Sociálnodemokratické hnutie vstupuje do reálnej politiky

21. 3. 2025

V predchádzajúcich dvoch rozboroch som sa pokúsil načrtnúť významové pole, v ktorom sa postupne začala konceptualizovať, teoreticky uchopovať dejinná situácia určovaná niekoľkými mocenskými faktormi: vznikaním štátu/národa, kapitálovej formy reprodukcie a triednou štruktúrou. Všetky tri faktory sú samozrejme v dejinnej realite zároveň prekonávaním existujúcej feudálnej štruktúry ako formy spoločenskej reprodukcie a mocenského usporiadania. Vznikanie štátu tak získava podobu protimonarchizmu, republikánstva a civility. Kapitálová forma reprodukcie vytvára nové formy konkurencie a industrializáciu; no a napokon vedie aj k novej deľbe práce, ktorá produkuje to, čo teoretici socializmu konceptualizovali ako proletariát a buržoáziu.

Nemecká sociálna demokracia udáva tempo aj obsah

V regióne kontinentálnej Európy nepochybne rozhodujúcu rolu zohral vývoj nemeckej organizácie robotníctva. Najprv vzniklo Všeobecné združenie nemeckých robotníkov (ADAK), ktoré viedol Ferdinad Lassalle, potom Sociálnodemokratická robotnícka strana (SDAP) na čele s Wilhelmom Liebknechtom. Nie je bez zaujímavosti a významu, že sociálnodemokratické hnutie v Nemecku vzniká na jednej strane aj z nespokojnosti mnohých socialistov s liberálnym programom Progresívnej strany. Deje sa tak v období nástupu Otta von Bismarcka k moci, teda v časoch akejsi konzervatívnej stabilizácie Nemecka. Bismarck citlivo vníma osamostatňovanie sa sociálnodemokratického hnutia aj nárast jeho popularity. A tak spustí riešenie, ktoré sa potom stane typickým pre konzervatívnu politiku: zákonmi obmedzí činnosť SDAP („Sozialistengesetz“ – zákaz agitácie, kampaní, zhromaždení, tlače…); zavedie štátnu politiku garantujúcu sociálne istoty (zdravotné, úrazové, invalidné a starobné poistenie) a selektívne projekty znárodňovania.

Práve v tomto kontexte vzniká prvé politické vedomie, že liberálna politika laissez-faire nie je jedinou možnou alternatívou, ale aj konzervatívna štátna sociálna a ekonomická politika. Druhým aspektom, výrazne živým aj v dnešnom slovenskom politickom vedomí, je presvedčenie, že „sociálna politika“ je základným obsahom „ľavicovej“ ideológie. Absolvoval som desiatky diskusií, seminárov, konferencií. A musím povedať, že len nepatrná hŕstka akademických aj politických teoretikov vie určiť, v čom je rozdiel medzi konzervatívnou a pokrokovou/ľavicovou sociálnou politikou. To umožňuje aj fenomén, ktorého sme hojne svedkami: že veľká časť tých, ktorí sa pokladajú za „ľavičiarov“, sa hlási ku konzervatívnym hodnotám a politike. Samozrejme sa budem tejto téme priebežne v seriáli venovať. Sociálni demokrati už v bismarckových časoch nazvali túto politiku posmešne a pejoratívne „štátny socializmus“.

Radikalizácia ako odpoveď na konzervatívne autoritárstvo

Na druhej strane práve toto Bismarckovo „zákonné“ obmedzenie sociálnodemokratického hnutia viedlo k radikalizácii: na svojom prvom kongrese sa SDAP vzdala Gothajského programu (boj za robotnícke práva legálnymi prostriedkami) a prijala aj neparlamentné prostriedky boja; a zakrátko sa bude charakterizovať ako strana „revolučná“. II. Internacionála (ako nasledovník I. Medzinárodného združenia robotníkov z Marxovej doby) bola založená v deň 100. výročia Francúzskej revolúcie (Deň Bastily, 1889) práve v Paríži; a už pod Marxovým heslom „Proletári sveta, zjednoťte sa!“. Ideologicky sa II. Internacionála plne hlásila k „marxizmu“.

Dal som výraz do úvodzoviek preto, že to, čo poznáme ako „marxizmus“, sa v mnohom nezhoduje s konceptom Karola Marxa. On sám niekde utrúsil poznámku, že by sa nikdy nemohol stať „marxistom“. Marxizmus II. Internacionály znamenal dve veci: definitívne spojenie idey prekonania kapitalizmu s robotníckou triedou a ideou socializmu. Hnutie sa tak stavia na dva nové piliere: vytváranie proletárskej identity (triedne vedomie) a vytváranie politického programu na báze „vedeckého socializmu“, teda prekonanie utopického socializmu práve tým, že sa opiera nie o racionalistickú konštrukciu spravodlivo usporiadanej spoločnosti, ale o dejinné určenie a reálnu silu proletariátu. Všimnime si, že tu sa zakladá vnútorné napätie, ktoré bude sprevádzať celé socialistické hnutie: medzi „empirickými“ záujmami robotníctva (aj lokálnymi, sektorovými, národnými a tak ďalej) a ideologickou doktrínou budovania socialistickej spoločnosti.

Účasť na moci a vzdelávanie ako cesta k socializmu

V počiatku (ani v parlamentnom zastúpení) nemajú reprezentanti sociálnodemokratického hnutia záujem riadiť „kapitalistický štát“. Všetko sústreďujú na organizáciu a výchovu robotníctva k realizácii socialistických cieľov. Erfurtský program, koncipovaný Karolom Kautským a Eduardom Bernsteinom, už bude obsahovať všetky prvky ideologického konceptu sociálnej demokracie. Konceptu, ktorý sa udrží až do polovice 20. storočia: kapitalizmus v permanentnej a prehlbujúcej sa kríze; vyostrovanie boja medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi; zospoločenštenie súkromného vlastníctva.

Ale aby sa táto premena mohla uskutočniť (inak premena stále chápaná ako „emancipácia nielen proletariátu, ale celého ľudského rodu“), je potrebné získať aj politické práva s cieľom vykonávať moc. Erfurtský program je dôležitý aj tým, že absorbuje do seba tiež liberálny program (na rozdiel od Lassallovej redukcie boja iba za záujmy námezdne pracujúcich): teda aj oslobodenie sa od všetkých spôsobov vykorisťovania a útlaku, nech sa dotýkajú triedy, pohlavia, rasy, národov… (Toto napríklad prehliada Axel Honneth vo svojej konštrukcii „vrodených chýb socialistického projektu“, tak ako ju podal v diele Idea socializmu, ktoré vyšlo aj u nás.)¹ A tak politické práva sformulované Eduardom Bernsteinom – proporcionálna reprezentácia, univerzálne volebné právo, politické slobody zhromažďovania, organizovania, agitácie – sa spájajú so sociálnymi právami: bezplatná zdravotná starostlivosť, osemhodinový pracovný čas, zákaz detskej a nočnej práce a tak ďalej. V programe nechýba ani projekt vytvorenia ľudových milícií namiesto armády. To preto, že v nemecko-pruskom prostredí sa armáda vníma ako nástroj priamo riadený spiatočníckou, zburžoáznelou aristokraciou, junkermi…

Neprehliadnime už spomenutý moment, že za najvážnejšiu a najnaliehavejšiu úlohu pokladá socialistické hnutie uvedomovanie robotníctva: jeho vzdelávanie. Ale nie je to len vytváranie nejakej profesnej kvalifikácie, ale práve sebavedomia: že ako proletár je každý robotník súčasťou svetodejinného procesu, jeho aktívnym činiteľom, aktérom; uskutočňovateľom veľkej idey oslobodenia – tak z kapitalistického vykorisťovania, ako aj z národnej poroby. A v tomto procese sa proletár stáva tvorcom socializmu, najvyspelejšej spoločnosti tak z hľadiska spravodlivosti, ako aj ekonomického dostatku, životnej úrovne. Takéto oslovenie dáva zmysel života! Ten najvyšší zmysel!

A u nás doma

Slovenská a česká sociálna demokracia (obe do konca prvej svetovej vojny v rozdielnom začlenení v Uhorsku a Rakúsku) ideovo, programovo nasledujú nemeckú sociálnu demokraciu. Programová štruktúra a ciele, ktoré v predvojnových dokumentoch sociálnej demokracie nemajú žiadny pragmaticko-mocenský charakter, iba už spomínané dejinotvorné ukotvenie, vedú aj k základnému obsahovému usporiadaniu programu. Jeho fixnými zložkami potom logicky sú: analýza vývoja kapitalizmu a z toho vyplývajúce miesto a úlohy proletariátu; sebauvedomovanie proletariátu a s tým spojené jeho sebavzdelávanie; a napokon na tejto uvedomelosti postavený organizovaný triedny boj – konkrétne požiadavky „všedného dňa“ sú tak až na konci radu, nie v zmysle ich nepotrebnosti pre život, ale v ich odvodenosti a sekundárnosti voči širším sociálno-historickým určeniam. Napríklad odstraňovanie nezamestnanosti nie je technicko-organizačným problémom, respektíve len otázkou politiky tej-ktorej vlády alebo politického zoskupenia, ale je to problém hlbší. Riešenie je v odstránení „cyklických hospodárskych kríz“ a takého typu konkurencie, ktorý na trhu práce produkuje „rezervný počet pracovných síl“ v podobe nezamestnaných.

Program sociálnej demokracie do prvej svetovej vojny zaznamenáva aj zmeny v povahe kapitálu a kapitalistického systému, predovšetkým jeho koncentráciou a monopolizáciou do podoby syndikátov, kartelov, trustov a spojenia finančného a priemyselného kapitálu v akciových spoločnostiach. Sociálna demokracia nepokladala akciové spoločnosti za „demokratizáciu kapitálu“ (liberálno-konzervatívna ideológia), ale opačne, za gradáciu vykorisťovania mobilizáciou časti ľudových úspor do akciových spoločností, čím aj tieto prostriedky podrobil kapitál svojej správe a kontrole. Druhým javom je prechod k úplnému odstráneniu pracovnej funkcie kapitalistu. Ten ako vlastník prestáva byť pracovníkom, manažérom – podnikateľom, stáva sa len vykorisťovateľom z titulu vlastníctva. To zreteľne poukazuje na jeho parazitickú povahu.

U oboch strán sa idea oslobodenia z kapitalistického vykorisťovania spája s ideou národného oslobodenia a republikánskeho štátu. A po vytvorení jednotnej česko-slovenskej sociálnej demokracie (ČSSDRS) sa strana intenzívne podieľa na tvorbe novej republiky a až do rozdelenia štátu je okrem jednej súčasťou všetkých vlád. To predpokladalo aj programový presun ťažiska na politickú úroveň: postupne od zakladania spotrebných spolkov, svojpomocných hnutí k účasti na politike a politickej moci. Strana spúšťa – analogicky s celoeurópskymi trendami – sociáldemokratizáciu robotníctva, ktorej ideovým obsahom predovšetkým sú: hodnota práce ako zdroj bohatstva, rozdeľovanie podľa potrieb a rozumnosti, odstránenie triednych nerovností a s tým spojenej námezdnej práce, vykorisťovania a sociálnych nerovností; všeobecné volebné právo a sebaurčovacie právo národov; no a samozrejme sebauvedomovanie robotníctva (politické, odborné, všeľudské). Posledné dve v politickej práci slovenských a českých sociálnych demokratov úzko súvisia. A obrovské úsilie vynaložené na kultiváciu a vzdelanie robotníctva nemá historicky v slovenských a českých dejinách obdobu: vytváranie robotníckych jednôt, besied, čitateľských spolkov, agitácie, široký repertoár časopisov, revue, novín, vzdelávacích robotníckych akadémií – ktoré na každodennej báze kultivujú robotníctvo a ich rodiny.

Tu pekne vidíme zásadný rozdiel v porovnaní s dnešnou podobou politických strán. Ich funkcia sa zredukovala na reklamnú súťaž na voličskom trhu: kde ponuka nemá žiaden širší programový rozmer, neponúka ani koncepčnú víziu krajiny, ale ani zmysluplnú náplň individuálneho života. Za tejto situácie potom nie je potrebné ani široké a hlboké vzdelávanie voličstva/konzumenstva a ich všeobecná kultivácia. V zrkadle vývoja sociálnej demokracie je tento kontrast ostro viditeľný…

Kritike Honnethovho poňatia socializmu venujem štúdiu v zborníku príspevkov z diskusie, ktorú usporiadal FÚ SAV: „Idea socializmu? Ku knihe Axela Honnetha“ (Bratislava: Filozofický ústav SAV, 2022, ed. Peter Daubner). ↩︎