Z vonkajšieho priestoru

V rubrike Fajront vám raz mesačne prinášame aj texty v spolupráci s literárnou platformou Medziriadky. Táto iniciatíva neformálne vzdeláva a zviditeľňuje mladých autorov do dvadsaťšesť rokov. Zároveň propaguje ich tvorbu počas celého roka autorskými čítaniami a publikovaním ich textov v rôznych periodikách. Na našom webe nájdete odteraz každý mesiac ukážku z prózy či poézie od týchto talentovaných mladých spisovateľov a spisovateliek.

Zo železničnej stanice sa nechám odviezť taxíkom. V telefóne bol taxikár milý, no teraz vidí, že mám kufor a na kabáte odznak s dúhovou vlajkou. V aute mlčíme, snažím sa rozoznať, akú stanicu má v rádiu zapnutú. Správy neinformujú o protestoch ani o novele trestného zákona. Na horách bude víchrica.

„A v dedine vás, poprosím, hore, k tej autobusovej točni.“

Taxikár prikývne. Keď mi podáva kufor, vytiahne mu rúčku a položí ho na zem rovno predo mňa. Až keď odíde, všimnem si, že mi nevydal správne. Kufor nechám za dverami, ani nevojdem do kuchyne, vymením si topánky a zatvorím za sebou dvere. S Marekom sa ideme prejsť na cintorín.

Hroby sa nakláňajú a posúvajú dole svahom. Nikdy som nemala dosť odvahy pozrieť sa do diery medzi doskou a obrubou. Postávame pri hrobe nášho telocvikára Kolena zo základnej školy. Nútieval nás hrať vybíjanú s tvrdou volejbalovou loptou. Na Kolenovom hrobe ležia kvety, a keď žmurknem, ich počet sa znásobí. S láskou spomíname, natlačené okrasným písmom na lesklých stuhách. Zomrel pred týždňom, našli ho v telocvični na prepotenej žinenke.

„Zápalky nemáš náhodou?“

Marek mi podá zapaľovač s trblietkami. Pousmejem sa, no on sa odo mňa odvráti.

„Ilonkin.“

Začnem zapaľovať sviečku, červený plast pomaly mäkne. Chvíľku postojíme, pošúchame nohami, zarovnám niekoľko kahancov.

„Poď už,“ potiahne ma.

Jeho prsty skončia pri medzere medzi mojou rukavicou a kabátom. Marek nemá rukavice, vlastní iba pracovné.

Z cintorína odchádzame dlhším chodníkom ponad katolícku časť. Dedinu už takmer nie je vidno, dym z komínov sa spojil do mraku, ktorý utláča strechy. Vdýchnem zápach horiaceho plastu. Zo zvyku sa zastavíme v krčme. Kým Marek čaká na pivo, odskočím si na záchod. Nad umývadlom visí zrkadlo. Pozerám na moje opuchnuté oči, na očné bielka pripomínajúce škrupinu naklepnutého vajíčka. Nemajú tu mydlo ani utierky, ruky si ošúcham o nohavice.

„Spávaš teraz s niekým?“

„Občas. Sem-tam.“

Vo vrecku nájdem papierik so žuvačkou, snažím sa nahmatať ju prstami a zaboriť do nej necht. Kým sledujem, ako na pive klesá pena, Marek sa nadýchne a s výdychom povie, že Ilonka je tehotná. Ilonka má osemnásť rokov a tento rok bude maturovať.

„A si si istý, že si otec?“

Keď mi o nej prvýkrát hovoril, bola prváčka na gymnáziu a Marek končil priemyslovku. Bola vekom bližšie základnej škole než dospelosti. Nosila vlasy v drdole a upnuté rifle, čiernu koženku. Ako prvá v triede mala kabelku a v nej peňaženku s kondómom. Marekov výber som nijako nekomentovala.

Vypijeme pár pív a domov kráčame nakrivo, dve loptičky odrážané okrajmi cesty. Nedržíme sa. Odvedie ma k môjmu domu, chvíľu stojíme pri plote. O desať minút zhasnú lampy.

„Gratulujem, mimochodom.“

„Hm,“ ťažký povzdych. Ako medveď, ktorý upadá do zimného spánku.

„Tak snáď sa ešte stihneme.“

Otočím sa k bránke a chytím kľučku, ktorá obrastá mrazom. Čakám, či sa aspoň raz objímeme.

„Dobrú noc.“

Neodpoviem, aj tak by ma nepočul. Sníva sa mi o Ilonke. Rodí a nekričí pri tom. Aj pri pôrode má vlasy stiahnuté do drdola a zafixované vrstvou gélu. Pod nemocničným svetlom sa tvrdá vrstva leskne, pripomína prilbu. Ani jej dieťa nekričí, neplače, pozerá sa na svet a všetko vie. Preskočí prvé fázy vývinu, je dospelé hneď, ako Ilonke vylezie z maternice. Ukáže na mňa a s perfektnou artikuláciou vysloví: „Pozri, mama, aké milé zvieratko.“

Na druhý deň sedíme u Mareka v dielni, kúpeľ vo vôni benzínu a oleja. Marek spomedzi náradia vytiahne dve stoličky, z oboch lezie molitan, drobí sa pri krivých nohách. Pijeme pivo, dva vrchnáky položené medzi klincami sa takmer dotýkajú.

„Ako sa to stalo?“

Pozrie na mňa a zasmeje sa, pokrčí plecami. Potom si povzdychne, ťuká po sklenenej fľaši. Nadýchne sa, otvorí ústa, ale nič nepovie.

„To je jedno.“

Vonku fučí. Rozmýšľam, koľko ešte tie okenice zvládnu a či toto bude konečne vietor, ktorý zhodí Marekovu drevotrieskovú búdu.

„Chce si to nechať?“

Opäť pokrčí plecami, položí pivo na stôl a chytí do ruky otvárací nožík. Čepeľ si namieri nad koleno a z nožíka urobí kyvadlo. Obaja sledujeme jeho pohyb a čakáme. Marek zrazu pokrúti hlavou.

„Už to aj tak vie celá ich rodina.“

Nehádame sa o ničom. Nájde si výhovorku, v záujme zachovania zdanlivého súladu. Ilonka si to nechá, lebo tak to býva. Ilonka bude matka, ako bola jej matka – bez poriadneho vzdelania, no s manželom. Obaja počúvame vietor, štuchá do nakrivo ubitých stien a neprestáva, ani keď narazí na les. Spomeniem si, že som mu chcela niečo povedať, no správa o Ilonkinom tehotenstve prekryla, čo som si domov preniesla cez hranicu.

„Si dobrý muž, bude to v poriadku.“

Zarazím sa nad vlastnými slovami. Počujem môjho otca, ako ho plieska po ramene, dobrý chlap, a moju mamu, ako hovorí taký šikovný chlapec, a moja pochvala je ozvena toho, čo už o sebe počul niekoľkokrát. Zasmeje sa, aj on počuje, ako mi vietor vyprázdnil hlavu.

Cestou domov si predstavujem Ilonku, ako Marekovi hovorí, že je tehotná. A on sa na ňu ledva pozrie. Nehovorí nič, len si koncom nožíka čistí špinu za nechtami alebo špáradlom vyťahuje spomedzi zubov vlákna hovädziny.

„Ilonka je tehotná,“ poviem matke, kým potierame závin vajíčkom.

„Ale nehovor.“

Spolu picháme do cesta, ktoré chráni nastrúhané jablká.
„Ešte ani nematurovala.“

„Aj ja som maturovala s tebou v bruchu, to nič neni,“ smeje sa.

Najradšej by som jej to špáradlo pichla do ruky. Len aby som videla, čo sa skrýva pod jej cestom.

„Kedy sa to má narodiť?“

Začnem umývať riad a tvárim sa, že cez tečúcu vodu matku nepočujem.

Ilonku som raz videla s Marekom na stanici, objímali sa, potom ju pobozkal na čelo, stvrdnutou rukou jej pohladil tvár. Bežala som okolo, zastavila sa pri podchode a sledovala ich. Ilonka na Mareka pozerala, ako keby nikdy nevošla do jeho dielne oblepenej plagátmi polonahých žien.

Matka ma pošle so závinom k Marekovi. Závin leží na ozdobnom tanieri, ktorý matka vyťahuje iba na Prvý sviatok vianočný. Koláč prikryje, dáva si pozor, aby utierka nebola deravá. Keď kráčam hore ulicou, vietor občas odkryje kúsok žltého cesta. Chytám okraje utierky a vraciam ju naspäť. U Mareka mi otvorí jeho otec. Usmeje sa a oprie sa o zárubňu.

„Čo mi nesieš?“

Chytí do špinavých prstov okraj utierky a takmer celú ju stiahne z koláča.

„Mama posiela závin pre Ilonku.“

Natiahnem ruku s tanierom a dúfam, že ma nezavolá dnu. Oslavujú, pred domom stoja tri autá, jedno z nich je Marekovo.

„Nejdeš na jeden?“

Marekov otec nezoberie do ruky tanier, no postaví sa tak, aby sme sa museli v dverách obísť. Niekde v dome prievan zatvorí okno. Vojdem rýchlo a so sklopenou hlavou, dávam si pozor, aby sa utierka nedotkla Marekovho otca, aby sa aj pri zaknísaní vznášala v priestore a nenarážala do jeho tela. V kuchyni ležia na stole taniere s chlebíčkami a jednohubkami naukladanými v rade za sebou. Dom je prázdny, no zo záhrady počuť smiech a krik. Závin položím na kuchynskú linku a stiahnem z neho utierku. Hneď ako zmizne, chytí Marekov otec jeden kúsok závinu a na zem vypadne pás nastrúhaného jablka. Neprišla som na jeden. Dúfam, že zabudne, prečo ma zavolal dnu. Zložím utierku na menší štvorec a začnem ju žmoliť v rukách.

„Škoda toho Kolena, čo? Taký dobrý chlap.“

Prikývnem. Marekov otec tlačí do seba ďalší kus, v rukách mu ostáva veľa jabĺk a len zvyšky cesta.

„Si počula, ako ho našli?“

„Na žinenke v telocvični,“ sklopím oči a rozmýšľam, či zo zeme zdvihnúť ten kus náplne. Ale to by som sa musela pred ním skloniť, prisunúť svoju hlavu bližšie k jeho papučiam.

„S vtákom v ruke,“ zasmeje sa a začne si oblizovať prsty od šťavy zmiešanej so škoricou.

Neverím mu, no nevládzem odporovať. Zdanlivý súhlas. Pozerám sa na dvere, na dlhú chodbu, ktorá vedie na terasu. Do chodby nesvieti slnko, iba pás zvonku sa premieta na okachličkovanú stenu. Niekde za tými dverami sedí Ilonka a hladí si brucho, Marek určite sedí vedľa nej s pivom v ruke.

„Pozdravte Mareka.“

Z kuchyne vyjdem skôr, než si Marekov otec spomenie na nenaliaty pohárik. Úzky pás svetla na kachličkách sa rozšíri. Najskôr zbadám brucho. Toto nie je ani mesiac, ani dva. Ilonkino telo je viditeľne tehotné. Usmieva sa na mňa. Chytím sa utierky, ako keby som ju chcela vyžmýkať. Za Ilonkou vojde Marek, chytí ju za plece.

„Mama poslala závin.“

„Ďakujeme. Pozdravuj.“

Obaja ju prehliadame. Nestojí tam, no pred tým poznaním ju nič nechráni. Jeho pozdravuj steká po kachličkách a previeva mi cez hlavu. Cestou domov držím utierku v jednej ruke a sledujem, ako veje vo vetre. Musím sa jej držať pevne, inak uletíme.

Večer príde Marek, ospravedlniť sa s pozvaním na pivo. Kráčame do dediny dlhšou cestou, okolo nových domov. Ešte nemajú v oknách závesy a zvonku nie sú natreté. Keby priložím k stene nos, cítila by som jej čerstvosť. Pred jedným z domov parkuje auto, vystupuje z neho mladá rodina. Kým otec vyberá von dieťa, matka otvára kufor. Rozprávajú sa, ich slová sú skreslené. Hýbu sa ľahko, pružne.

„Vyzerajú šťastne.“

Hovorím viac pre seba než pre Mareka, no on ma chytí za rukáv ako dieťa, ktoré zaujme niečo v obchode. Pozriem sa na neho a on sa natiahne, jednou rukou ma objíme ponad plece a druhou ma chytí za chrbát. Sklopí hlavu na moje rameno a začne sa triasť. Pohladím ho po chrbte. Plače dlho, rodina už určite vybalila nákup a teraz večeria. Matka sa usmieva na dieťa, ktoré ešte netrafí lyžičkou do úst, a keď sa mu nedá detským nožíkom rozkrojiť uvarená mrkva, začne kričať. Matka sa na neho pozerá, nakrája mrkvu a napchá ju synovi do úst, kým sú ešte otvorené.

Do krčmy nedôjdeme, vrátime sa naspäť. Marek sa pustí môjho rukáva, pretrie si oči.

„Prečo si vlastne prišla domov?“

„Len tak.“

„Vždy pre niečo chodíš domov.“

Kopnem do štrku, ktorý vozia namiesto soli, a potom ostáva až do jari. Nemá zmysel sa hádať.

„Kolena vraj našli s rukou v nohaviciach.“

Marek sa zasmeje: „Dobre mu tak.“

Má opuchnuté oči a pod nimi fialové kruhy. Chcem sa spýtať, kedy sa to má narodiť a či to bude dievča alebo chlapec, ale všetky myšlienky sa nakláňajú a padajú za okraje hrobov. Rozlúčime sa bez objatia, zamáva mi a ruku schová do vrecka. Brána na našom dome zavŕzga. Zajtra pôjdem naspäť do Univerzitného mesta, dovtedy ju otec určite opraví.

Pred odchodom poprosím otca, aby mi zastavil na cintoríne. Kráčam hore strmým kopcom k evanjelickým hrobom, mám svoj zapaľovač. Dnes neviem odlíšiť hmlu od dymu. V strede kopca ju zbadám, stojí pri Kolenovom hrobe, ruky spustené povedľa tela. Kabát jej obopína brucho tak, ako cesto drží nastrúhané jablká. Pousmejem sa.