Mlčať nie je vždy zlato

Patrím do generácie, ktorú v mladosti rozčuľovalo, keď sa spisovatelia (generické maskulínum je tu na mieste) označovali za svedomie národa.

Popri mnohých vzácnych postavách mužov i žien patria do našej literárnej histórie aj kolaboranti, slabosi, ľudia, ktorí pre vidinu slávy a osobného prospechu zapredali svedomie a slúžili rôznym režimom. Fašistickému počas Slovenskej republiky v prvej polovici 40. rokov – stačí spomenúť Mila Urbana, ale aj ďalších. O týchto veciach sa v našej kultúre skôr mlčí, než hovorí. V 50. rokoch slúžili stalinskému teroru, písali v rámcoch socialistického realizmu. O týchto rokoch sa mlčí menej, ale nehovorí sa dosť.

A napokon 70. roky aktívnej normalizácie a 80. roky, keď už nikto nedúfal, že sa totalitný režim u nás ešte niekedy zmení. O tomto období dnes tiež viac mlčíme než hovoríme, hoci nás ovplyvnilo viac, než by sme si želali.

Delenie na tých režimistických a pre politickú moc dobrých autorov a autorky a tie a tých, ktorí pre svoje svedomie prichádzali o možnosti publikovať, je v literatúre na Slovensku už tradičné. Toto bremeno sa nestratilo ani po 36 rokoch života v slobodnom svete.

Takzvané národniarstvo

Po páde totality v roku 1989 mali autori a autorky možnosť pridať sa na stranu slobody a budúcnosti. Priestor literatúry a publikačné možnosti sa otvorili aj pre ľudí, ktorí boli dovtedy v disente alebo mali všemožne sťažené publikovanie, prípadne im prekážala nesloboda normalizácie. Literatúra sa stávala takou, aká má byť v slobodnom svete – čoraz pestrejšou, odrážala a odráža komplikovanú a diverzifikovanú skutočnosť.

Druhou možnosťou bolo pridať sa na stranu hmotného zabezpečenia, istých honorárov, spolupáchateľstva s Mečiarom a takzvaného národniarstva, ktoré nikto nevie definovať. Vieme len, že k nemu patria vatry, valašky, čudné napodobeniny krojov, holé chlapské pupky a iné znevažovanie tradičnej kultúry.

Tí, čo sa samodefinovali ako pronárodní, boli v skutočnosti do veľkej miery pospájaní s totalitným režimom 70. a 80. rokov, niekedy aj prostredníctvom podpisu v spisoch ŠtB. Aj o kolaborácii spisovateľov a spisovateliek s mečiarizmom sa mlčí. Mlčí sa aj o ich grafomanstve a o tom, akým odpadom zapĺňajú priestor tlačeného slova.

Inštitúcie nie sú dojná krava

Aj Slovenské literárne centrum (SLC), pôvodne Literárne informačné centrum (LIC), vzniklo s cieľom zamestnať a zabezpečiť autorov naklonených Mečiarovi. Lenže medzitým nastala opakovaná generačná výmena a pod vedením Mirky Vallovej sa z neho stala moderná inštitúcia s množstvom kontaktov a aktivít a otvorilo sa aj autorkám a autorom, ktorí dovtedy nemali veľmi prečo prekročiť jeho prah.

Dnes sa táto inštitúcia po krátkom riaditeľovaní Pavla Sibylu vracia do starých zašlých čias a nastrčený Gustáv Murín z nej zrejme na povel Lukáša Machalu chce urobiť inštitúciu na svoj obraz.

Berú si všetko. Môžu. Dovolili im to. Za lojalitu. A tak táto partička nerušene oslavuje v Budmericiach za lacný peniaz nejaké tie narodeniny, privlastní si inštitúcie, bude ich využívať ako dojnú kravu.

Ale inštitúcie nie sú dojná krava, o ktorú sa mimochodom najprv treba tiež postarať, inštitúcie nie sú panské léno. Títo pohrobkovia normalizácie nie sú Matúš Čák Trenčiansky a my nie sme ich poddaní. Nie sú dokonca ani drábi, sú to obyčajní občania ešte stále slobodnej republiky, tak ako my všetci a všetky.

Sloboda nie je istota

Dnes žijeme v dobe, keď písať a vydávať je slobodným rozhodnutím a slobodnou činnosťou. Nie je to jednoduché, keďže existujeme v prostredí kultúry krátkych videí a rozptýlenej pozornosti publika, ktoré nedokáže na jeden dúšok prečítať viac ako odstavec.

Písať a vydávať knihy znamená, že človek vstupuje do ringu, kde si ho niekedy nikto nevšimne a inokedy dostane poriadny zásah, málokedy zbohatne, a ak aj príde chvíľka pochvaly a slávy, neznamená to, že si za ňu môže nakúpiť potraviny na víkend.

V tejto slobodnej súťaži to nemá nikto isté. Ale literatúra, prekladová i pôvodná, u nás, čuduj sa svete, prekvitá a napriek slabým honorárom a ešte slabšej nádeji na svetskú slávu má svoje robotníčky a robotníkov a aj v generáciách odo mňa o jednu a dve mladších sú zanietené osoby, ktoré prekladajú, píšu, organizujú a majú svoje predstavy, ktoré si nenechajú vziať. Literatúra môže byť len rozmanitá, pestrá, slobodná a žiadna iná.

Ibaže tzv. bardom, ktorí sa vylúpli z normalizačných rokov, kde si zvykli na svoje dobrodenia od politickej moci, toto nevonia. Chceli by ovládnuť priestor a automaticky si robia nároky na publikovanie, peniaze aj slávu, aj keď im to nikto nemôže zaručiť. Keď sa im to nedarí, pretože ich písačky sú pod všetku kritiku, kričia, že sa na nich pácha krivda a perfídne sa oháňajú cenzúrou a slobodou slova. Zvykli si na všemožné výhody: cestovanie, drahé hotely, publikum, slávu, aj keď falošnú a väčšinou okorenenú hojným tokom alkoholov všetkého druhu.

Kariéra jedného direktora

Gustáv Murín bol pre niektorých v 80. rokoch minulého storočia nádejný mladý autor. Po roku 1989 sa ocitol v skupine autoriek a autorov, ktorí si zvykli na štátne príspevky, pravidelnú podporu a najmä istotu vydávania svojich kníh za každých okolností.

V novom prostredí, v ktorom sa pre čitateľstvo stali zaujímavejšími autori a autorky z disentu alebo tí a tie, čo písali autentickú nezávislú prózu, sa zrazu nedokázal presadiť inak ako kompilátmi o mafii a neskôr knihami, ktoré už pre zachovanie duševného zdravia nesledujem.

Nezostalo mu nič iné, len naskočiť na vlnu hoaxov, bludov a popierania vedeckého poznania. Veď masy zmätených ľudí to čítajú, tak prečo to nevyužiť a ešte viac ich nezmiasť a nezarábať na nich? Táto vlna, ktorá sa od covidu preliala cez celý svet, Murína vyplavila až v riaditeľni SLC.

Od pádu totality cesta Gustáva Murína smerovala už len k väčšej nekultúrnosti, arogancii, agresívnosti, na čo využíval rôzne spôsoby, ako aj drobné zlyhania spisovateľskej obce pri organizácii svojich inštitúcií, ale aj normálne demokratické nástroje ako voľby, ktoré by nemal ako využiť v časoch totality.

V 90. rokoch vulgárne vystúpil voči ženám, ktoré sme sa venovali rodovým témam – nazval nás šialenými kravami. Podobne vulgárne a agresívne vystupoval aj začiatkom nultých rokov proti všetkým aktivitám feministických organizácií, ktoré sa spojili v iniciatíve Piata žena a organizovali kampane Každá piata žena zamerané proti násiliu páchanému na ženách.

Keď som sa ohradila voči označeniu šialená krava a trvala som na tom, aby vtedajší predseda PEN klubu Lajos Grendel žiadal od Murína ospravedlnenie, nestalo sa nič, nastalo mlčanie. Lenže mlčať nie je vždy zlato. Z PEN klubu som vystúpila. Po čase sa SC PEN zvrhlo na hniezdo autorov a autoriek zaštiťujúcich sa pseudonárodnými hodnotami, skryli sa pod túto striešku, aby zmiatli zahraničné publikum a urobili si z PEN klubu cestovnú kanceláriu.

Pronárodné hulvátstvo

Ľudia takzvane národne orientovaní, ktorí tieto označenia využívajú na svoj profit a automatické uznanie, dnes presedlali na bizarné popieranie vedy, hoaxy a na útoky na čokoľvek racionálne. Svoju aroganciu ospravedlňujú slobodou slova a chcú zavrieť ústa všetkým, ktorí by mohli byť úspešnejší.

Poznáte ich podľa hulvátskych spôsobov. Stačí sledovať, čo sa deje v Bibiane, v SNG a v ďalších erbových kultúrnych inštitúciách. Stačí si prečítať list zamestnankýň a zamestnancov SLC. Napokon, stačí si spomenúť, ako pred rokmi tu oproti pred Hlavnou poštou Drahomír Machala fyzicky napadol Tomáša Janovica a jeho manželku. To sú oni: bezočivo, vulgárne a agresívne si chcú vziať to, na čo nemá nikto automaticky nárok.

Svoju zlovôľu využívajú aj vďaka nemohúcnosti terajšej vládnej koalície, ktorá sa nedokáže zbaviť ministerky Šimkovičovej, hoci po nej zostáva len hanba a zmar, lebo by sa im to celé rozsypalo. A ešte si niektorí aj užívajú pohľad na zničené životné prostredie, zdeprimovanú ochranársku komunitu a zdevastovanú kultúru, pretože vedia, že ľudia z týchto sfér nie sú ich voličstvom. Už nedokážu inak, to zlo ich vláči ako agresívny bojový pes svojho pána na vôdzke.

Hanbu treba vrátiť na tú stranu, kam patrí

Preto tu dnes stojíme a vyjadrujeme svoj nesúhlas s konaním ľudí, ktorí vnímajú len mastné hrnce, korytá a kričia, že sa im neušlo a že oni doteraz nemali možnosti.

Žijeme ešte zatiaľ v slobodnom svete. Ľudia píšu, vydávajú, čítajú, vyberajú si. Už vyše tri desaťročia tieto procesy do veľkej miery riadi slobodná občianska kultúrna spoločnosť.

V týchto rokoch však – dúfam, že len na krátky čas – nastal zlom. Aby sme si uvedomili, čo všetko a ako ľahko môžeme stratiť. Ako ľahko sa na významné pozície dostanú bezvýznamní vulgárni pomstychtiví grobiani, ktorí všetko devastujú, lebo im to tí hore dovolili. Zodpovednosť za to nesie súčasná vládna garnitúra na čele s premiérom Ficom a prezidentom Pellegrinim.

Keď slušní ľudia nedávajú pozor, nepostavia sa zlu a mlčia, násilník ich môže rozmetať. Je dôležité nemlčať. Ako povedala istá, v týchto dňoch slávna Francúzka: hanbu treba vrátiť na tú stranu, kam patrí. Preto sme tu. Preto nemlčíme.