Ako režírovala naša prvá profesionálna režisérka?

V roku 2008 o nej vyšla štúdia od autorského kolektívu pod vedením profesorky Nadeždy Lindovskej. Koncom roka 2009 sa uskutočnila premiéra dokumentárnej monodrámy Slávy Daubnerovej – tá niesla jej iniciály M. H. L. V roku 2013 jej bol venovaný dokumentárny film z cyklu Prvá. Zomrela však už v roku 1966. Dlho sa o nej nehovorilo. Pokiaľ áno, tak najmä v súvislosti s tým, že bola prvou Husákovou manželkou, ktorá zomrela skôr, ako sa on stal generálnym tajomníkom Ústredného výboru KSČ. 

Magda Husáková-Lokvencová dostala prezývku – prvá dáma slovenskej divadelnej réžie. A naozaj zaslúžene. Prvá profesionálna režisérka priniesla slovenskému divadelníctvu a prístupu k réžii mnoho.

Husáková-Lokvencová nebola prvá žena režisérka, ktorá sa na Slovensku objavila, ale bola prvá, ktorá pracovala na doskách profesionálnych divadiel. Kým nebolo jej, ženy režisérky sa objavili iba na pôde ochotníckeho divadla.

So štúdiom divadla začala zrelšia než mnoho jej spolužiakov – na Štátnom konzervatóriu sa stala žiačkou Jána Jamnického a Jozefa Budského, ale až po dosiahnutí titulu doktorky práv. Na pôdu konzervatória vstúpila ako dospelá žena, rozhľadená intelektuálka, ktorej nechýbal prehľad v literatúre, umení či kultúre. Bola spoločensky aktívna a zaoberala sa témami rovnosti, okrem iného aj rodovej. Mladá intelektuálka-ľavičiarka sa zaradila medzi často ešte mladších študentov a zanechala po sebe výraznú stopu. Sám Jamnický na ňu spomínal ako na mimoriadne inteligentnú žiačku.

Magdiným snom bolo herectvo – tento sen sa čiastočne naplnil, doteraz ju môžeme vidieť v televízii pri reprízach filmu Vlčie diery. Ukázalo sa však, že jej poslaním je réžia. Vnímala ju skutočne ako poslanie. Prvé roky režijnej praxe pre ňu neboli iba povolaním, čo dokazuje aj to, že režijnú činnosť spočiatku vykonávala zadarmo.

Hoci jej príslušnosť k takzvanej najväčšej minorite (takto začiatkom 21. storočia označovali ženy niektorí americkí žurnalisti; tento názov nevychádza z číselnej prevahy mužov nad ženami, ale z prevahy mužskej moci) jej nepomáhala, mala iné šťastie. Napriek tomu, že toto šťastie neskôr nadobudlo podobu nešťastia, pri jej divadelných začiatkoch zohrávalo pozitívnu rolu. Magda mala výhody, isté privilégiá, ktoré vychádzali z jej dobrého zázemia (pochádzala z rodiny ľavicových intelektuálov) a jej partnerského vzťahu s vtedy ešte neväzneným a vplyvným Gustávom Husákom. Zároveň sa však vo svojej tvorbe prejavila ako bytosť citlivo vnímajúca spoločenské problémy, ktoré sa nebála pomenovať, či v samotnej inscenácii, alebo v bulletinoch, v ktorých často konkretizovala myšlienkové pochody, s ktorými k tvorbe pristupovala.

V tých časoch sa o nej hovorilo ako o „žene-režisérke“, o prazvláštnej bytosti, ktorá má byť výnimkou z pravidla. Jej rozhľadenosť, schopnosti, intelekt a odvaha by nám mali pripomínať, že používanie pojmov ako „ženská režisérka“, či „ženská réžia“ nie je na mieste. Áno, je pravda, že citlivejšie vnímala problémy tzv. mužsko-ženského sveta, rodové rozdiely, postavenie ženy v spoločnosti, čo však logicky potvrdzuje fakt, že bola ženou. Tieto problémy predsa sama, na rozdiel od režisérov mužov, zažívala. V momente, kedy začneme používať pojem „ženská réžia“ (ktorý je sám osebe absurdný, pretože implikuje, že je odrodou väčšej réžie – mužskej, ktorú však nenazývame mužská réžia ale iba réžia) bagatelizujeme jej prácu na jej pohlavie. Samozrejme, je zaujímavé, že bola prvou profesionálnou režisérkou. Ale talentom sa vyrovnala a mnohokrát predčila mužských kolegov.

Magda Husáková-Lokvencová sa dá považovať za cieľavedomú režisérku, ktorá hercov pedagogicky viedla k výkonom, nebála sa obsadiť aj mladé neznáme talenty a viackrát obsadila herca či herečku mimo typológie ich obvyklých postáv. Okrem iného spolupracovala s výraznými výtvarníčkami a výtvarníkmi, dramaturgičkami a dramaturgmi a korešpondencia medzi nimi nasvedčuje, že jej príprava na inscenačný proces bola systematická a dôkladná. Zaoberala sa do podrobností jednotlivými prvkami plánovanej inscenácie a aj po premiére často navrhovala úpravy a zdokonaľovala svoje dielo.

Prvá profesionálna slovenská režisérka (českého pôvodu) sa hlásila k avantgarde a jej veľkými vzormi boli Jiří Voskovec a Jan Werich, ktorých prácu obdivovala a videla naživo. Doba jej, žiaľ, nepriala nadviazať na predvojnovú divadelnú avantgardu, no napriek tomu sa nenechala ani zmiesť do vôd socialistického realizmu, ktorý sa mal stať novým a jediným žánrom (vhodným na prevýchovu socialistického ľudu). Určite sa na jej tvorbu chtiac či nechtiac naliepali časti žánru propagovaného komunistickou stranou – predsa i ona sama bola do procesu s Gustávom Husákom podporovateľkou strany.

Nová scéna a nová režisérka

Profesionálna divadelná cesta Magdy Husákovej-Lokvencovej začína v roku 1946 na novootvorenej Novej scéne Národného divadla. Je treba podotknúť, že tejto pracovitej a usilovnej žene iste pomohlo aj partnerstvo s Husákom a priateľstvo s Lacom Novomeským, vtedajším povereníkom školstva a osvety. Príležitosť, ktorú dostala, sa nenaskytovala len tak niekomu. Je však zbytočné špekulovať nad tým, či si takúto pozíciu zaslúžila. Magda nebola len „ženuška“ štátnika, ktorú vo voľnom čase bavilo divadlo, ale cieľavedomá žena, ktorá sa čoskoro stala režisérkou a vytvorila v rokoch 1947 až 1951 divácky atraktívne inscenácie, ktoré získali kladné ohlasy verejnosti aj kritiky.

V roku 1947 sa v divadle nezjavila len Husáková-Lokvencová, ale aj prvé slovenské divadelné spracovanie Žobráckej opery – v jej réžii. Režisérka si síce titul nezvolila sama, ale podrobne ho naštudovala. Aj niektorí dnešní tvorcovia by si mohli brať príklad z jej svedomitej prípravy, ktorá u nej bola pravidlom. Jej inšpiráciou boli divadelné prevedenia tohto titulu E. F. Burianom, Maxom Reinhardtom či Alexandrom Tairovom. Chcela sa však kopírovaniu vyhnúť a objavovať možnosti réžie, ktoré jej Brechtov text (upravený ňou a dramaturgičkou Katarínou Hrabovskou) ponúkal. Vznikla teda silná režijná inscenácia s dôrazom na spojitosť javiska s hľadiskom, ako si to predstavoval samotný Brecht.

Už pri inscenovaní Žobráckej opery preukázala svoju schopnosť vkusne spájať rozličné umelecké prostriedky a inšpirovaná totálnym divadlom vytvorila javiskové dielo, ktoré dbalo na hudbu a výtvarnú stránku rovnako ako na herectvo, ktoré bývalo (a stále je) považované za najvýznamnejšiu stránku diela. Pracovala s masovými scénami, ktoré jej scénografia umožňovala a dá sa predpokladať, že dokázala harmonicky pracovať s celým tímom. O problémoch v inscenačnom procese sa vyjadrila takto: „Hodnotíme sa podľa zásady: Ukáž, čo vieš, uznám ťa. Týmto prekonávame všetky ťažkosti.“ Je teda viac ako pravdepodobné, že bola ochotná svojich kolegov počúvať a pracovať kolektívne.

V dnešnom divadle sa s prvkami imerzného divadla stretávame pomerne často, ale treba povedať, že v 40. rokoch minulého storočia boli herci, ktorí sa pred predstavením  pohybovali vo foyeri a pred divadlom hrali žobrákov, zaujímavosťou. Žobrali od návštevníkov divadla peniaze a režisérka tak dosiahla istý spôsob interakcie vychádzajúci zo samotnej podstaty Brechtovej tvorby.

Dramaturg Martin Porubjak sa o inscenácii vyjadril pochvalne, konštatujúc, že Husákovej-Lokvencovej inscenácia nie je opisná, nebazíruje na životnej logike, ale režisérka má logiku vlastnú, divadelnú.

V časoch, keď sa v umení propagoval spoločensko-politický pozitivizmus, vyčítala kritika inscenácii negatívnosť a cynizmus. Husáková-Lokvencová v tej dobe však chcela práve naopak nadviazať na ideály pokroku a v samotnom bulletine inscenácie hovorí, že Žobrácka opera rozpráva o riešení spoločenských problémov a rozdielov medzi spodinou a boháčmi. Takáto zmena je podľa nej možná iba spoločenským prevratom, dnes by sme možno povedali „systematickou zmenou“.

Košická reštaurácia

Politické procesy 50. rokov výrazne ovplyvnili režisérkinu kariéru – v roku 1951 bol zatknutý jej manžel a v dôsledku toho, že jeho činnosť ani pod nátlakom verejne neodsúdila, bola z Novej scény vyhodená. Medzitým pracovala v Slovenskom národnom múzeu, kde položila základy divadelného archívu, neskôr, v roku 1955, pôsobila jednu sezónu v Štátnom divadle v Košiciach. Tu sa opäť prejavil jej režisérsky um a zvládla pracovať so súborom, ktorý v tom období prechádzal krízou. Od odchodu Janka Borodáča z Košíc uplynul už dlhší čas, ale súbor sa nikam neposúval. Réžie boli z veľkej časti herecké, často vykonávané neskúsenými hercami bez ambície byť režisérmi.

Vďaka zachovaným listom dramaturgovi Julovi Zborovjanovi vieme o jej košickom období a o tvorbe inscenácie Reštavrácia. Dozvedáme sa o prísnosti a presnosti, s akou sa zaoberala všetkými prvkami inscenácie, o jej prístupe ku Kalinčiakovej próze a k Zborovjanovej adaptácii. Dozvedáme sa aj niečo viac o jej prístupe k východiskovému materiálu, ktorý realizuje s citom, ale uvedomuje si, že dobrá próza nemusí na javisku fungovať. Je cítiť, že sa zamýšľa nad pohľadom diváka a dramatickou situáciou, nesnaží sa byť silou-mocou verná predlohe. V jednom z listov Zborovjanovi píše: „Je lepšie, keď je na javisku dobrá hra, ako „zlý“ Kalinčiak.“

Nový návrat na Novú scénu

Počas procesu destalinizácie, ktorým si po smrti Stalina prechádzal Sovietsky zväz a krajiny pod jeho vplyvom, sa vracia Magda Husáková-Lokvencová na Novú scénu. V 60. rokoch prináša prvé profesionálne uvedenie hry z Kocúrkovského cyklu Všetko naopak. Pod titulom Všetko naopak sa však režisérka spolu s dramaturgom Stanislavom Mičincom rozhodli inscenovať všetko – od Kocúrkova až po Trinástu hodinu. A opäť išlo o systematickú prácu – od textových úprav cez intelektuálne zázemie až po inscenačný proces. Špecifikom Husákovej-Lokvencovej prevedenia Chalupku je emancipácia ženských postáv – ženy sa stávajú silnými partnerkami a často aj hybnou silou deja. Režisérka sa pohráva so scénografiou a významami napĺňa aj rekvizity – aký len významotvorný môže byť štamprlík v hre o slovenskej náture. Scénografia viac karikovala než pracovala s biedermeirovskou estetikou.

Chalupka sa vďaka tejto režijno-dramaturgickej dvojici dostal na slovenské javiská. Obaja dokázali, že témy, o ktorých písal pred viac ako sto rokmi, boli aj v ich dobe nanajvýš aktuálne.

Okrem tvorby pre dospelých sa v 50. rokoch, keď zažívala svoje najťažšie obdobie, venovala aj tvorbe pre deti. Detská tvorba býva často podceňovaná, no Husáková-Lokvencová spolu s Oľgou Lichardovou napísali a inscenovali rozprávky, ktoré aj v ťažkých časoch dovoľovali ich hrdinom vstupovať do boja o dobro a hľadať svoju cestu. Ani detská tvorba nebola pre Magdu niečo, čo by podcenila. Hoci na nej pracovala v ťažkom životnom období, podarilo sa jej spolu s jej spolupracovníčkou a priateľkou Lichardovou vytvoriť niekoľko vydarených textov a inscenácií, ktoré nepodliehali takej prudkej cenzúre ako mnohé „dospelácke“ inscenácie.

Magda Husáková-Lokvencová žila v období, ktoré neprialo slobode. V období, ktoré ju mnohokrát nútilo prehodnocovať svoje ideály a prispôsobovať sa búrlivej dobe. Svojím sebavedomím a cieľavedomosťou však Slovensku ponúkla skutočne precízne naštudované režijné inscenácie. Aj počas obdobia, ktoré neprialo jej obľúbenej avantgarde a preferoval sa socialistický realizmus, sa nezriekla svojho režijného videnia a inšpirovaná svojimi vzormi nasledovala svoje ciele – vypovedať, rozprávať, tvoriť.

Na záver treba povedať jedno – hoci sa na Magdu Husákovú-Lokvencovú spomína často ako na ženu-režisérku, zvláštnosť doby, či Husákovu manželku, tak na slovenskom divadelníctve zanechala stopy, ktoré je len ťažko poprieť. To potvrdili vo svojich výpovediach i mnohí jej spolupracovníci, ktorých viedla, často vzdelávala a pomáhala im formovať sa a prostredníctvom seba aj slovenské divadelníctvo do takej podoby, v akej ho poznáme dnes.

Je veľká škoda, že sa nespomína vo väčšej miere. Nie ako režisérka-žena, ale ako režisérka, ktorá rozvíjala divadelníctvo svojou svedomitou prácou.

Autorka je dramaturgička a režisérka