Podvedené študentsvo a (ne)šťastné konce

Eva patrí medzi desiatky študentov a študentiek z Latinskej Ameriky, ktorí a ktoré sa minulý rok ocitli na Slovensku neoprávnene. Liga za ľudské práva pomohla viacerým z nich získať pobyt, hoci im hrozilo vyhostenie. Eva z Peru tak dnes študuje a pracuje na Slovensku.

Keď strýko mladej Peruánky pricestoval z Limy do jej rodného mesta Huancayo, rodina sa stretla, aby sa spolu naobedovala. Pri jedle prišla reč na to, že dcéra strýkovho známeho študuje na Slovensku a je tam veľmi spokojná. Vraj keby Eva (vzhľadom na citlivosť témy uvádzame len jej krstné meno) chcela, tiež by to mohla skúsiť.

„Študovala som vtedy psychológiu na súkromnej univerzite, ale vždy som chcela študovať v zahraničí. Navyše sa mi páčila možnosť ísť na Slovensko, ktoré má iný jazyk, inú kultúru, nie ako Španielsko, kam chodí väčšina ľudí z Peru,“ vysvetľuje Eva dôvody. Strýko jej túto možnosť odprezentoval v najlepšej viere. Poznal sa s manželom Soledad Bravo, ktorá mala sprostredkovať cestu do Európy s prísľubom štúdia slovenčiny a neskôr aj prijatia na vysokú školu. „Pani Soledad najprv vysvetlila mojej mame, o čo ide, a keď sme sa rozhodli, že do toho ideme, prepojila nás s pánom Alejandrom,“ spomína 19-ročná Peruánka.

Túžba po lepšom živote

Nápad ísť študovať na Slovensko sa zrodil na jeseň roku 2022. Rodina sa spojila online s Alejandrom García Chaparrom, vtedy riaditeľom súkromnej vzdelávacej inštitúcie The College of Central Europe (Stredoeurópsky inštitút vyššieho vzdelávania) so sídlom v Bratislave. Od neho sa dozvedeli, čo všetko inštitút sprostredkuje a koľko to bude stáť. Eva si nespomína na presné sumy, ale išlo o približne 3500 eur. Okrem toho bolo treba každý mesiac zaplatiť za ubytovanie v študentskej ubytovni – 250 eur na mesiac. „Moja rodina nebola vtedy na tom ekonomicky zle, avšak ekonomická situácia v krajine nebola najlepšia, a tak nebolo úplne jednoduché zohnať toľko peňazí,“ spomína Eva, ktorá mala vtedy čerstvých osemnásť.

Peru roky sužovala politická nestabilita, ktorá v decembri 2022 vyústila do neúspešného pokusu o štátny prevrat. Vtedajšieho prezidenta Pedra Castilla, ktorý sa pokúsil ovládnuť súdnictvo a rozpustiť parlament, napokon ten istý parlament odvolal a hlavou Peru sa stala viceprezidentka Dina Boluarteová. V krajine sa konali mnohé protesty, niektoré z nich násilné. Ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch označila vtedajšie zásahy polície a armády za neprimerané, počet obetí vrátane detí vyčíslila na päťdesiat (v čase od decembra 2022 do marca 2023). Ekonomická situácia v Peru sa ešte zhoršila. Kým pred pandémiou koronavírusu bola ohrozená chudobu pätina peruánskej populácie, v roku 2022 došlo k nárastu na 27 percent.

Zatiaľ čo krajinou zmietali nepokoje a protesty, Eva a jej starší brat Álvaro sa rozhodli pre štúdium na Slovensku. Pre rodinu to znamenalo dvojnásobné náklady. „Rodičia si museli požičať peniaze, predali sme nejaké veci, všetko preto, aby sme mohli mať lepší život,“ približuje Eva.

Nenaplnené sľuby

Po individuálnom online rozhovore so šéfom vzdelávacej inštitúcie García Chaparrom sa konalo skupinové online stretnutie, ktorého sa zúčastnili aj ďalší mladí ľudia z Peru – podľa Evy ich spolu bolo deväť. K ďalším online schôdzkam sa už pridali ľudia z Kolumbie.

„Stretávali sme sa, aby nám podali viac informácií. Okrem toho sme mali aj hodiny slovenčiny a angličtiny, veľmi skoro ráno, o piatej – šiestej,“ spomína Eva. S výučbou slovenčiny tak začali už pred príchodom na Slovensko, avšak kvalita nebola taká, akú očakávali. „Učili nás základné slovíčka, ale aj to bolo komplikované, lebo učiteľka nehovorila po španielsky, ale iba po anglicky. A niektorí z nás zase nehovorili po anglicky.“

Eva podpísala dve zmluvy s dvomi rôznymi inštitúciami. Jednu so spomínaným Stredoeurópskym inštitútom vyššieho vzdelávania a druhú s eseročkou Starters International School s.r.o., ktorú García Chaparro založil v roku 2022. Študenti sa mali učiť po slovensky už pred príchodom na Slovensko, po príchode mali absolvovať polročný intenzívny kurz. Mali im tiež pomôcť dostať sa na vysokú školu a vybaviť pobyt na účel štúdia. Za uvedené služby zaplatili tisíce eur. K tomu kúpili letenky z Peru do Európy, každá vyšla Evinu rodinu na približne tisíc eur. S Evou a jej bratom cestovala aj mama, podobne ako s ďalšími Peruáncami a Peruánkami, ktorí využili rovnaký let z Limy do Madridu a odtiaľ do Viedne. Mnohí odišli z rodnej krajiny po prvý raz, Eva s predstavou, že bude ďalej študovať psychológiu.

Po príchode na Slovensko sa neubytovali v sľubovanej študentskej ubytovni, ale v hoteli. Jazykový kurz slovenčiny začal s týždňovým oneskorením. „Pán Alejandro nám tiež sľúbil psychologickú podporu, aby sme si vedeli vybrať školu, kurz humanitných vied pre tých, ktorých zaujímali dané smery. Nič z toho sa neuskutočnilo,“ tvrdí Eva. Podobnú skúsenosť opísali aj ďalší záujemcovia a záujemkyne o štúdium na Slovensku, s ktorými neskôr hovorila Liga za ľudské práva alebo médiá.

Šéf vzdelávacej inštitúcie to však poprel. „Vyučovanie dostali, kurz dostali, boli prijatí na univerzity, iba prechodný pobyt nedostali,“ uviedol García Chaparro pre RTVS v decembri minulého roka. Kapitálu sa s ním napriek opakovaným pokusom spojiť nepodarilo, telefón nezdvíhal a nedostali sme odpoveď ani na e-maily, ani na správy na sociálnych sieťach.

Ako na vysokú školu?

Náš rozhovor s Evou sa uskutočnil online a v čase, keď už riadne študovala na univerzite v Nitre – regionálny rozvoj v angličtine. Popri vysokej škole začala pracovať, aby si mohla dovoliť financovať štúdium a občas niečo málo poslala rodičom do Peru. Medzičasom si už stihla vyskúšať prácu upratovačky v hoteli či pomocníčky v kuchyni. Cesta za vysnívaným štúdiom na Slovensku tak nebola ani zďaleka jednoduchá. Nehovoriac o tom, že sa v cudzej krajine ocitla neoprávnene.

Mladí ľudia z Latinskej Ameriky, ktorí pricestovali na Slovensko v marci 2023, mali 90 dní na to, aby si vybavili pobyt na účel štúdia. Keďže však ešte platil mimoriadny stav v dôsledku pandémie, táto lehota bola predlžená na neurčito.  Ani tak však García Chaparro nemohol študentom zabezpečiť, čo sľúbil, keďže podľa platných zákonov nemal oprávnenie na zabezpečenie pobytu na základe štúdia slovenčiny vo svojom inštitúte.

„Takéto jazykové kurzy môžu poskytovať len školy, ktoré sú zaradené v školskom vzdelávacom systéme na základe školského zákona. Takých škôl je málo,” upozorňuje Markéta Vigašová, ktorá ako vtedajšia právnička Ligy za ľudské práva pomáhala viacerým mladým ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako Eva a jej brat Álvaro. Na to, aby študenti získali pobyt na účel štúdia, sa museli najprv dostať na vysoké školy.

Mnohí mali problém dostať sa na zvolené štúdiá napriek sľubom, že im s tým inštitút pomôže. Jedným z problémov bola aj nedostatočná znalosť slovenského jazyka. „Pán Alejandro nám dal diplom s potvrdením, že ovládame slovenčinu na úrovni B2, čo nebola pravda,“ upozorňuje Eva. „Prišla som študovať psychológiu a prihlásila som sa na Univerzitu Cyrila a Metoda v Trnave, ale tam mi povedali, že prijímajú najmä slovenských uchádzačov a uchádzačky, takže som neprešla.“ A tak podobne, ako mnohí ďalší mladí ľudia z Latinskej Ameriky, aj ona hľadala ďalšiu možnosť štúdia. „Všetci sme rýchlo hľadali, kde sa prihlásiť. Navyše som mala pocit, že pán Alejandro sa neustále pokúšal zmeniť moje preferencie o tom, čo chcem študovať, a podsúval mi univerzitu v Žiline, kde sa študuje inžinierstvo,“ dodá.

Stredoeurópsky inštitút vyššieho vzdelávania v statuse na Facebooku z 1. februára 2022 uviedol akademické partnerstvo so Žilinskou univerzitou v Žiline. Univerzita však tvrdí, že s inštitúciou, ani s García Chaparrom nikdy žiadnu zmluvu o spolupráci nepodpísala. „Univerzita nemá s pánom García Chaparrom, ani s jeho inštitúciami uzavretú žiadnu zmluvu. Prichádzali sme s ním do kontaktu len prostredníctvom študentov, ktorí prišli na Slovensko cez jeho agentúru a prihlásili sa na ročný jazykový kurz ako ďalší iní študenti zo zahraničia,“ objasnila Lucia Hrebeňárová, riaditeľka Ústavu celoživotného vzdelávania Žilinskej univerzity v Žiline. Prví študenti z Latinskej Ameriky sa podľa nej prihlásili na jazykový kurz v januári 2022.

Siedmeho marca 2023 García Chaparro na Instagrame zdieľal fotku skupiny latinsko-amerických študentov a študentiek, ktorí získali čiastočný certifikát za ovládanie slovenského jazyka. Mladí ľudia stoja pred budovou Žilinskej univerzity v Žiline. Zdroje, s ktorými hovoril Kapitál, spomínali len jazykové kurzy, ktoré poskytoval Stredoeurópsky inštitút vyššieho vzdelávania. Hrebeňárová potvrdila, že „v tomto akademickom roku nie sú prihlásení na štúdium žiadni študenti z tejto agentúry. Poslední študenti ukončili ročný jazykový kurz v júni 2024“.

V krajine neoprávnene

Eva, jej brat aj mnohí ďalší dostali potvrdenia o tom, že sú zapísaní na univerzity, v auguste či v septembri 2023, teda zhruba pol roka po príchode na Slovensko. Keď vláda 15. septembra 2023 zrušila mimoriadny stav a dala cudzincom a cudzinkám na Slovensku 30 dní na to, aby si vybavili pobyt, pre mnohých to bola príliš krátka lehota. „Viacerí sme mali problém dostať sa na univerzitu, len piatim zo všetkých študentov a študentiek vybavil pán Alejandro pobyt načas,“ spresňuje Eva.

„Naozaj, bohužiaľ, my sme mali termín, ako som povedal, piati dostali. Majú všetko,“ obhajoval sa García Chaparro v reportáži investigatívnej relácie vtedajšej RTVS Reportéri. „Ostatní, bohužiaľ, nedostali termín. Sám som rezervoval termíny, ale cudzinecká polícia, bohužiaľ, bola celá vybookovaná,“ dodal.

„Termíny na policajnom útvare sú často obmedzené, a to mal štatutár inštitútu vedieť,“ vysvetľuje právnička Markéta Vigašová, ktorá sa spojila s poškodeným študentstvom práve na základe spomínanej reportáže. Samotná Eva dostala termín na 22. októbra 2023. Pred ňou sa vydala na cudzineckú políciu skupina dievčat, ktorým však neakceptovali dokumenty, ale oznámili im, že sú v krajine neoprávnene. „Nemali sme ani najmenšie poňatie,“ dodáva Eva.

Eva sa síce dostala na cudzineckú políciu v októbrovom termíne, vyzdvihla si aj časenku, ale napokon jej bolo povedané, že nemôže ísť dovnútra, lebo nemá doklad z banky potvrdzujúci určitý finančný obnos na účte, čo je podmienkou udelenia pobytu na účel štúdia. Vtedy to bolo viac ako tritisíc eur, ktoré už študentstvo nemalo, keďže bolo na Slovensku osem mesiacov a muselo z niečoho žiť. „Mnohí sa zadlžili ešte nad rámec toho, čo zaplatili na začiatku. Napríklad museli platiť za štúdium v angličtine, lebo ich slovenčina na vysokoškolské štúdium nestačila. Potrebné doklady mali pripravené ešte pred príchodom na Slovensko. Lenže doklady majú nejakú dobu platnosti a po 90 dňoch už nie sú pre policajný útvar relevantné. Niektorí študenti zháňali doklady aj na päťkrát,“ opisuje Markéta Vigašová.

Keď sa Eva dozvedela, že je na Slovensku neoprávnene, nevedela, čo robiť. „Niektorí z nás sa išli informovať do Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM), ale tam nám hovorili, že jediná možnosť je vrátiť sa domov.“

Hovorkyňa IOM Dominika Gadušová pre Kapitál povedala, že po ukončení mimoriadnej situácie zaznamenali nárast záujmu o informácie ohľadom návratu zo Slovenska. „Obrátilo sa na nás niekoľko jednotlivcov, ako aj skupín študentov z Latinskej Ameriky. Vo väčšine prípadov vystupoval jeden študent ako reprezentant väčšej skupiny študentov, a preto ich presný počet nevieme určiť. Z informácií získaných počas komunikácie s klientami vieme s určitosťou povedať, že ide o niekoľko sto individuálnych prípadov,” povedala Gadušová. IOM v minulosti pomáhala cudzincom aj s návratom do pôvodných krajín. „Vzhľadom na pozastavenie poskytovania služieb programu (v dôsledku nedostatku financií) však boli cudzinci informovaní o tejto skutočnosti a referovaní na príslušné zastupiteľské úrady svojich krajín,” dodala.

Niektorých študentov a študentky, ktorí sa pohybovali po Európe alebo sa pokúsili o návrat domov, zadržali na letiskách. Museli zaplatiť pokutu a vyhostili ich do domovskej krajiny. Taký scenár si Eva ani jej brat nepredstavovali. „V tom čase sme študovali v Nitre. Presťahovať sa z Bratislavy bola veľká zmena, spoznávali sme nové mesto. Nechceli sme odísť, ale už sme potrebovali od všetkého oddych. Bola som unavená zo života s paranojou, že jedného dňa príde policajt a odvedie nás a my jednoducho zmizneme zo Slovenska a zanecháme život, ktorý sme si tu vybudovali. Boli sme v cudzej krajine, neovládali sme úradný jazyk a nemohli sme sa na cudzineckej polícii dobre brániť, pretože niektorí policajti nehovoria po anglicky,“ vraví Eva.

Tolerovaný pobyt

V Lige za ľudské práva hľadali riešenie pre tých, ktorí sa rozhodli zostať na Slovensku. „Sústredili sme sa na iný druh pobytu, tolerovaný pobyt na základe rešpektovania súkromného života. Je to niečo netradičné, lebo ide o ustanovenie, ktoré sa u nás väčšinou aplikuje, keď ide o tolerovanie/rešpektovanie rodinného života,“ vysvetľuje Markéta Vigašová. V slovenských zákonoch nie je podľa nej poriadne vysvetlené, čo je súkromný život. „Je to niečo veľmi široké a tak nie ľahko uchopiteľné. V rozsudku súdu pre ľudské práva sme s kolegami našli, že za súkromný život sa považuje aj štúdium ako príprava na povolanie. Takisto aj vek. V skupine bolo veľa maloletých, ktorí takto neboli identifikovaní, a tým, že im z toho vznikli rôzne následky, bolo porušené ich právo na súkromný život,“ argumentuje vtedajšia právnička Ligy za ľudské práva.

Hovorca Prezídia policajného zboru Peter Hájek Kapitálu potvrdil, že „tento (tolerovaný) pobyt sa udeľuje len vo výnimočných prípadoch, keď neexistuje iné riešenie pre dočasný pobyt cudzinca na Slovensku”.

Napokon došlo na druhé Evino stretnutie na cudzineckej polícii v Banskej Bystrici, ktoré podľa jej opisu nebolo príjemné. „Vypočúvali ma deväť hodín, viacerí sa pýtali to isté. Bola som s právničkou (Vigašovou), ale môj brat zostal vonku. Neustále ma strážili policajti z oboch strán. Veľmi som sa bála.“

Na to, aby začali spracovávať Evinu žiadosť o tolerovaný pobyt, ju museli najprv vyhostiť. „Keď mi povedali, že ma budú musieť deportovať, rozplakala som sa. Markéta to videla a objala ma. Vysvetlila mi, že ide len o formálne vyhostenie,“ dodáva Eva, ktorá bola napokon formálne vyhostená na tri hodiny, kým začala cudzinecká polícia posudzovať jej žiadosť.

Rôzni študenti mali rôzne skúsenosti, niekedy aj v závislosti od toho, na aký policajný útvar sa obrátili. „Študenti na policajnom útvare v Nitre mali veľmi nepriaznivú situáciu. Bez toho, aby bližšie skúmali žiadosť o tolerovaný pobyt, tam hneď rozhodli, že ich vyhostia, dokonca im hrozilo, že budú zaistení, že im bude udelený zákaz vstupu. Niektorých zaistili na niekoľko hodín v cele policajného zaistenia. Sú to miestnosti s veľkosťou pár metrov štvorcových. Hoci ja som tvrdila, že išlo o osoby, ktoré len nedávno dosiahli vek plnoletosti a situácia sa im udiala, keď boli maloletí,” približuje Markéta Vigašová. A dodáva: „Nemala som umožnené byť pri mnohých úkonoch, ktorými cudzinci prechádzali, ani mi ako právnemu zástupcovi nebolo doručené rozhodnutie o vyhostení. Obrátila som sa s tým aj na ombudsmana, ktorý podal odporučenie na zrušenie a rozhodnutie napokon zrušili.“ Oddelenie komunikácie Prezídia Policajného zboru Kapitálu odpísalo, že tieto popísané situácie nezaznamenali.

Právnička upozorňuje na nejednotný postup policajných útvarov. „Mám skúsenosť s viacerými policajnými útvarmi a každý v tomto prípade postupoval inak. Neexistuje teda nijaký princíp správneho poriadku, podľa ktorého majú správne orgány v podobných veciach rozhodovať podobne.“

Polícia odmieta, že by nepostupovala podľa zákona. „Každý prípad je individuálny, a preto sa naň aj v správnom konaní pozerá osobitne. Sú stanovené všeobecné postupy, ktorých aplikácia sa môže líšiť v závislosti od konkrétnych okolností,” argumentuje hovorca policajného prezídia Peter Hájek.

Eva aj ďalší mladí ľudia s podobnou skúsenosťou podali na Garcíu Chaparra a jeho vzdelávacie inštitúcie trestné oznámenie. Podľa Ligy za ľudské práva bolo dotknuté študenstvo vystavené riziku vykorisťovania a obchodovania s ľuďmi.

Časťou tohto trestného oznámenia sa zaoberala aj Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii. „Na základe vykonaného preverovania príslušníkmi nášho útvaru neboli zistené skutočnosti, ktoré by zakladali trestnosť tohto činu a mohlo by byť v predmetnej veci začaté trestné stíhanie pre spáchanie trestného činu obchodovania s ľuďmi,“ napísala Kapitálu Jana Noskovičová z Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii. Doplnila, že oznamovatelia neuviedli konkrétnu formu vykorisťovania. „Vo svojich oznámeniach uvádzajú, že ich pán García Chaparro zlákal na územie Slovenskej republiky za účelom štúdia a následného poskytnutia študentských víz, za účelom neoprávneného finančného prospechu. Takúto formu ani účel vykorisťovania však Trestný zákon v osobitnej časti nepozná, a preto takéto konanie podozrivých nemožno považovať za vykorisťovanie, už vôbec nie za konanie napĺňajúce objektívnu stránku zločinu Obchodovania s ľuďmi,” dodala Noskovičová.

Aj zo Situačnej správy pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi vyplýva, že za obchodovanie s ľuďmi sa považujú predovšetkým akty, kedy dochádza k sexuálnemu alebo pracovnému vykorisťovaniu, prípadne k nútenému žobraniu alebo sobášu. Vyšetrovateľ tejto jednotky trestné oznámenie v máji tohto roka odmietol. Polícia sa podľa Michala Szeiffa z oddelenia komunikácie a prevencie z Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave naďalej zaoberá trestným oznámením v časti podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu.

Obchodovanie s ľuďmi sa mení

„Obchodovanie s ľuďmi je časté. Málo prípadov je však vyhodnotených ako obchodovanie s ľuďmi,“ upozorňuje Markéta Vigašová. Štatistiky Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ hovoria, že v roku 2023 začali trestné stíhanie pre spáchanie zločinu obchodovania s ľuďmi v 20 prípadoch a obvinenie vzniesli vyšetrovatelia v 12 prípadoch.

Podoby obchodovania s ľuďmi sa pritom menia, a ovplyvnila ich aj nedávna pandémia. Medzinárodná organizácia pre migráciu upozorňuje, že „v dôsledku pandémie pozorovali zmeny, ktoré súviseli najmä so zvýšenou mierou zraniteľnosti v súvislosti so zmenami možných foriem vykorisťovania a takzvaných push a pull faktormi, napríklad nárast viac skrytých foriem náboru obetí v online priestore alebo väčší priestor neformálnej ekonomiky ponúkajúci skryté formy vykorisťovania s menšími možnosťami kontroly“. „Väčší priestor kvôli pobytovým zmenám a zastaveniu migračných tokov pôsobili na zvýšenie zneužívania postavenia migrantov kvôli zmene statusov,“ doplnila hovorkyňa IOM Dominika Gadušová.

Liga za ľudské práva napokon pomohla desiatim študentom získať nejaký druh pobytu. „Bol to rok utrpenia, plaču, stresu. Pre nás aj pre našich rodičov v Peru,“ hodnotí Eva, ktorá si vďaka tolerovanému pobytu vybavila prechodný pobyt na účel štúdia. Na Slovensku plánuje zostať, kým dokončí štúdium. Napriek skúsenosti s viacerými našimi úradmi a situáciám, v ktorých sa cítila diskriminovaná, sa jej na Slovensku páči. „Je to krajina, kde človek cíti pokoj, bezpečie. V porovnaní s Peru či Kolumbiou, kde sa každý deň dejú krádeže či vraždy, je Slovensko veľmi bezpečná krajina,“ uzatvára Eva.

Autorka je novinárka a autorka knihy Ženy, ktoré zostali.