Ako nediskutovať o knihách

Bratislavskému Martinusu slúži ku cti, že pravidelne prináša besedy s výraznými postavami súčasnej literatúry. Publiku sa tu 11. februára predstavil Jan Němec – výber hosťa nemožno spochybňovať, Němcova nová kniha Možnosti milostného románu vyvolala veľký ohlas a množstvo protichodných kritických reakcií. Ide o titul, o ktorom sa dá zaujímavo diskutovať – a to aj v prípade, ak s ním máme problém (do tejto skupiny čitateľov patrím aj ja, napriek tomu knihu považujem za výrazné obohatenie súčasnej českej prózy).

Organizačná práca však nemá končiť pozvaním zaujímavého mena. Martinus už tradične zveril moderovanie diskusie Rudimu Rusovi. Nie som si istý, kde sa vzalo presvedčenie, že ak niekto moderuje rozhlasovú reláciu o metale, je kvalifikovaný debatovať o čomkoľvek. Možno by to však bolo v poriadku, ak by Rus venoval diskusii náležitú prípravu.

Němec napísal román o vzťahu a využil pri tom celú škálu postkonceptuálnych postupov. Toto – ani nič iné – som sa však z diskusie o knihe nedozvedel. Namiesto toho sme mali možnosť počúvať, ako sa Němec rozpačito snaží vykľučkovať napríklad z otázok o tom, čo si myslí o tenise, či je smutné (sic!), ak zomrie autor formátu Pavla Vilikovského, či sú kritické reakcie na román spôsobené nevraživosťou medzi Prahou a Brnom, alebo či je prekvapený, že sú v publiku aj muži: podľa Rusa je to vraj šokujúce, pretože kniha je o láske a knihy o láske sú predsa pre dámy, čo nám moderátor nezabudol spomenúť. Štyrikrát. Konkrétne otázky o románe padli dve – jedna sa týkala prvej a druhá poslednej strany knihy. Výpovedné. Organizovať literárne besedy je určite prospešná činnosť. Dopustiť, aby návštevníci namiesto diskusie hodinu počúvali moderátorovu zmes sexistických poznámok, trápnych vtipov a scestných otázok, je však predovšetkým elementárna neúcta k autorovi. Tobôž, ak sa problém na tom istom mieste opakuje pravidelne. A takúto skúsenosť si zahraniční autori a autorky odnášajú zo slovenského knižného prostredia.

Michal Tallo