzájom začali starať. Nedávno som sedela v komisii na nemenovanej fakulte výtvarných umení. Keď som si prezerala menný zoznam, predseda poroty nám oznámil, že jeden zo študentov na obhajoby nepríde. Je totiž hospitalizovaný kvôli úzkosti a panickému ataku. So zvyšnými členmi komisie (zvyšok boli len muži) sme sa v súkromí rozprávali o tom, že počet študentov a študentiek, ktorí a ktoré sú hospitalizovaní alebo hospitalizované, neustále narastá. Vieme, že nárast úzkostí a depresií je celospoločenský jav. Sme vyhorená generácia mileniálov. Život v umení a s umením rozhodne nie jediným činiteľom týchto javov, ale môže byť ich zásadným spúšťačom. Sama s depresiou žijem. Začnime sa o seba starať. Je nám totiž horšie, ako sme si ochotní a ochotné priznať.
Autorka je umelkyňa
