Feministické myslenie stvorilo pojmy ako sexuálne násilie, sexuálne obťažovanie, či emocionálna a neplatená práca. Jeho radikalitu zriedka definujeme ako „schopnosť vyjadriť sa“, či uchopiť niektoré vlastné skúsenosti jasným jazykom. No práve v ich pomenovaní, pochopení ako kolektívnych a teda aj politických, vždy spočívala transformačná schopnosť tohto myslenia. Feministická filozofia by mala byť čítaná ako motivačná literatúra. Miesto, kde skúsenosti, minulosť a trauma dostávajú svoje pomenovania, svoj kolektívny rozmer.
Toto je to, čo mnohým dala do daru sudička Roxane Gay. V knihách Bad Feminist, či Not That Bad, no aj v Hunger: A Memoir of (My) Body.
Roxane Gay je hladná, baží po porozumení a uzdravení. Chce pochopiť svoju skúsenosť preživšej sexuálne násilie, svoju traumu, svoje telo, no hlavne svoju myseľ, ktorá trpí poruchou stravovania. V Hunger píše: „Vždy sa zamýšľam nad tým, ako skutočne vyzerá uzdravovanie sa – uzdravenie tela, ale aj ducha. Priťahuje ma predstava, že sa myseľ či duša dokážu zahojiť tak hladko ako kosti. Predstava, že ak ich poriadne uložíme na istý čas, dokážu opäť nadobudnúť predchádzajúcu silu. Ale uzdravovanie sa nie je také jednoduché. Nikdy nie je.“
Keď čítam Roxane Gay, som hladná spolu s ňou. Bažím po pocite komfortu vo vlastnom tele, po tak zriedkavej a často nedovolenej sýtosti.
Keď čítam Roxane Gay, je mi tiež ľúto, že som ju nepoznala skôr. V dobe, keď som ju najviac potrebovala. Je však už zvykom, že feministické sudičky prichádzajú do našich životov trochu neskôr. No o to viac sú potom vítané.
Roxane Gay: Hunger: A Memoir of (My) Body. New York: HarperCollins, 2017
