Chôdza, otužovanie, spoločné frflanie – pár nevyžiadaných rád, ako to tu prežiť

Pred pár dňami som stretol na ulici známu, ktorá pracuje v kultúrnom centre. Pristavil som sa pri nej a opýtal sa kedysi tak nevinnú otázku: „Ako sa máš?“ Iba sme sa usmiali. Otázka sa stala vo svetle aktuálnych udalostí akousi rozpačitou, až absurdnou. 

Až následne, keď sme sa rozlúčili, som si uvedomil, že táto krátka etuda výstižne charakterizuje súčasný stav kultúrnych pracovníkov: ľudia pôsobiaci v kultúre dlhodobo zarábajú podpriemernú mzdu, tí z nezriaďovanej sféry čelia navyše neistej finančnej situácii a často im chýba akákoľvek systémová podpora či sociálne istoty. Verejné výdavky na kultúru sú na Slovensku stále najnižšie v rámci krajín V4 a situácia sa pravdepodobne ešte zhorší. Nehovoriac o tom, že kreatívny priemysel sa dodnes nedokázal spamätať z pandémie, ktorá na nás dopadla katastrofálne a nečakane – aj by som napísal ako asteroid, ale aj na ten sa vieme pripraviť lepšie, keďže nás má ohroziť až o osem rokov. Naša budúcnosť nebola už dávno tak ďaleko. 

Groteska od Vonneguta

Niekedy mám dojem, že si už ani neuvedomujem, na akých ruinách, ktoré znamenajú kultúrny svet, sa táto dráma odohráva. V plnej šírke mi to dochádza, až keď sa to snažím vysvetliť v cudzom jazyku kamarátom v zahraničí. Skúste si to, je to ako opisovať prehnanú dystopickú grotesku od Vonneguta. Podobný dojem sa dá nadobudnúť aj pri čítaní článku Moniky Kompaníkovej pre britský The Guardian. V úvode článku si autorka pri opisovaní súčasnosti na Slovensku, podľa mňa úplne zbytočne, pomáha paralelou so stalinistickými časmi. Tie len odvádzajú pozornosť od skutočnej tragédie dneška – k tomu, aby dostatočne vynikla momentálna situácia si totiž vystačíme so suchým súpisom udalostí, ktoré nás postihli za posledný rok. 

Nepoznávame svoju krajinu. To samotnej kultúre by sa zišla expertíza 700 psychológov a psychiatričiek, aby sa z toho všetkého spamätala. Mať na čele štátu človeka či ľudí, ktorí považujú pracovníkov v ich odvetví za sprisahancov a nepriateľov, znamená, že všetky kroky vedú prirodzene k pomste a deštrukcii. Možno je pravda, čo tu občas zaznieva, že im budeme nakoniec „ďakovať“, lebo dokázali nechtiac spojiť a stmeliť zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru tak, ako sa to nepodarilo žiadnej iniciatíve predtým. Možno sa raz dokonca budeme pozerať na hromadné výpovede hrdých a odvážnych zamestnankýň a zamestnancov SNG ako na jeden z najodvážnejších happeningov v „našej“ histórii. V samotnej SNG sa zorganizuje výstava venovaná tomuto niekoľkomesačnému čiernemu obdobiu. Pri vystavených protestných odznakoch, replike Moneta, sa budeme nostalgicky pochechtávať, čítajúc si listy, ktoré zamestnanectvu adresovali expresne rýchlo sa striedajúci poverení riaditelia. Ale ako to dovtedy prežiť? 

Hrejivý efekt

Zľahčovanie a rady od life couchov z wishu nám prežiť určite nepomôžu. Mňa napríklad až do nepríčetnosti rozčuľuje, keď aktuálnu situáciu v kultúre niekto cynicky komentuje ako prirodzený vývoj. A častuje nás zrnkami múdrosti typu: nakoniec to prežije len tá časť kultúry, ktorá si to zaslúži. A nezabudne pridať také to ujcovské: veď tie najkrajšie diamanty a najlepší panenský olivový olej vznikajú pod tlakom. Rád by som zvolal, že nie! Dobré knihy, hudba, filmy či divadlo nemusia vznikať vo finančnej tiesni, vo väzenských celách diktátorských režimov či na pokraji zrútenia. Na tomto útese sa beztak ocitáme v týchto dňoch všetci. 

Pred pár dňami jeden známy slovenský umelec uverejnil post, v ktorom spomína, že mu pomáhajú prechádzky lesom a čítanie kvalitnej literatúry. Skúsil som sa preto aj ja opýtať ľudí vo svojich kruhoch, čo im pomáha prekonávať ťažobu existencie týchto dní. V bubline na sociálnej sieti som zisťoval, ako sa voči nej dokážu obrniť, ako relaxujú, naberajú sily či motiváciu. Prekvapila ma miera odozvy – akoby im pomohol už samotný fakt, že sa na to pýtam. Potvrdila mi to aj kamarátka psychologička, keď mi za status a komentáre pod ním poďakovala – už len samotné vedomie, že „je to záhul pre viacerých“ jej pomohlo. Do mojej „výzvy“ sa zapojilo približne sto ľudí. V odpovediach sa síce nezjavilo nič objavné, celé to však malo akýsi hrejivý efekt.

Nie je vôbec prekvapivé, a potvrdzujú to mnohé štúdie i vlastné zážitky, že pobyt v prírode má pozitívny vplyv na naše duševné zdravie. A táto odpoveď sa v mojom „prieskume“ objavovala v rôznych obmenách najčastejšie: či už to boli dlhé prechádzky v lese, venčenie psov v parkoch alebo dokonca sauna v prírode. V tesnom závese nasledoval pohyb. Je nepopierateľné, že šport nám pomáha, no predsa si to treba občas pripomenúť. Moji respondenti a respondetky spomínali športovanie všetkého druhu: bežky, bicykel, plávanie, beh. Páčilo sa mi „ísť cvičiť, aj keď sa Ti nechce“. Kamarátka odporúča bojové športy, lebo vraj pocit, keď sa ti podarí niekoho pridusiť alebo vykrútiť mu ruku, je na nezaplatenie. Kamoška spisovateľka zase tvrdí, že je už rok bez úzkostí – keď jej nezaberal pomalý pohyb na čerstvom vzduchu, pomohlo sto sklápačiek. Niekto preferuje nesúťažný šport, iný naopak iba súťažný, pre ďalšieho je úľavou aj samotné fandenie. 

Potešilo ma, že v odpovediach sa často vyskytoval môj najobľúbenejší spôsob dopravy – chodenie. Samozrejme ideálne v prírode, ale ako píše jedna známa, treba jednoducho „veľa chodiť, sám aj spolu s inými. Lesom, ulicami, po horách i nížinách, cez mosty i popri riekach. Za každého počasia, a najlepšie, keď mrholí alebo na krajinu padá hmla“. Iná respondentka odporúča „chodiť k šírym vodným plochám, lebo výhľady na niečo väčšie ako sme my mi pomáhajú lepšie dýchať“. Že má chôdza aj iný ako fyzický benefit spomína v knihe Filozofia chôdze Frédéric Gros, ktorý ju skúma ako filozofický akt. Na príklade autorov ako Nietzsche, Kant, Rimbaud či Rousseau ilustruje, čo pre nich znamenala chôdza. 

Opakovane sa vyskytovalo otužovanie, respektíve studená sprcha, alebo ako to nazval jeden slovenský hudobník „dopamínová podvádzačka“. Možno tým naráža na populárny fakt, ktorý spropagoval Andrew Huberman, neurovedec a profesor na Stanfordovej univerzite, ktorý sa venuje výskumu mozgu a neurobiológii správania. Ten prirovnal vystavenie sa chladu, ako sú studené sprchy alebo ľadové kúpele, k užitiu kokaínu, keďže môžu zvýšiť hladinu dopamínu až o 250 percent, čo je porovnateľné práve s užitím drogy. Ja sám si dávam každý deň studenú sprchu, približne minútu, a uvedomujem si, že sú to dve osoby: jedna pred sprchou, druhá po nej. Zrejme je to aj trend, ale ako mnohé iné, aj tento má svoj predobraz v minulosti. V tej mojej má podobu tatkovho odporúčania počúvaného odmalička, teda žiadny Wim Hoff, ale iba staré, asi české (otec je Čech) odporúčanie. Bol to Alfréd Nikodém, kto sa v Česku postaral o propagáciu otužovania v roku 1923, keď sa šiel na Vianoce kúpať do Vltavy a odštartoval tým zimné plávanie.  

Abstinencia, scrabble a spoločné frflanie

V mojej bubline sa, vcelku pochopiteľne, dalo čakať deklarovanie abstinencie – aspoň v odpovediach. Zároveň musím priznať, že porovnateľne často sa objavovalo aj popíjanie pivka, vína či negroni. Hlavne ak je to pri stretávaní sa s ľuďmi: v komentároch sa opakovala potreba „často prijímať návštevy“, „brblať” s nimi, zhovárať sa, pofrflať a objať. Jedna poetka deklarovala „zvýšenú potrebu objímať ľudí, fyzicky cítiť, že sme v tom spolu“. Vôbec komunitne fungovať, ako píše jedna novinárka, „vymýšľať spoločnú zábavu, hrať scrabble“. 

Nie je to len ľudský kontakt, ale aj vzťah so zvieracími spoločníkmi. Kamoške ku šťastiu stačí, keď ju príde navštíviť susedova mačka. Inú známu zase inšpiruje jej pes – „jednoducho preto, že sa zobudí a s nadšením vybehne do rannej trávy. Možno to znie ako banalita, ale vnímam to ako prejav omnoho zdravšieho vnútorného nastavenia, než aké má väčšina ľudí, ktorých poznám.“

Raz padlo aj ostré odporúčanie nepočúvať nijaké podcasty či komentáre šéfredaktorov, a to od človeka, čo dlhé roky číta stoikov. Tí totiž radia nemať emócie ohľadom svojho nepriateľa, pretože v tom momente prehrávate. Častejšie sa počúvanie podcastov či rozhlasových hier naopak odporúča. Či už pri varení, prechádzke, zaspávaní. Viackrát s odkazom na českú Vltavu, čo mi príde v niečom škoda, pretože by sme mohli počúvať tie slovenské, keby sme sa viac sústredili na propagáciu toho, čo tu máme, namiesto zmeny názvu verejnoprávnych inštitúcií. 

A samozrejme je tu umenie, kultúra, či už pasívne prijímanie formou bingeovania seriálov až po vlastnú tvorbu. Tým, že v mojom okruhu figuruje veľa ľudí z oblasti literatúry, často uvádzali aj konkrétne knihy, napríklad tie o „disidentoch, Milanovi Šimečkovi, „plné nádeje a návodov, ako zvládať ťažké časy ohnutia chrbtov“, alebo reportážnu literatúru, napríklad Jelenu Kostučenko, ktorá podľa jedného pedagóga spĺňa Akvinského zásadu, že aj škaredosť môže byť podaná krásnym štýlom. Čítať v ťažkosti o ešte ťažších časoch. Dokonca sa objavila aj nasledovná rada: „Čítať a preciťovať všetko o sebevraždách. Teda prežiť si (nielen vlastnú) klinickú smrť.” Knižné kluby sa javia ako dobré skĺbenie umenia a už spomenutého komunitného prežívania. Sám som si všimol opätovný nárast tohto fenoménu.  

Kamarátka dizajnérka si uvedomila, že sa v týchto časoch veľmi teší z krásy. A o to viac sa utvrdila v tom, aké dôležité je mať v živote nejakú „nadstavbu“ – v jej prípade dizajn. Tvorba kolegov, pekná grafika na stene, remeselne dokonalá kabelka v ruke… A údajne má teraz aj čas na tvorbu, ktorý nikdy poriadne nemala. 

Nenašiel som recept na lepší život ani návod na prežitie, ale určite veľa odhodlania sa s tým všetkým popasovať. Mnoho úprimného strachu, niekedy potreby sa na chvíľu vzdialiť a načerpať sily, ale aj živelnej chuti kričať z celého hrdla na námestiach. Zjednocujúcim prvkom mnohých odpovedí bola rezistencia. Nezachráni nás nikto za nás, musíme sa s tým popasovať sami ako osobnosti a osamote ako spoločnosť. 

Autor je kultúrny pracovník a vydavateľ