Dilema nie je Východ verzus Západ, ale barbarstvo verzus humanizmus

12. 2. 2025

Áno, budem to opakovať, ale v tomto sa treba opakovať do nemoty: Slovensko nie je v dileme medzi „Východom a Západom“, ale medzi krajne pravicovým barbarstvom a hodnotami humanizmu a slobody. A táto deliaca čiara sa netiahne medzi Východom a Západom. Ťahá sa naprieč svetom. (Preto by som sa veľmi potešil, keby sa tejto chybnej schémy Západ – Východ vzdali práve v Kapitáli, ktorý si dal do vienka ako intelektuálny, tak aj mravný ideál. Jeho naplnenie si však dnes vyžaduje zmenu paradigmy. A keďže medzi piliere tej dnešnej patrí aj uvažovanie v kategóriách Západ – Východ, pociťujem potrebu ukázať, kde tento protiklad nič neodkrýva, ale naopak, zakrýva jasné videnie toho, čo sa dnes naprieč svetom deje…)

A vôbec to nie je nejaký abstraktný spor. Má desiatky veľmi vážnych politických, mocenských a ideových dôsledkov, a to aj v osobnej životnej orientácii. Viazať sa na nejaký utopický ideál vyabstrahovaný z historického vývoja jedného geografického regiónu, nasádza nielen klapky na oči, zastiera a zahmlieva realitu, stavia pred falošné rozhodnutia, ale aj chybne interpretuje skutočnosť, a tak sa aj spolieha na falošnú a neúčinnú terapiu.

Presvitanie európanstva v puklinách Západu

Ani na chvíľu ma neupodozrievajte, že neviem, kde sa hodnoty humanizmu, slobody, rovnosti, demokracie či ľudských práv zrodili. Samozrejme, že v Európe. Ale Európa nie je „Západ“! Idea Západu mala vždy ideologickú funkciu v mocenskom boji. Vyjadrovala ponajprv dominanciu rímskeho kresťanstva nad tým konštantínopolským. Translatio imperii! Posun moci, a teda aj pravdy, z východu na západ. Nebojte sa, nepôjdem do historických detailov. V našom vedomí sa Západ zafixoval počas bipolárneho delenia sveta na sovietsky východ a euro-americký západ. Delenia, ktorého ideovým synonymom bol protiklad totality a demokracie. V tomto porovnaní sa nám „Západ“ zafixoval ako to pozitívne, ako nositeľ správnych hodnôt. A v jeho konštruovaní ako vzoru, ideálu sme akosi nedopatrením pozabudli, že „Západ“ bol aj tvorcom, producentom a priestorom zla, hrôzy, utrpenia a smrti nevídaných rozmerov. Od náboženských vojen 16. a 17. storočia, ktoré vyhladili tretinu obyvateľstva Európy, cez I. a II. svetovú vojnu, ktoré nepredstavovali nič iné, než pokus o totálnu likvidáciu konkurenčných národov, ich vymazanie z povrchu zemského alebo ich podriadenie v otroctve za účelom rozširovania vlastnej moci, až ku svetovládnym ambíciám. Ak si niekto myslí, že to boli len akési šialené myšlienky, hlboko sa mýli: bola to ambícia a politika každej európskej mocnosti. O hrôzach kolonializmu ani nehovorím, ale je hlboko príznačné, že sa diali pod taktovkou šírenia „západnej civilizácie“. Že tento Západ vyprodukoval neuveriteľný koncept rasizmu, ktorého masovou obeťou boli obyvatelia kolónií a Židia. (Malý dodatok: Hitlerov vyhladzovací plán, „konečné riešenie“ v celej jeho apokalyptickej hrôze, bolo úplne v súlade s myšlienkami a výzvami celej plejády intelektuálov, spisovateľov, vedcov, kňazov a s náladami obyvateľstva vo Francúzsku, Anglicku, Nemecku, celej Európe, Rusko nevynímajúc.) Pretože, hoci aj je Rusko z veľkej časti geograficky v Ázii, jeho myšlienkové, hodnotové a mocenské koncepty sa rodili ako európske. Aj s celým „euroaziatizmom“, ktorý mal jedinú funkciu, a to legitimizáciu moskovského kolonializmu, takisto, ako toho britského, pod hlavičkou „oceánskej veľmoci“ s ambíciou na svetovládu. Rovnako celá idea „slovanskej ríše“ bola iba eufemizmom ruskej dominancie, tak ako ideu „sovietska“ premenil Stalin na ruský imperializmus. A Putin dnes nerobí nič iné, iba sa pod dáždnikom jadrového arzenálu navracia k nacionalizmu v jeho čistej imperiálnej podobe – presne tak, ako sa pestoval od konca 19. storočia až po koniec II. svetovej vojny práve na tom vykonštruovanom „Západe“.

Rád by som pridal krátky historický exkurz: ak sa niekde a niekedy rodili hodnoty, ktoré si dnes kladieme za vzor – hodnoty humanizmu, slobody či univerzálnych práv a právneho štátu –, tak sa rodili práve tam, kde sa odhrnul záves „západného kresťanstva“, rozumej rímskej imperiálnej cirkvi a pápežskej dominancie; práve tam, kde vznikali pukliny jeho univerzálnej nadvlády. Tam, kde humanizmus nasmeroval myslenie od cirkevnej doktríny ku gréckemu dedičstvu občianskej slobody, slobody poznania, vedeckého skúmania a sile rímskeho práva; tam, kde sa v náboženských vojnách proti vláde jednej cirkvi presadila tolerancia a vznikol tolerančný štát (ktorý si síce postupne podriadil všetky cirkvi, ale dal slobodu viery); a samozrejme tam, kde sa tieto pukliny rozšírili k úplnému preskupeniu moci a hlásali sa myšlienky slobody, demokracie a vlády práva – súbežne s formovaním inštitúcií ich realizácie… Všade tam presvitala idea Európy a všetky tieto boje a zápasy sa diali v mene ideálu Európy. Nie Západu. Nezabúdajme, že aj vzdor proti sovietskej moci, u nás a aj v iných štátoch „sovietskeho bloku“, sa vždy viazal na tieto európske hodnoty, ktorých sme boli – niekedy viac, niekedy menej – plnohodnotným aktérom. Aj Nežná revolúcia sa niesla v duchu „návratu do Európy“. S trpkosťou pripomínam, na čo naši „západniari“ úplne zabúdajú, namiesto toho, aby to tvorilo našu hrdosť a rovnocennosť v európskom dianí: že sme „nežnými“ revolúciami oslobodili veľkú časť štátov z ich západnej izolácie a umožnili im návrat k projektu Európy. K projektu, ktorý dnes formujeme v podobe Európskej únie.

Kazieurópan

A teraz k tej najsúčasnejšej súčasnosti v troch obrazoch: Putin nie je žiadna „ruská anomália“. Zahoďme už tie metafyzické konštrukcie o „ruskej duši“, všakovakých dedičstvách od zlatej hordy, blúznenia o aziatizme či alkoholickej DNA. Táto metafyzika nie je ničím iným len prevzatím romanticko-nacionalistických konštrukcií v ich negatívnom priemete. Nie, Putin stavil na ruský nacionalizmus, ktorý výdatne živí – a po Gorbačovovej racionálnej kapitulácii a Jelcinovskom opileckom chaose – obnovuje imperiálne ambície Ruska smerom dovnútra a expanzívne navonok. Kto územie ovláda, tomu patrí, to je staré pravidlo geopolitiky (mimochodom, použil ho aj Trump, keď deklaratívne uznal izraelskú suverenitu nad Golanskými výšinami). Trump taktiež nie je žiadna „anomália“ vysnívaného a zidealizovaného Západu. Ani Spojených štátov. Je produktom a spolutvorcom toho, kam sa americkí republikáni posúvajú už dvadsať rokov: k americkému nacionalizmu (MAGA), náboženskému fanatizmu (Trump is our Jesus) a konšpiráciám (Trump ako vodca odporu proti pedofilom ovládajúcim svet). Týmto smerom už dve desaťročia kráča aj európska krajná pravica – a rastie. Na jej čelo sa chce, s požehnaním Trumpa, postaviť Elon Musk, lebo pre Trumpovu geopolitickú víziu, ako aj pre Putinovu, je najväčšou prekážkou Európska únia. Rozbiť ju pomocou krajnej pravice bude oveľa efektívnejšie ako Putinovými pokusmi s energetickými zdrojmi. Aj tu sa EÚ ukázala ako veľký a operatívny hráč, ktorý sa v priebehu jedného roka dokázal kompletne zbaviť závislosti na Ruskom plyne a rope. A áno, aj Rusko stavalo na podpore európskej krajnej pravice, ale tá podpora zodpovedala presne ruskej reálnej sile: skorumpovať straníckych lídrov…

Lenže Trump má v rukách iné karty. Sila amerických oligarchov na čele s Muskom kombinovaná s dravou obchodnou politikou Trumpa (rozumej ekonomické vydieranie) a vytváranie „osobitných vzťahov“ na bilaterálnej báze s členskými krajinami EÚ môže v kombinácii týchto nástrojov skutočne viesť k dezintegračnému procesu.

Tretí obraz: Róbert Fico toto všetko vníma stále intenzívnejšie. Od počiatočného obdivu ku Orbánovi (ten mal pôvodne len pragmatický rozmer obdivu ku chlapovi, ktorý vie opakovane získať väčšinové volebné víťazstvá), cez postupné preberanie tém nacionálnej pravice (ostré protimigrantské vystúpenia, výsmech LGBTQ, obmedzovanie občianskej spoločnosti, podriaďovanie si médií atď.), ku prijatiu koktejlu ľudáckej ideológie a adorácie normalizačných komunistov á la Husák – a odtiaľ ešte ďalej: v túžbe stať sa akýmsi hráčom v tejto novej geopolitike sa zo zanieteného aktéra európskej integrácie stal jej aktívnym ničiteľom, kazieurópanom! A keďže mu chýba vynaliezavosť, tak prijal putinovskú rétoriku a jeho korunný princ Tibor Gašpar mu hádže udičky, ako ďaleko sa v tejto hre medzi Moskvou, Washingtonom, Bruselom a Pekingom dá ísť.

Čím som začal, tým končím: Slovensko nie je v dileme medzi „Východom a Západom“, ale medzi krajne pravicovým barbarstvom a hodnotami humanizmu a slobody. A táto deliaca čiara sa netiahne medzi Východom a Západom. Ťahá sa naprieč svetom. Niektoré naše politické, ale aj kultúrne postavičky to ťahá ukázať svoju veľkosť a hrdinstvo na tomto svetovom kolbišti. Na strane barbarstva. Ale vidím, že sa vynárajú aj postavičky, ktoré sú úprimnými bojovníkmi za humanizmus a slobodu. Len sa obliekajú do obnoseného kostýmu Západu – a neuvedomujú si, že „Západ“ bol a je producentom aj onoho barbarstva; a že humanizmus a sloboda sú univerzálne, patria nám všetkým. Ich obrana a šírenie je jedinou „politikou na všetky štyri svetové strany“, ktorá má reálne opodstatnenie…