Nádeje a strasti slobodnej Sýrie
Tento text píšem 15. marca 2025. Je to presne 14 rokov, odkedy počas „dňa hnevu“ vyšli do ulíc Damasku, Aleppa, Hasaky, Dará, Hamy, Dajr az-Zauru, Hamy a ďalších sýrskych miest tisíce protestujúcich proti režimu Bašára Asada. Mnohí považujú tento deň za začiatok sýrskej revolúcie. Protestujúci prevolávali slogany ako „chlieb, sloboda, dôstojnosť“, no stretli sa len s násilím asadistických jednotiek.
Odvtedy sýrska revolúcia prerástla do jedného z najkrvavejších vojnových konfliktov v 21. storočí. Reakcia režimu na protesty bola brutálna: neváhal zrovnať celé mestá so zemou, používať chemické zbrane proti vlastnému obyvateľstvu, terorizovať ľudí barelovými bombami, neľudsky mučiť odporcov vo väzniciach, ktoré by sa mohli pokojne nazvať aj vyhladzovacie tábory, a postupne tak vyhnať milióny ľudí z krajiny. V decembri minulého roka však režim nečakane padol. Stalo sa tak po ofenzíve islamistických milícií Haját Tahrír aš-Šám (HTS), ktoré vyrazili z provincie Idlíb, poslednej, ktorú mali pod kontrolou rebeli. Asad utiekol do Moskvy a Sýria dostala novú šancu.
Dnes z vrtuľníkov miesto barelových bômb padajú lupene kvetov – ako odkaz na ruže, ktoré v roku 2011 dvíhali protestujúci na znak odporu proti režimu.
Strašidlo sektárstva
Situácia po páde Asada však bola od začiatku náročná. Sýrska ekonomika je zruinovaná vojnou, nad vodou ju prakticky držal vývoz drog, konkrétne captagonu. Milióny ľudí doteraz žijú v stanových mestách ako vnútorní utečenci. Slobodná Sýria od začiatku čelila zahraničným tlakom: svoje záujmy tu naďalej má Irán ako hlavný sponzor Asadovho režimu, Rusko, ktoré má v Sýrii základne, a Turecko, ktoré má obavy z kurdských autonómnych území na severovýchode. Slobodná Sýria tiež od prvého dňa čelila zločinnej izraelskej agresii, keď Izrael rozšíril nelegálnu okupáciu okolo Golanských výšin a masívne krajinu bombardoval.
Jedno z najhrozivejších dedičstiev Asadovho režimu však bolo sektárstvo. Sýria je väčšinovo sunitská a Asadova rodina bola z alavitskej menšiny, čo je vetva šiitského islamu. Ako v knihe Assad or We Burn the Country (Asad, alebo spálime krajinu, 2019) podrobne opísal novinár Sam Dagher, prostredníctvom vytvárania korupčných, klientelistických väzieb sa Hafez Asad i jeho syn Bašár celé desaťročia štylizovali do role ochrancov alavitskej menšiny, údajnej hrádze pred sunitskými represiami.
Revolúcia nebola motivovaná sektársky. Proti Asadovi povstali rozličné skupiny v rámci rôznorodej Sýrie. Protestovalo aj množstvo alavitov, ako napríklad dokumentovala v knihe A Woman in Crossfire (Žena na muške, 2012) spisovateľka Samar Yazbek, sama príslušníčka alavitskej menšiny. Najpopulárnejší revolučný slogan znel: „Jeden, jeden, jeden, sýrsky ľud je jeden!“ Taktika režimu však bola od počiatku postavená na vyvolávaní a eskalácii sektárskych vášní. Režim bol brutálny voči všetkým protestujúcim, no len pre sunitov si špeciálne rezervoval kolektívne tresty, akým bol napríklad masaker v Darája v auguste 2012. Z druhej strany sektárstvo rástlo vďaka nástupu takzvaného Islamského štátu alebo Daešu (sčasti umožneného aj Asadovým režimom, pre ktorý bol Daeš prinajmenšom propagandisticky výhodný, pretože mu umožňoval predávať represie ako „boj proti terorizmu“). Pre nich boli všetci moslimovia, ktorí nezapadali do ich perverzného chápania islamu, „káfiri“ – neveriaci, ktorí musia byť zabití.
Skupina HTS, ktorá v decembri 2024 viedla ofenzívu proti Asadovmu režimu, má rovnako ako Daeš korene v al-Kájde. Jej líder, vtedy známy pod nom de guerre Abú Muhammad al-Džaulání, kedysi spolupracoval s vodcom Daešu Abú Bakrom al-Baghdádím. Džaulání aj HTS sa postupne dištancovali od al-Kájdy, Daešu aj Baghdádího a aktívne proti nim bojovali. Napríklad v Idlíbe porazili skupinu Hurras al-Din, ktorú tvorili lojalisti al-Kájdy nespokojní so zmenou kurzu v HTS. Avšak režim, ktorý vládol v rebelskom Idlíbe, nebol demokratický. Vzhľadom na dovtedajšie aktivity a profil HTS i Džauláního, ako aj sektárske napätie stupňované Asadovým režimom panovali po Asadovom páde obavy z rozhorenia sektárskych represií. Tentokrát zo strany sunitskej väčšiny smerom k náboženským menšinám, medzi ktoré patria okrem alavitov napríklad aj drúzovia, izmaeliti, kresťania a podobne.
Povstalci z HTS však od prvého dňa ubezpečovali menšiny, že im nič nehrozí. Stretávali sa s ich predstaviteľmi a v oslobodených mestách sa prioritne snažili zabezpečiť ich funkčnú správu a základné potreby obyvateľstva: dodávky jedla, vody, elektriny, ale napríklad aj zlepšenie internetového pripojenia. Džaulání sa vrátil k občianskemu menu Ahmad Šara a namiesto o džiháde hovoril o potrebe budovania inštitúcií. Niektorí pozorovatelia na sociálnych sieťach vyrábali memečká, ktoré Šaru vykresľovali ako čitateľa Acemoğlua a Robinsona.
Pobrežné masakre
Napriek spomínanému úsiliu sa však nepodarilo sektárske násilie v Sýrii úplne eliminovať a v určitej miere bolo prítomné od pádu Asadovho režimu. Väčšinou bolo podnietené individuálnymi spormi, no šiesteho marca prepuklo na niekoľko dní rozsiahlo a extrémne brutálne. V alavitských regiónoch Latákia a Tartús na západnom pobreží Sýrie sa asadistickí lojalisti pokúsili o kontrarevolúciu a napadli jednotky novej vlády. Ako reportovala ľudskoprávna organizácia Syrian Network for Human Rights, zabili pri tom takmer dvesto príslušníkov vládnych jednotiek a viac ako dvesto civilistov.
Odpoveď na tieto útoky však ďaleko prekročila potláčenie nepokojov a prerástla do sektárskej pomsty proti alavitským civilistom. Niektoré vládne jednotky síce chránili alavitské štvrte pred sektárskym násilím, iné ho naopak iniciovali a páchali: zabili viac ako päťsto alavitských civilistov, dopúšťali sa mučenia, vypaľovania alavitských domov a lúpenia. Dochádzalo k vraždeniu celých rodín vrátane žien a detí, pričom provládnych ozbrojencov ani nezaujímalo, či ide o prívržencov Asada alebo nie. Nehovoriac o tom, že akékoľvek vraždenie je ohavným vojnovým zločinom bez ohľadu na politické preferencie obetí. Tieto udalosti, dnes známe ako „pobrežné masakre“, ukázali, že démon sektárstva sa vznáša aj nad novou Sýriou.
Šara ako dočasný sýrsky prezident zareagoval na vlnu násilia až na druhý pokus, keď v druhom prezidentskom príhovore odsúdil zločiny spáchané všetkými jednotkami. Zároveň zriadil sedemčlennú komisiu, ktorá bude mať na starosti vyšetrenie a potrestanie zločinov spáchaných na pobreží všetkými stranami. V komisii nie sú žiadni HTS lojalisti, pričom miesto v nej majú aj dvaja alaviti. Od výsledkov šetrenia komisie bude záležať, či si nový režim dokáže získať dôveru všetkých náboženských menšín.
Faktom je, že masakre neboli iniciované ani schválené novou vládou. Problém však spočíva v tom, že vláda zjavne nemá pod kontrolou všetkých ozbrojencov, ktorí pod ňu formálne spadajú. Sýrska armáda sa po páde Asadovho režimu fakticky rozpadla a nová vláda ju formálne rozpustila. Nová sýrska armáda by mala byť profesionálna, nie postavená na všeobecnej brannej povinnosti. V tejto chvíli však mala integrovať existujúce rebelské milície, ktoré sú z hľadiska ideológie a praxe veľmi rôznorodou zmesou.
Najviac problematickými jednotkami nie sú v súčasnosti paradoxne HTS, ale jednotky združené pod hlavičkou Sýrskej národnej armády (SNA). Jedná sa fakticky o turecké proxy jednotky, ktoré pôsobili na severe Sýrie a ktorých hlavnou úlohou bolo byť akýmsi kladivom na Kurdov, napríklad počas etnických čistiek v kurdskom regióne Afrín. Tieto jednotky pozostávali zo sýrskych bojovníkov, ktorí pôvodne pôsobili v sekulárnejšej Sýrskej slobodnej armáde (FSA), no boli doplnené aj „reintegrovanými“ bývalými bojovníkmi Daešu. Keďže mocenskú záštitu nad týmito jednotkami mal turecký štát, nepotrebovali čerpať legitimitu z podpory civilného obyvateľstva na územiach, ktoré ovládali.
Už počas ofenzívy koncom roka 2024 to boli práve jednotky SNA, ktoré sa dopúšťali vojnových zločinov, ako sú rabovanie či popravy zajatcov. Naopak, jednotky HTS sa podľa svedectiev správali disciplinovane. Aj pri pobrežných masakroch majú podľa všetkého väčšinu vojnových zločinov na svedomí jednotky SNA. Niektorí pozorovatelia dokonca identifikovali konkrétne skupiny zodpovedné za veľkú časť zločinov, menovite divízie Sultan Sulayman Shah a Hamzah, ktoré už v minulosti sankcionovali západné krajiny kvôli systematickému porušovaniu ľudských práv.
Fakt, že sýrska vláda nedokáže kontrolovať vlastné jednotky, aby nepáchali masakre, je vážny problém. Štát, ktorý nemá monopol na násilie a nedokáže zabrániť sektárskym masakrom či pôsobeniu ozbrojených gangov, nemôže dlhodobo prežiť.
Konsolidácia
Situácia v Sýrii sa vyvíja veľmi rýchlo: strach sa strieda s nádejou, tá zas so sklamaním a dezilúziou. Desiateho marca podpísal Šara s Mazlúmom Abdim, veliteľom kurdských Sýrskych demokratických síl (SDF) ovládajúcich kurdské územia na severovýchode Sýrie, mierovú dohodu. Tá má zaistiť jednotu Sýrie a postupnú integráciu SDF do sýrskej armády, čím by sa malo znížiť riziko ďalšej občianskej vojny. Navyše, Turecko, ktoré doteraz priebežne a v rozpore s medzinárodným právom bombardovalo sever Sýrie, tým stratilo dôvod vojensky v krajine pôsobiť. Podpis mierovej dohody však z druhej strany privítal bombardovaním izraelský režim.
Dvanásteho marca koloval na sociálnych sieťach text podobnej dohody aj medzi sýrskou vládou a Hikmatom al-Hadžrim, jedným z duchovných lídrov drúzskej komunity v regióne Suvajda. Hadžri, ktorý je veľmi kritický k Šarovej vláde, však neskôr tvrdil, že ide len o sumár požiadaviek smerom k novej vláde, nie finálnu dohodu (na dokumente sa nachádza podpis vládneho predstaviteľa, ale nie Hadžriho). Tieto dohody sú dôležité aj preto, lebo Netanjahuov režim sa slobodnej Sýrii dlhodobo vyhráža väčšou vojenskou agresiou, a to pod zámienkou údajnej ochrany drúzov a Kurdov. Postupuje v podstate po vzore Putinovho režimu, ktorý bezprostredne po revolúcii v roku 2014 napadol Ukrajinu pod zámienkou údajnej ochrany rusky hovoriaceho obyvateľstva.
Trinásteho marca vzišla zo sýrskej celonárodnej konferencie nová ústavná deklarácia. Vychádza zo sýrskej ústavy z roku 1950 a zavádza prechodnú vládu na päť rokov. Deklarácia, ktorú by neskôr mala nahradiť plnohodnotná ústava, deklaratórne garantuje ochranu práv menšín, zachovanie jednoty, ale zároveň diverzity Sýrie, ochranu sociálnych, ekonomických a politických práv žien, povolenie vzniku odborov, politických strán či zorganizovanie volieb po prechodnej fáze.
Deklarácia sa napriek tomu stala terčom kritiky, a to najmä pre obrovskú koncentráciu moci v rukách dočasného prezidenta Šaru a exekutívy. Slabinou je tiež nedostatočná deľba moci, a to aj vo vzťahu k súdnej moci. Medzi kritikov patrí napríklad aj Samar Yazbek. SDF ako aj Hadžri deklaráciu ostro kritizujú, odmietajú a označujú ju za centralistickú, pričom podľa nich v skutočnosti neberie do úvahy diverzitu Sýrie. Okrem iného jej tiež vyčítajú to, že štát sa má aj naďalej volať „Sýrska arabská republika“, a nie jednoducho „Sýrska republika“.
Faktom je, že na obnovu občianskej spoločnosti, ktorá bola počas Asadovho režimu udusená, treba čas. Rovnako na to, aby vznikli životaschopné politické strany, ktoré budú reprezentovať rôzne politické prúdy v sýrskej spoločnosti. Zároveň sa dá chápať, že na stabilizáciu veľmi komplikovanej situácie vrátane toho, aby sa rôzne skupiny a milície postupne dostali pod kontrolu vlády, je potrebná určitá centralizácia moci. Netreba pritom však zabúdať, že aj Asad rétoricky odôvodňoval svoju diktatúru potrebou „stability“. Ako píše sýrsky spisovateľ Robin Yassin-Kassab, Sýria nepotrebuje nového silného vodcu, ale silnú spoločnosť.
Obavy z toho, že ústavná deklarácia môže byť zárodkom nového autoritárskeho režimu, ktorý bude stavať falošnú dilemu medzi demokraciou a bezpečím, sú plne oprávnené. Napokon ešte raz – režim HTS v Idlíbe nebol demokratický a HTS, na rozdiel od niektorých iných islamistických skupín ako napríklad Ahrár aš-Šám, nepatrila k skupinám, ktoré by pred pádom režimu v decembri 2024 zvažovali niečo ako islamskú demokraciu.
Duch revolúcie
Je ľahké pozrieť sa dnes na všetky vonkajšie aj vnútorné problémy a byť pesimistom – tvrdiť, že Sýria len prešla od jednej diktatúry k inej. Čo ma napĺňa optimizmom je to, keď sledujem a čítam príspevky od bežných Sýrčaniek a Sýrčanov.
Práve názory bežného obyvateľstva v správach o Sýrii chýbajú, respektíve nedostávajú priestor. Veľa článkov, aj v našich médiách, sa venuje geopolitickým implikáciám či sledovaniu lídrov. Sýrska revolúcia však v skutočnosti nikdy nemala lídrov. Bola civilnou revolúciou, povstaním más, ktoré odmietli Asadov režim ako celok a volali po slobodnom a dôstojnom živote. Bola veľmi dlhý čas nenásilná – ako tretí populárny revolučný slogan možno spomenúť „silmíja, silmíja“, teda „mierumilovne“. Bola takticky kreatívna, decentralizovane vedená miestnymi koordinačnými výbormi („tansíkijat“), ktorých ideovým otcom bol sýrsky anarchistický veterán Omar Aziz. Sýrčania organizovaní cez tieto výbory vytrvalo odmietali podriadenie civilnej správy vojenskej a nahradenie revolučnej logiky logikou vojny – najdlhšie vzdoroval výbor v Daráji.
Sýrska revolúcia ukázala neuveriteľné odhodlanie a vytrvalosť Sýrčanov a Sýrčaniek. Ak by sme v roku 1989 zažili čo i len zlomok brutality, akú od Asadovho režimu zažili Sýrčania, úprimne neviem, či by sme stále ešte nežili v diktatúre. Sýrčania však vytrvali. Kým v podaní Daešu sme v Sýrii videli najzvrátenejšiu tvár „islamu“, v boji bežných Sýrčanov a Sýrčaniek sme mohli sledovať jeho najfascinujúcejšiu tvár. Aj keď protestujúci čelili streľbe vojenských jednotiek Asadovho režimu, následné pohrebné sprievody sa menili na nové protesty. Náboženská viera dodávala ľuďom silu a posilňovala ich vôľu.
Americká historička a politologička Wendy Pearlman v rozhovoroch so Sýrčankami a Sýrčanmi mapovala takéto „protestné kaskády“: „Matka z Dará vysvetľovala: ‚Bariéra strachu sa začala lámať, keď začali zabíjať ľudí. Pomyslíte si – nie som o nič lepšia ako ľudia, ktorých zabíjajú. Keď vidíte, ako pred vami zabíjajú ľudí, tak sa už nebojíte.‘ Lekár z Hamy súhlasil: ‚Ak jeden človek zomrie, poviete si, som snáď lepší ako on? Nie, nie som, a teda tiež pôjdem protestovať.‘“
Odpor postupne nesmeroval len proti Asadovi, ale proti komukoľvek, kto bol vnímaný ako niekto, kto chce uniesť revolúciu. Už v roku 2016, keď bol Džaulání ešte lídrom Džabhat al-Nusra, oficiálne sýrskej vetvy al-Kájdy, Sýrčania a Sýrčanky v rebelmi ovládaných územiach vyšli počas prestávok medzi bombardovaním zo strany Asadovho režimu do ulíc a protestovali proti islamistickým militantom: „Nech je prekliata tvoja duša, Džaulání!“
Akákoľvek moderácia HTS, či prerod Džauláního späť na Šaru, je v skutočnosti stále výsledkom práce bežných Sýrčaniek a Sýrčanov, ktorí vždy boli a doteraz sú chrbticou revolúcie. Režim HTS v Idlíbe nebol demokratický, ale bol postupne čoraz viac responzívny voči požiadavkám obyvateľstva. A responzívny musel byť, pretože Sýrčania a Sýrčanky tieto požiadavky, aj keď boli už celým svetom zabudnutí, neúnavne a hlasne vznášali. Relatívna disciplinovanosť HTS vychádza aj z toho, že legitimitu sa snažila čerpať od ľudí, a tí prehrešky neodpúšťali.
Pearlman v knihe We Crossed the Bridge and It Trembled (Prešli sme cez most a triasol sa, 2018) necháva hovoriť len sýrske revolucionárky a revolucionárov, s ktorými viedla rozhovory. Protestujúca označená ako Rima fascinujúcim spôsobom zachytáva dynamiku medzi masami a jednotlivkyňou.
Rima nachádza svoj hlas v masách a jej nájdený hlas sa obratom stáva stavebným kameňom masovej revolučnej vzbury: „Bola som na demonštrácii. Ostatní kričali a ja som sa pridala. Začala som šepkať: Sloboda. Potom som počula samú seba, ako opakujem: ‚Sloboda, sloboda, sloboda.‘ A potom som začala kričať: ‚Sloboda!‘ Môj hlas sa miešal s ostatnými. Keď som počula svoj hlas, začala som sa triasť a plakať. Mala som pocit, že lietam. Pomyslela som si: ‚Toto je vôbec prvý raz čo počujem svoj hlas.‘ Pomyslela som si: ‚Toto je prvý raz čo mám dušu a nebojím sa smrti či zatknutia ani ničoho iného.‘ Túto slobodu som už chcela cítiť navždy. Povedala som si, že už nikdy nikomu nedovolím, aby mi ukradol môj hlas.“
Ľudia sa už neboja
Štrnásteho marca som mal veľkú česť stráviť iftár s ľuďmi zo sýrskej komunity na Slovensku. Na otázku, čo revolúcia navždy zmenila, odpovedali jednoznačne: „Ľudia sa už neboja. Ľudia už budú hovoriť, čo si myslia, budú kritizovať.“ Nehovorili to s pátosom, ktorý zrejme preliezol do týchto riadkov. Jednoducho to vecne konštatovali, hovorili to so šibalským úsmevom, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.
A toto pozorujem aj v diskusiách okolo všetkých krokov novej vlády. Žiaden krok neprechádza bez toho, aby nebol z tej či onej strany kibicovaný, všetko je veľmi pozorne sledované. Sýria doteraz takúto dynamiku nepoznala, a s o to väčšou vervou a intenzitou, a dokonca aj s určitým pôžitkom, sa debaty a kritika rozvíjajú dnes.
Ako sa vraví, je ťažké robiť predpovede, zvlášť, ak sa majú týkať budúcnosti. Sýrčania sú však odhodlaní, vytrvalí, trpezliví a nesmierne vynaliezaví. A už si nikým nedajú vziať svoj hlas, už sa neboja, budú kritizovať a budú hovoriť, čo si myslia. Proti tomuto nemal šancu Asad, a nebude mať proti tomu šancu ani Šara, ak by mal autoritárske sklony. A ani nikto iný. Ak hovorím o slobodnej Sýrii, hovorím o nich. A ako dlhodobo píšem, je veľmi dobre možné, že aj na Západe sa budeme raz od Sýrčanov a Sýrčaniek učiť, čo je to túžba po demokracii.
Autor je filozof a právnik
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.