Rozhovor s Falkom Richterom
Pozitívny vplyv Bertolta Brechta na svetové divadlo by dnes sotva niekto spochybňoval. V nemeckom divadelnom kontexte si azda ani nevieme predstaviť tvorbu bez jeho odkazu, hoci v tom slovenskom nie je ani zďaleka badateľný v podobnej miere. Na otázky o osobnosti Bertolta Brechta, jeho režijnej tvorbe a prínose nám odpovedal Falk Richter, významný súčasný nemecký režisér, dramatik a divadelný tvorca, ktorý, rovnako ako Brecht, zvykne búrať konvencie a stavať nanovo.
Vedeli by ste stručne vysvetliť Brechtov vplyv na divadlo v Nemecku?
Väčšina nemeckých hercov a herečiek používa metódy, ktoré sú ovplyvnené zásadnými myšlienkami o divadle a herectve, ktoré Brecht rozvinul vo svojej publikácii Malé organon pre divadlo. Kľúčový koncept spočíva v tom, že herec je schopný komentovať svoju vlastnú postavu, nikdy s ňou úplne nesplynie, ale môže o nej ako o postave uvažovať a dokonca sa aj niekedy od nej či príbehu „odpojiť“. Môže do postavy takpovediac vkĺznuť a zase z nej vystúpiť. Brecht nikdy nechcel, aby sme verili, že akákoľvek udalosť je riadená osudom, ale že všetko je výsledkom rozhodovacieho procesu a každé rozhodnutie sa dá reflektovať, dá sa o ňom diskutovať. Herec má ukázať zložitosť rozhodovacieho procesu a to, že rozhodnutia nesú svoje dôsledky. Brecht bol presvedčený, že všetky naše rozhodnutia majú následky. Že svoju vieru si vytvárame sami. A že vždy môžeme zmeniť smer. Preto sa nemôžeme úplne stotožniť s vlastným spôsobom myslenia a konania, musíme ho spochybňovať, klásť si otázky, prehodnocovať – a opustiť ho, ak dospejeme k záveru, že naše konanie je nesprávne, resp. usilovať sa o zmenu, ak za nesprávne považujeme konanie tých, ktorí sú pri moci. Mohol by som uviesť jednoduchý príklad pre rok 2022: klimatická katastrofa nie je naším osudom, nie je za ňou Boh a nie je nevyhnutná. Je to výsledok nášho konania. V hre na brechtovský spôsob by ste mohli ukázať, ako postavy robia rozhodnutia, ktoré zhoršujú klimatickú situáciu. Mohli by ste zobraziť ich dôvody – napríklad dosiahnutie okamžitého zisku. Herec by mohol stvárniť postavu v situácii, keď sa rozhoduje pre okamžitý zisk namiesto prežitia budúcich generácií. O niekoľko minút neskôr by mohol z postavy vystúpiť a okomentovať vlastné konanie, dať ho do súvislostí. Mohol by hovoriť o schéme kapitalistického presvedčenia, ktorá jednotlivca vždy zvádza k rozhodovaniu orientovanému na zisk, aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia sú škodlivé a deštruktívne.
Máte pocit, že Brechtov odkaz je v nemeckom divadle stále živý a viditeľný?
Na nemeckých javiskách môžete zažiť množstvo momentov, keď herci a herečky vystupujú zo svojich postáv a komentujú ich konanie, celú hru alebo mizanscénu. To všetko je stále súčasťou tradície, ktorú kedysi rozvinul Brecht. Nesmiete so svojou postavou úplne splynúť. Ukážete, že sa skladá zo série rozhodnutí. Brecht dal hercom a režisérom nástroje, pomocou ktorých môžu, zatiaľ čo hrajú na javisku, kriticky reflektovať a komentovať postavu, dej a hru ako celok, a dokonca aj autora.
Čo je podľa vás to najdôležitejšie, čo nám Brecht na poli divadla zanechal?
Podľa mňa je to kritický prístup k herectvu a réžii, vyjadrený v jeho teoretickom diele.
Mal i niekto iný taký veľký vplyv na nemecké divadlo ako Brecht?
Heiner Müller a Elfriede Jelinek.
A ak by sme to mali rozmeniť na drobné, v čom ich prínos spočíva?
Text Heinera Müllera Hamletmaschine (Hamlet – Stroj, pozn. red.) vydláždil cestu novému spôsobu práce s klasickými textami. Klasickú hru teraz možno považovať skôr za „kameňolom“ alebo „stavenisko“ než za „sväté písmo“; klasický text možno rozpitvať na fragmenty – netreba zas a znova opakovať dej –, text slúži ako materiál, ktorý sa používa na rozprávanie o našom svete a stave ľudstva v súčasnosti. Ako divadelníci si môžeme dovoliť text skôr dekonštruovať a rekonštruovať, prepisovať a reflektovať, než pripravovať jeho dobre urobenú interpretáciu. Müllerovo dielo Bildbeschreibung (Opis obrazu, pozn. red.) bolo ultimátnym východiskovým bodom pre postdramatické divadlo. Je to silný a inšpiratívny divadelný text bez postáv, scénických poznámok, dejovej línie a v podstate bez naratívu. Napriek tomu ide o text, ktorý pôsobí organicky a inšpiroval množstvo zaujímavých inscenácií.
Elfriede Jelinek búra väčšinu dramatických pravidiel a oslobodzuje drámu od akýchkoľvek noriem a formátov. Rozišla sa s patriarchálnou štruktúrou rozprávania príbehu a vytvorila silnú feministickú formu estetiky, čím ešte výraznejšie rozvinula formát postdramatického textu. Jelinek je neslávne známa masívnymi blokmi textu, ktoré opäť zaviedli koncept synchronizovaného rozprávania skupín hercov zostavených ako zbor. V jej hrách neexistuje konvenčný vývoj postáv ani zápletky; centrom jej tvorby sa stáva samotný text, jeho obsah a hra so slovami, ako aj samotná autorka a jej zápas s písaním.
Brecht bol vo svojej režijnej metóde i dramatickej tvorbe veľmi politický a kritický. Aj váš štýl písania hier je vo všeobecnosti politicky angažovaný. Prečo?
Som skutočne presvedčený, že divadlo sa musí zaoberať dôležitými spoločenskými otázkami a že ľudská bytosť je politická bytosť. Javisko je miestom, kde sa môžeme venovať osobným a politickým otázkam, ktoré ovplyvňujú náš život. Brecht veril, že svet sa dá zmeniť, že neexistuje Boh, ktorý by riadil naše životy, a že všetko je to o ľudských rozhodnutiach. A preto je každé rozhodnutie podstatné a treba ho robiť vedome. V línii Brechtovho chápania divadla môžu divadelné tvorkyne a tvorcovia poskytnúť obecenstvu relevantný politický kontext, ktorý mu umožňuje nahliadnuť na rozhodovací proces, pri ktorom vznikajú aj sebapoškodzujúce rozhodnutia. Podľa Brechta je divadlo miestom interakcie s realitou a spoločnosťou, teda nie miestom, kde by ste sa mali dostať do tranzu a na realitu zabudnúť. Brecht chcel divadlo, ktoré oslovuje intelekt. A čo je veľmi dôležité: hovoril, že každé divadlo musí byť aj zábavné. Ste konfrontovaní s realitou, ale zábavným spôsobom. Preto všetky tie piesne.
Videli ste nejaké predstavenie, ktoré Brecht režíroval? Myslím tým na zázname; alebo existuje nejaká iná inscenácia, ktorú režíroval a ktorá je stále „živá“?
Existuje niekoľko historických záznamov, dajú sa nájsť na internete. Napríklad záznam toho, ako Brecht skúša Život Galileiho. Mladý nemecký režisér Christopher Rüping raz použil historickú nahrávku Brechtovej hry Bubny v noci ako východisko pre vlastnú verziu. Herci mali v ušiach slúchadlá, z ktorých počúvali historickú nahrávku, a simultánne ju reprodukovali. Pri ich sledovaní ste mali možnosť vytvoriť si obraz o tom, ako odlišne herci v tom čase pracovali s hlasom a intonáciou. Brecht je história a jeho dielo je potrebné vždy znovu objavovať na javisku.
Aký bol Brecht ako človek?
Zložitá a ambivalentná osobnosť: mal rád život. Využíval – či takpovediac až používal – veľa žien. Kradol ich nápady a nikdy im za to nepripísal zásluhy. Riadil divadelnú továreň, do ktorej prispievalo nápadmi mnoho ľudí, ale všetky zásluhy si pripísal sám.
Brechta poznáme ako ľavicovo orientovaného tvorcu i človeka. Existuje názor, že divadlo by malo byť na ľavej strane politického spektra vždy, pretože sa zameriava na spoločnosť a utrpenie. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Je potrebné, aby divadlo zaujímalo kritický postoj a nedôverovalo tým, ktorí sú pri moci. Musí byť na strane utláčaných, nie na strane utláčateľov. Divadlo bolo vždy hnacím motorom na získanie väčšej slobody jednotlivca a odstraňovanie nespravodlivosti. Ale prostriedky, ktorými divadlo disponuje, sa môžu používať aj na presadzovanie nespravodlivej mocenskej štruktúry, na ohúrenie či odpútanie pozornosti od reality. Dajú sa využiť ako droga, ktorá vám znemožní jasne sa dívať a myslieť. Svet len nedávno videl nesmierne ohromujúce a mimoriadne nákladné divadelné predstavenie, keď sa v televíziách na celom svete vysielal pohreb Elizabeth Windsor (známej ako kráľovná Alžbeta, pozn. red.). Je to istá forma divadla so starými róbami, korunami, kočiarmi a kráľovskými gestami, ktorá slúži vládnucemu establišmentu a presadzuje nespravodlivý systém, ktorý berie peniaze chudobným a odovzdáva ich dekadentnej skupine miliardárov, pričom tento nespravodlivý proces označuje za „tradíciu“ alebo „Božiu vôľu“. Takže áno, keď robíte divadlo, musíte sa rozhodnúť, na ktorej strane stojíte: na strane utláčaných alebo utláčateľov.
V čom teda spočíva ťažisko vašej tvorby?
Snažím sa robiť divadlo, ktoré je osobné a politické. Zaoberám sa otázkou, aký vplyv majú politické a ekonomické rozhodnutia na náš osobný život, ako ovplyvňujú naše telo a myseľ, a spôsob, akým komunikujeme. Zaujíma ma, ako systém, v ktorom žijeme, určuje spôsob našej vzájomnej komunikácie, našej práce, náš vzťah k vlastnému telu a k iným ľudským i neľudským bytostiam. Vo svojej divadelnej tvorbe rád ukazujem, že sa dá žiť aj inak a že sa často sami rozhodujeme proti tomu lepšiemu spôsobu života – z rôznych dôvodov, ktoré by sa dali spochybniť. Často používam prostriedky ako tanec, hudbu a video, aby som sformoval predstavu o možnosti inej reality, iného spôsobu komunikácie a vzťahov, inými slovami, aby som podal predstavu o svete, v ktorom by sa dalo žiť príjemnejšie.
Falk Richter je jeden z najvýraznejších súčasných nemeckých dramatikov a režisérov, pravidelne pôsobí aj v zahraničí. Jeho texty sa venujú kritike konzumnej spoločnosti a kapitalizmu. Navštívil aj slovenský festival Nová dráma 2022, ktorého bol patrónom a viedol počas neho masterclass. Nedávno sme v Kapitáli recenzovali knihu Politické divadlo Falka Richtera, ktorá obsahuje jeho dve prednášky a tri hry.
S Falkom Richterom sa zhovárali a rozhovor preložili Tereza Trusinová a Mário Drgoňa
Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
Jeden komentár
Pingback: Editoriál