Správa a kultúra – bude to na Slovensku niekedy správne?

V slovenskej kultúrnej politike je dnes in odkazovať na akési všeslovanské princípy, poďme teda ku koreňom. Presnejšie k etymologickým koreňom nudného slova „správa“, ktoré vnímame denne cez spravodajstvo a rôzne iné informácie, ktoré sa k nám dostávajú. Málokedy nás však zaujme vo svojom druhom význame: riadenie, vedenie. Až kým sa „správa, spravovanie, riadenie z vyššej inštancie“ netýka nás osobne, našej profesie a fungovania v spoločnosti. Stručný etymologický slovník slovenčiny nás odkazuje na starosloviensky základ slov „správa“ aj „pravda“, ale tiež právo, správanie či doprava: -praviť alebo praviti (robiť priamym, rovným). V neslovanských jazykoch sú dva významy slova správa oddelené. V angličtine: news, report / governance, administration, management (odtiaľ aj anglické pomenovanie vlády – government).

Dobre spravovaná kultúra je jedným z cieľov stratégie kultúry 2030 a stala sa aj témou konferencie, ktorou začala napĺňanie cieľov stratégie úradnícka vláda v septembri 2023. Otázka a nenápadné slovo z názvu sa tak dotýkajú niekoľkých veľkých tém kultúrnej politiky – štátnej správy, spravovania inštitúcií, samosprávnosti v kultúre, regionálnej samosprávy, ale aj správy o kultúre v zmysle pravidelného reportu o jej stave.

Pocity a dáta
Kľúčom je komunikácia medzi tými, ktorí „pociťujú“ a tými, ktorí „počítajú“

Na otázku, čo hovoria dáta o spravovaní kultúry štátnou kultúrnou politikou, odpovedá bývalý šéf Inštitútu kultúrnej politiky na ministerstve kultúry (IKP), analytik Matúš Bieščad, že „…hovoria o stagnácii. Stále tu nebola pripravenosť a kontinuálna snaha, ktorá je potrebná pre realizáciu väčších zmien. Preto sa často posúvame iba o veľmi malé kroky, prípadne o pár krokov vpred, a znovu o pár krokov vzad. Chýbajú tu reformy, ktoré by reflektovali meniacu sa dobu, meniace sa potreby aktérov v kultúre. Skôr udržujeme status quo, ktorý však čím ďalej, tým viac zaostáva za reálnymi požiadavkami a potrebami. Vidno to v číslach, napríklad na platoch ľudí zamestnaných v kultúre alebo na kultúrnej participácii, na využívaní viaczdrojového financovania. V mnohých parametroch zaostávame za priemerom EÚ.“

Pocitovo sa pri rozhovoroch o spravovaní kultúry a spoločnosti zdá byť všetko jasné – nefunguje to tu, nikdy to nefungovalo poriadne a od nástupu koalície v roku 2023 sa aj ten ťažko udržiavaný systém rozpadá bez plánu a zámerov. Nevieme spravovať kultúrne záležitosti efektívne, cielene a plánovane vo verejnom záujme.

Žiaľ, dáta mnoho zo striktného tvrdenia o zlyhaní systému potvrdzujú. Prieskum OECD o čitateľskej gramotnosti svedčí o neschopnosti nášho obyvateľstva pracovať s faktami; vyčíslenia investičného dlhu zas o neschopnosti zapojiť súkromný sektor do financovania kultúry a zlepšenia stavu inštitúcií. Na všetko existujú zozbierané dáta a tie hovoria, že systém kultúry či vzdelávania zlyhal. Pritom dáta majú dve stránky, na jednej strane signalizujú nedostatky, na druhej strane analytici dát v kultúre zdôrazňujú, že vydávame na kultúru viac ako je európsky priemer. (Stratégia kultúry 2030)

Tým sa dostávame k často kladenej otázke, či je možné vyčísliť úspešnosť kultúrnej politiky alebo vplyv kultúry na spoločnosť. Práve pri tzv. meraní úspešnosti kultúrnej politiky sa dostáva do konfliktu aj odborná verejnosť, ktorá sa bežne venuje tvorbe a manažmentu kultúry. Popri snahe získavať dáta narážame na odpor k evidencii, k poskytnutiu informácií verejnej správe. Väčšina kultúrnej komunity narazila na problematiku dát a evidencie v kultúre a kreatívnom priemysle počas pandémie Covid-19 a krátko po nej. Pri podporných programoch zameraných na preklenutie výpadku príjmu bolo problematické poskladať mapu relevantných prijímateľov. Napokon pomohol Fond na podporu umenia. (Evidencii jednotlivcov a jej niektorým etickým súvislostiam sa budem venovať v ďalšej časti seriálu.)

Z dát o kultúre, napríklad, vyplýva, že obyvateľstvo má pozitívny vzťah k aktívnej umeleckej činnosti a amatérskej tvorbe, čo môže byť cestou k akceptácii experimentálnejších polôh kultúry. Aktuálne si možno predstavíte politický prešľap ministerky kultúry a výstavu jej voľnočasovej tvorby na Hrade pod záštitou MK SR, ale mám na mysli skôr prehliadku amatérskej umeleckej tvorby Výtvarného spektra či recitátorské a divadelné prehliadky alebo literárne a tanečné súťaže. Ľudia na vysokej profesionálnej úrovni sa organizačne a pedagogicky venujú aj amatérskej tvorbe. Čo však s informáciou o náklonnosti verejnosti k tvorbe urobí štátna kultúrna politika? A čo s ňou robia regionálne samosprávy? Stačí prevádzkovať istý počet ZUŠ-iek, kde sa dajú záľuby kultivovať a ktoré zachytia mladé talenty? Alebo sa dá s takouto informáciou pracovať kvalitatívne a využiť záujem o tvorbu na rozvoj publika kultúrnych inštitúcií? Každá takáto informácia by mohla mať cenu zlata, keby bola adekvátne využitá.

Možno kvôli arogancii moci a nezvládnutej kultúrnej politike koalície stratíme na dlhú dobu príležitosť aktívne nájsť oblasť, ktorá bude našou „severskou detektívkou“ či „kórejskou audiovíziou“. V rozhovoroch citovaný expert Matúš Bieščad opakovane uvádza súčasný tanec ako jeden z našich potenciálnych „vývozných artiklov“. Kultúrna politika dneška však namiesto racionálnej analýzy zneužíva súčasný tanec ako nástroj svojho ideologického boja proti opozícii, ako ukážku akejsi buržoáznej kratochvíle, ktorá nemá nárok na podporu z verejných zdrojov.

Apropo, podpora z verejných zdrojov a národná identita. Medzinárodná štúdia publikovaná minulý rok skúma na základe dát o prekladoch boom severskej detektívky v 21. storočí (Nordic Noir), ktorý sa stal „tretím veľkým prekladateľským fenoménom v dejinách svetovej detektívnej literatúry“. Komerčný potenciál žánru podporili aj dotácie prekladovej literatúry z verejných zdrojov, ktoré sú jedným z významných nástrojov kultúrnej politiky (nepaušalizujem však, lebo, ako uvádza daná štúdia, v každej severskej krajine je prístup k verejnej podpore diel s komerčným potenciálom iný a úlohu prekladateľských grantov v jednotlivých krajinách je potrebné hlbšie pochopiť). V prípade kultúrnej politiky škandinávskych krajín sa cyklus uzatvára – ich všeobecná extenzívna podpora literárneho prekladu prispieva ku globálnemu šíreniu osobitého žánru (a národnej identity) a na základe dát z cirkulácie prekladov sa spätne dajú odčítať kultúrne fenomény, ktoré si zaslúžia pozornosť verejnej politiky.

Na európskej úrovni je vzťah k dátam jasný – sú nevyhnutné, a jedným z trendov je „meranie pozitívnych účinkov kultúry“ (zberu dát sa venuje Eurostat). V Českej republike sa zberu a analýze dát v kultúre venuje Národní informační a poradenské středisko pro kulturu (NIPOS), obdoba Národného osvetového centra, ktoré spravuje stránku Statistika kultury.

Žiaľ, my k dnešnému dňu nemáme na úrovni štátu dôveryhodnú inštitúciu, ktorá dáta o kultúre analyzuje, takže aj na tejto úrovni sa stretávame s dojmami a pocitmi. Zber dát do istej miery pokračuje v Národnom osvetovom centre, zhromažďujú sa jednotlivé výkazy KULT, ktoré sú súčasťou dlhodobého štátneho štatistického zisťovania, takže isté podklady z týchto rokov mať budeme. Zachovaná, snáď, zostane štatistika od INFOSTAT-u, ktorý pravidelne publikuje Zhrnutie výsledkov satelitného účtu kultúry a kreatívneho priemyslu. Nateraz posledné údaje máme z roku 2021, no je otázne, či ministerstvo kultúry bez Inštitútu kultúrnej politiky zverejní v blízkej budúcnosti aktualizácie.

Kritika technokratického prístupu

V septembri 2024 niektorých z nás šokovali „pretečené“ informácie o zámeroch ministerstva kultúry vytvoriť novú štruktúru národných inštitúcií. V Správe o zlyhaniach rezortu kultúry, ktorú skompilovala platforma Otvorená Kultúra!, je podrobná informácia o tomto zámere zlučovania a rušenia veľkých štátnych organizácií či zoštátňovania inštitúcií, ktoré nie sú v správe štátu. Informáciu poskytol Marcel Čas, posledný riaditeľ IKP pred zrušením tohto oddelenia na ministerstve kultúry. Myslím si, že len kvôli tomu, že celá štruktúra fungovania kultúrnej správy je pre mnohých príliš abstraktnou, nebola táto informácia zdieľaná širším odborným publikom. Jednoducho, zámer ministerstva znie tak neuveriteľne, že mnohí a mnohé ho vytesnili. Keby tieto správy pochopili a zobrali vážne, tak tu máme už pol roka vzburu všetkých organizácií pod správou MK SR. Myslím tým vzburu ich vedenia, nie zamestnanectva, ktoré sa z veľkej časti zapojilo do Kultúrneho štrajku.

V citovanom článku Jakuba Dovčíka Slovenský liberalizmus strachu sa pre mňa v kontexte aktuálnej kritiky opozície objavila zaujímavá línia rozmýšľania o dátach a ich používaní v kultúre. Ešte sme ani nezvládli začať napĺňať volanie po „hodnote za peniaze“ v kultúrnej politike a už nás prenasledujú pochybnosti, či je to ten správny prístup. Pri tvorbe stratégie som sa naučila, že čísla majú nenahraditeľný význam, no dáta tiež nie sú neutrálne, majú svoju „farbu“ a ich analýza je ďalší level, ktorý potrebujeme zvládnuť. V tvorivom tíme sme však s istotou tvrdili, že treba poriadne načúvať aj pocitom komunity, zbierať ich a pridať do systému k číslam… Odpoveď už v tomto texte padla. Kľúčom je komunikácia medzi tými, ktorí „pociťujú“ a tými, ktorí „počítajú“.

Áno, možno sme v liberálnom spektre spoločnosti zaseknutí v predstave nášho talentu a dobromyseľnosti – istej elitárskej nadradenosti –, ale to sme aj v iných mentálnych stavoch, v dedičstve minulých režimov, vlád, zlých rozhodnutí či nečinnosti kultúrnej politiky. Súčasný systém riadenia kultúry, hoci starnúci a nefunkčný, stále funguje na zotrvačnosti. Ale jeho rozklad zapríčinený vládnucou garnitúrou môže byť príležitosťou. Rozdiskutujme, ako chceme kultúru spravovať: od efektívneho využitia veľkorysej siete knižníc, cez podporu amatérskej umeleckej tvorby, až po prinášanie elitného umenia do regiónov. A po nástupe správy otvorenej participatívnym metódam práce využime rozbitú štruktúru na diskusiu o tom, ako to chceme mať. Narušme systém zaužívaný desiatky rokov, s ktorým radšej nikto nehýbal. V stratégii kultúry 2030 sme to rozhýbanie navrhovali, miestami menej radikálne než by sa zišlo, ale sú tam návrhy, ktoré sa oplatí rozpracovať.

Ako sa vymaniť zo slepej uličky, do ktorej sme sa dostali dlhodobou stagnáciou a aktuálnou paralýzou? Je tu niekoľko ciest von:

1. Zabráňme všetkými možnými spôsobmi, aby súčasná garnitúra rozbila systém správy kultúrnych organizácií

Kultúrny štrajk pokračuje, rovnako aj rôzne aktivity odporu zo strany kultúrnej komunity.

2. Venujme sa viac regiónom a samosprávam

Potrebujeme viac mediátorov. Na konci roka rezonovala podpora samospráv pri proteste odbornej a občianskej verejnosti proti deštrukcii Fondu na podporu umenia (FPU). Čo, ak sú práve samosprávy kľúčom k rozvoju správneho kultúrneho ekosystému? Energiu regiónov ukázala krásnym spôsobom akcia Otvorenej Kultúry! Slovenská kultúrna pochodeň.

3. Pohnime sa ďalej v otázkach samosprávnych organizácií

Na stretnutí kultúrnej komunity v Žiline 9. 12. 2024 zaznela túžba prepájať sa. Doveďme diskusie o organizovaní sa do konca. Ciest je viacero, jednou z nich je dlhodobé riešenie podobné vzoru Kulturní a kreativní federace, no akákoľvek forma, ktorú sme schopní v súčasnosti systematizovať, bude vhodná. Verím, že Otvorená Kultúra! bude ďalej životaschopnou zástupkyňou hlasu kultúrnej komunity. Kultúrne odbory sú osobitnou formou organizovania so svojou trajektóriou a plánmi.

Odborné združovanie v mnohých oblastiach tiež dožívalo na starších vzoroch ešte z čias socializmu. Ako ukazuje vznik Platformy slobodného múzejníctva, odborné iniciatívy zdola dokážu vygenerovať tlak na zmenu a môžu byť partnerom strešných všeobecne zameraných platforiem.

4. Zbierajme dáta a informácie

Napriek vyššie uvedeným výhradám, kultúra potrebuje systém, ktorý bude založený na dátach, komunikácii a ochote spolupracovať. Zároveň však nesmieme stratiť empatiu a schopnosť reflektovať hodnoty, ktoré chceme podporovať. Odpoveď na otázku, akú kultúru chceme, nemôže byť jednoduchá. Ale ak začneme hľadať nový kompromis medzi organizáciou a slobodou, medzi administratívou a kreativitou, môžeme vytvoriť model, ktorý bude odrážať naše spoločné hodnoty. Signály o tom, že analýza dát nebude len živoriť v úzadí záujmu štátnej kultúrnej politiky, sú. Nádej vkladám do aktivít ex-IKP a ostatných zrušených oddelení MK SR, no i do aktivít Klubu úradníkov dobrej vôle. Teraz je čas zber informácií podporiť.

Aktuálne otázky o správe kultúry nie sú len o slobode, ale aj o moci. Ak chceme chrániť hodnoty, na ktorých nám záleží, potrebujeme na to nástroje – od efektívne fungujúcich samosprávnych organizácií po politickú reprezentáciu, ktorá bude schopná tieto hodnoty presadzovať. Opakujem svoj názor, že sa musíme prestať spoliehať na „elity“, ktoré za nás vyriešia problémy. Ak chceme zmenu, musíme ju iniciovať zdola a vydržať pri jej presadzovaní počas akejkoľvek vládnucej garnitúry.

Autorka je kultúrna manažérka, editorka a autorka v slobodnom povolaní. Koordinovala tvorbu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 pre Ministerstvo kultúry SR.

***

Názov Keď príde čas konať vyplynul z rozhovoru s kurátorkou tranzit.sk v Bratislave Judit Angel a v angličtine zaznel ako: When the moment comes. Autorka a kurátorka plánovali workshop, ktorý prinesie uvažovanie o tom, čo bude potrebné urobiť na efektívnu nápravu deštrukcie v rezorte kultúry.

Ako ilustrácie k seriálu Keď príde čas konať sme zvolili tvorbu sochára, konceptuálneho výtvarníka a pedagóga Michala Moravčíka (1974 – 2016). Mnohí/é z kultúrnej komunity si pamätáme Michalov hlboký záujem o spoločenské otázky, presvedčenie o potrebe angažovanosti umenia a jeho záujem o kultúrnu politiku. Témy jeho diela výstižne pomenúva kurátorka Mira Keratová: „Moravčík sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe.“¹ 

Za súhlas s použitím diel Michala Moravčíka a spoluprácu ďakujeme Jane Kapelovej.

1. 1. katalóg dvojvýstavy Michal Moravčík: UNITED WE STAND, 15. decembra 2018 – 31. marca 2019, Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica a DIVIDED WE FALL, 22. decembra 2018 – 10. marca 2019, Nová synagóga Žilina ↩︎

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.