Nie všetko sa dá vyžehliť
S priateľmi sme práve jedli vo Viedni pravý Wienerschnitzel, keď sa ku nám dostala zvesť, že Andrej Danko chce na Slovensku zorganizovať mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom. Oni vraj dohodnú Putina, opozícia má presvedčiť Zelenského a „kto vie, nech volá prezidentovi Trumpovi“. Takmer nám zabehol šmykľavý zemiakový šalát. Na chvíľu sme si predstavili, ako si o sto rokov deti o tej udalosti čítajú v učebniciach dejepisu: „V slovinskej obci Očová najvyšší svetoví predstavitelia dohodli svetový mier!“ Tak veľmi naši národniari túžia po tom, aby si nás história zapamätala.
Nie je H ako H
Hneď, ako sme prekročili rakúsku hranicu smerom späť, takmer sme autom zapadli do čiernej diery v asfalte. Príliš doslovná metafora? Nech! Ale len tak pre poriadok – sivo a daždivo bolo v ten deň v oboch krajinách. Možno to bola predzvesť správy, ktorá od našich susedov prišla hneď nasledovný deň, a síce, že prezident Alexander Van der Bellen poveril lídra Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) Herberta Kickla zostavením vlády po tom, čo stroskotali koaličné rokovania medzi ľudovcami (ÖVP) a sociálnymi demokratmi (SPÖ). Zamrazilo celú Európu.
Zatiaľ čo my sme sa vrátili iba z neďalekej Viedne, z Vietnamu (nevedno, ako a kedy presne) doletel konečne Robert Fico. Na novinky od vedľa zareagoval ako inak videom a slovami, že na úrade vlády intenzívne analyzujú situáciu v niektorých členských štátoch Európskej únie, osobitne v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a Rumunsku. „Nástup iných názorov, ako presadzuje Brusel, a popieranie základných demokratických pravidiel ma núti navrhnúť najvyšším ústavným činiteľom a predsedom vládnych koaličných strán, aby sme vydali k danej situácii spoločné stanovisko definujúce obsah a kvalitu zahraničnopolitickej orientácie Slovenska a zásady, ktorými sa v zahraničných otázkach riadime,“ uviedol. Nežehlil pri tom, ani neklikoval. A ak sme si pri sledovaní videa lámali hlavy nad tým, kde si cez Vianoce rozbaľoval darčeky, či kto platil pobyt v apartmáne so zlatou vaňou, Fico nám oznámil, že na nezodpovedané otázky si máme zvyknúť: o svojich pracovných plánoch bude zverejňovať len nevyhnutné informácie, o tých súkromných žiadne. Vraj v záujme bezpečnosti, aby ho náhodou na cestách nemohli dobehnúť a ohroziť opoziční aktivisti, ako napríklad v Handlovej. Do Hanoja by asi nešli, ani keby vedeli. Predsa len, nie je H ako H. Teda, pokiaľ to nie je HH.
Opravovať budeme za pochodu
Asi stačilo highlightov uplynulého týždňa. Pozrime sa radšej na prognózy toho aktuálneho. A pri nich treba zvážnieť. Tento týždeň bude totiž možno jeden z najzásadnejších pre slovenskú kultúru. V stredu 15. januára by opäť mala zasadať Rada Fondu na podporu umenia a s vysokou pravdepodobnosťou si jej členovia schvália nový štatút. Áno, žartom je koniec. Hoci, na adresu Ondreja Zimku, celým menom Ondreja 4. Zimku, by sme ich mohli sypať za priehrštia. Obzvlášť v zimných mesiacoch.
Na búrlivom zasadnutí 18. decembra minulého roka sa Rada FPU síce dohodla, že štatút bude možné pripomienkovať do 20. januára a rokovať o ňom sa bude až 29. januára, pravdepodobne však bude všetko inak. Plot twist na záver decembrového rokovania, kedy hrozilo, že sa štatút napokon predsa len schváli, nasvedčuje, že nominanti ministerstva kultúry žiadne dohody nectia. Ani tie v oficiálnej zápisnici.
Prečo by širokú verejnosť mala kauza okolo Fondu na podporu umenia vlastne zaujímať? Nie je sexy ako Fico v žltom tielku (toto nie je názor redakcie, ani autorky textu, pozn. red.) a veľa sa v nej argumentuje číslami, novelami či nudnými názvami dokumentov. Dôsledky rozhodnutí tejto nekompetentnej skupiny pätolizačov ale môžeme pocítiť všetci. Ak Rada FPU schváli štatút v podobe, v akej ho navrhol jej člen Peter Grutka (mimochodom, bratranec Lukáša Machalu), tak napríklad knižnice po celom Slovensku prestanú nakupovať nové tituly, lebo nebudú mať za čo. Zaniknú mnohé folklórne festivaly, o podporu môžu prísť kultúrne centrá, ktoré sú v nejednom meste kľúčové pre rozvoj umenia a kultúry v regióne. Tragické na tom celom je, že Grutka si je chýb v štatúte, ktoré môžu toto všetko spôsobiť, vedomý, sám priznal, že návrh robil narýchlo, a navyše nie je právnik. Ale veď štatút schváľme a za pochodu ho budeme opravovať – čo určite hovorila vláda aj pri stavbe slovenskej časti cesty na rakúsko-slovenských hraniciach.
To, že drastické zmeny vo fonde nie sú iba výsledkom neznalosti, ale vedomým aktom pomsty – čo potvrdilo decembrové rokovanie –, robí celú situáciu ešte tragickejšou. Matúš Oľha, ktorého ministerstvo kultúry vymenovalo za člena Rady FPU v septembri 2024, bol na prvých zasadnutiach zdržanlivý, no pred Vianocami to rozbalil naplno: „Ak nedáte teraz hlasovať, tak uvidíte.“ Zdvíhal hlas, osočoval, obviňoval. Ak Zimka tvrdí, že v západnom svete sa začína pretláčať satanizmus, Oľha mal neraz diabolský pohľad! Je to dôkaz, že sme ešte stále súčasťou Západu?
Ohýbanie reality
Každopádne, kultúrna obec usilovne hľadá riešenia proti týmto (okultným) praktikám. Možno to nie je vždy navonok viditeľné, ale spája sa, naprieč celou krajinou a všetkými umeleckými oblasťami. Po nociach spisuje žiadosti, odvolania, verejné výzvy, na svojej strane má už stovky odborníkov a odborníčok, starostov, riaditeľky, županov a županky, rektorky, dekanov. Najmä ľudia z platformy Otvorená kultúra! či Antény – siete pre nezávislú kultúru vykonávajú množstvo neplatenej a neraz málo viditeľnej práce. Na proteste pod oknami 18. decembra 2024 tú „prácu“ však bolo aspoň počuť. Zatiaľ čo Oľha s Grutkom schvaľovali nový rokovací poriadok, ktorý môže zo zasadnutí vylúčiť osobnú účasť verejnosti, spoza okien sa ozývalo staré dobré „vy ste gdo?“. Veru, vy ste kto, pán Slavomír Lopúch? Vy ste kto, pán Peter Grutka? Aká je vaša odborná päťročná prax v oblasti umenia, kultúry či kreatívneho priemyslu, ktorú vám predpisuje zákon o FPU? Doteraz to nevie ani verejnosť, ani samotný fond.
Ešte raz zdôrazňujem a požičiavam si slová predsedu Rady FPU Dušana Burana: „Tisícky ľudí z nezávislej kultúry ostanú na dlažbe, ak schválime dnešný štatút.“ My už vieme, že to je ich cieľ – minimálne cieľ pána Oľhu. Ostatní nominanti majú držať ústa a zdvíhať ruku vtedy, keď treba. Najlepšie tú pravú.
Ak vás predsa len reči o fňukajúcej kultúre nebavia, ukončím tento krátky komentár tak, ako som začala – mäsom. Od prvého januára platí vyhláška umožňujúca lov vlkov do polovice tohto mesiaca. Ruší tak ich celoročnú ochranu. „Teraz je rad na vás, poľovníkoch, aby ‚Poľovníctvo má zmysel‘ nebol len slogan, ale aj výsledok v realite,“ napísal krátko pred Vianocami na sociálnej sieti Filip Kuffa, štátny tajomník na Ministerstve životného prostredia SR. Počty zastrelených jedincov každým dňom stúpajú. A z mraziakov sa údajne môžu vyťahovať vlky ulovené nelegálne, pretože teraz sa úlovkom možno pochváliť. Ľad sa roztopí a rozdiel nikto nespozná.
Zákony sa účelovo nemenia a neohýbajú iba v kultúre, ale aj v rezortoch, kde sú následky ich uplatnenia ešte závažnejšie. A možno to nevidno, ale ľudia z týchto oblastí sa prepájajú, hľadajú spoločné efektívnejšie riešenia proti postupom súčasnej vlády. Nie vždy sa to dá, ale podhubie sa buduje. Klikujeme, len o tom nerobíme videá a snažíme sa žehliť všetko a všade, kde sa len dá. Len niektoré šatstvo je už tak dokrkvané, že nepostačuje ani ten najvyšší stupeň ohrevu.
P.S. A tú dieru v asfalte si asi tiež budeme musieť nakoniec zalepiť sami.
Autorka je kultúrna publicistka