Nezáleží na tom, či je Marián Kuffa blázon
Otec Marián „Maroš“ Kuffa vo svojich kázňach často opakuje, že nie je proti genderistom, ale genderizmu. Že jeho oponenti nie sú jeho nepriatelia, ale bratia a sestry. Toto je sesterský text, ktorý vznikol zo snahy porozumieť jeho youtubovej „teológii“.
Mnoho z nás videlo zostrihané videá gastroklerikalizmu z dielne skupiny Naše Slovensko na Facebooku. I preto sa ma po tom, čo som viacerým svojim známym oznámila, že pozerám kázne Mariána Kuffa na Youtube, jednoducho dopytovali, skadiaľ pramení toto zanietené sebapoškodzovanie. Aj keď mnohí/é uznali, že je môj masochizmus hodnotnou vlastnosťou na trhu práce, len málo z nich malo zatiaľ odvahu prehrať si viac ako jednu kázeň. „Jablko dženderu“ sa medzitým stalo chytľavou frázou. Dokonca viem o mladej žene, ktorá z pojmu vytvorila halloweensky kostým. Mikrorezistencia dokáže byť kreatívna a nezriedka je jej prejavom humor, satira i cynizmus. Stretla som sa aj so situáciou, keď sa kúsok kázne objavil na seminári rodových štúdií, na ktorom nejeden vedec či vedkyňa padali od smiechu zo stoličiek. Avšak Marián Kuffa by nemal byť v expertných kruhoch vnímaný ako extrémistická verzia „Čo dokáže ulica“. Vplyvný exot je stále len vplyvný. Jedno z videí, na ktorom vysvetľuje svoju verziu Istanbulského dohovoru, má 264-tisíc pozretí. Mne chodí na prednášky každý týždeň deväť ľudí.
„Všetky ,izmy‘, ktoré boli a sú proti Bohu, budú mať cirkevný pohreb, lebo cirkev je ako skala, prežije aj genderizmus“ (K udalostiam posledných dní, 264-tis. pozretí)
Nedávno som bola postavená do komickej situácie, keď som sa na hodine rodových štúdií pokúšala vysvetliť, čo stojí za už notorickým pojmom „rodová ideológia“, resp. „ideológia gender“. Akademičky Grzebalska, Kováts a Pető píšu, že sa „gender“ stal symbolickým rétorickým lepidlom pre rôzne témy antifeministických aktérov po celej Európe. No a na Slovensku to niektorým lepí poriadne.
Príznačným pre tých, ktorí používajú tento pojem, je kreatívna schopnosť spájať zdanlivo nezlučiteľné. „Ideológia gender“ má pre Mariána Kuffu niekoľko odlišných definícií. Na jednom mieste hovorí o fluidnej rodovej identite a o neregulovanej možnosti „vybrať si svoj rod“, ktorá pre neho predstavuje naratív hodný „zániku Rímskej ríše“. Avšak v inom momente už hovorí o rodovej rovnosti, kde sa dopúšťa okrem iného aj logického paradoxu. Koncept rodovej rovnosti totiž vysvetľuje ako povýšenie ženy nad muža, no nad mužom môže byť už iba Boh. To však nestačí, pokračuje v šírení urbánnych legiend – v chorvátskom Splite sa nedávno žena vydala za psa, dozvedáme sa v kázni, ktorá má na Youtube 31-tisíc pozretí. Toto a mnoho iného je pre Mariána Kuffu produktom hedonistickej a individualistickej „rodovej ideológie“. Upresnenia chýbajú, no kto naokolo to vie vysvetliť lepšie?
Čo však dokáže Marián Kuffa zadefinovať úplne presne, je to, kto je „rodovou ideológiou“ ohrozený. Je to rodina, sú to deti, to si pamätáme ešte z referenda o rodine v roku 2015. Marián Kuffa však ide ďalej, ohrozený je aj muž: „Verejne sa ospravedlňujem, ja, biely, heterosexuálny muž a veriaci… lebo tí sú dneska na odstrel… symbolizuješ autoritu v najmocnejšej bunke spoločnosti, v rodine, preto strieľajú na mužov dneska.“
To, čo mnohí pomenúvajú ako „šialenstvo Mariána Kuffu“, je strach z neistého sveta, kde sa rozpadá to poznané, zaužívané a tradičné. Pre niektorých aj to stabilné a bezpečné vo svojom vlastnom privilégiu. Pocit neistoty a nebezpečia však Marián Kuffa prežíva tak, že má pocit fyzického ohrozenia, v ktorom je na neho namierená zbraň, ktorú nevidí: „Komunizmus bol tmou, liberalizmus je hmlou,“ hovorí.
„Ruženec je zbraň, bombardér na peklo“ (Dohovor za rodinu, 34-tis. pozretí)
Jedným z naratívov „protirodových“ hnutí po celej Európe je to, čomu sa v štúdiách populizmu občas hovorí aj princíp Marine Le Penovej – vráťme späť hlas ľudu! V tomto ohľade je Marián Kuffa konvenčným populistom. Istanbulský dohovor je podľa neho trójsky kôň, ktorý sa skazené bruselské a bratislavské elity snažia pretlačiť za brány nič netušiaceho slovenského národa. Z kazateľnice zaznieva žoldnierska terminológia – ruženec je zbraň, veriaci sú armáda, Slovensko je pevnosť. Dobre zorganizované a nebezpečné feministické hnutie je bohato platené. Mimovládky by mali oficiálne deklarovať svoje príjmy.
V tejto rétorike sa rímskokatolícka cirkev javí ako ohrozená inštitúcia. V kázni na tému manželstva sa Marián Kuffa pýta, prečo je pre „pár pedofilných kňazov“ pod drobnohľadom celá katolícka cirkev. A tak sa Marián Kuffa dostáva do paradoxu toho, že ako člen historicky najsilnejšej kolonizačnej veľmoci (so slabou transparentnosťou riadenia) volá po dekolonizácii od netransparentných nadnárodných elít. Proti tejto irónii však možno na mieste len ťažko vystúpiť. Veriaci sú v patovej situácii faktu, že kostol nie je agora. Nie je miestom, ktoré bolo nadizajnované pre politickú debatu. A svoju pozíciu v tomto biotope si Marián Kuffa uvedomuje a užíva. Preto je zatiaľ veľmi náročné hľadať spôsob, ako demokratickými nástrojmi podrývať štruktúry, ktoré samy trpia svojou strnulosťou.
„Keď nebudeš matka, neprežijeme“ (Dobrou strechou na dome je dobré manželstvo, 31-tis. pozretí)
Odhliadnuc od strachu z politiky identít, ktorý v rétorike Mariána Kuffu zahusťuje vzduch nedeľnej omše ako kvalitné kadidlo, je v jeho odkaze oveľa viac. Spôsob, akým Kuffa prehovára o domove, rodine a rodičovstve, prezentuje istú perspektívu mikropolitickej ekonómie na úrovni rodiny. „Otec miluje trochu inak ako matka. Otec učí zodpovednosti syna, keď chýba, zodpovednosť neni. Matka miluje bezpodmienečne, matky sú márnotratné. To je dobré, že sú také. Zostaňte také!“ Vo svojich kázňach pripodobňuje materstvo ku kňazstvu ako role, ktorá je založená na poskytovaní starostlivosti. Materská láska a práca musí byť podľa neho bezpodmienečná a bezprostredná. Je to práve žena, ktorá dokáže dodať nevyhnutnú emocionálnu prácu a starostlivosť, za ktorú nič nežiada (a ani by nemala). Jej práca je bezprecedentná, len s ňou dokáže rodina prežiť: „Je jedno, či berú deťom matku homosexuáli alebo heterosexuáli, je to rovnako zlé.“ V predstavách Mariána Kuffu je nedostatok neplatenej ženskej emocionálnej práce a starostlivosti podnetom pre delikvenciu: „Teplo domova vytvára žena, ak ho žena nevytvorí, deti na ulicu a muž do krčmy, a ja v Žakovciach sa môžem zblázniť.“ Poskytovanie starostlivosti a emocionálnej práce je ženská rola, razantnosť a disciplína zas rola mužská. „Základnou bunkou spoločnosti je rodina, muž –hlava a žena – srdce, žiaden krk, kde krúti hlavou, jak chce.“ V takomto esencializovanom svete, kde sa každý rodíme do predtlačených čiernych čiar, nie je miesto pre rodiny párov rovnakého pohlavia. Je to pomerne jednoduché – ak je žena predurčená na poskytovanie služby, ktorú nedokáže poskytnúť nik iný, potom rodiny s dvoma mužmi musia nevyhnutne zlyhať. Nepomôže ani argument, že deti získavajú predstavu o rolách aj zo svojho okolia a od starých rodičov. Pretože podstata Kuffovho argumentu v skutočnosti nie je o rolách či identitách, ale o mikroekonomike rodiny.
Kuffova teológia rodiny však nie je jeho vlastným produktom. Už v 90. rokoch začala vo vatikánskych radoch vznikať nová teológia ženy a muža, ktorá sa niekedy značne nadnesene a nekriticky označuje ako „feminizmus Jána Pavla II.“. Ako reakcia na silnejúce medzinárodné feministické hnutie, vatikánska elita na čele s prefektom Kongregácie pre náuku viery, Josephom Ratzingerom (neskôr Benedikt XVI.), vznikla nová teológia komplementarity, ktorá sa v súčasnosti šíri Európou aj vďaka rétorike „protirodovej ideológie“. Jej podstatu si možno vypočuť aj v kázňach Mariána Kuffu – žena je mužovi rovná v dôstojnosti, ale muži a ženy nie sú rovnakí. Dopĺňajú sa vo svojich silných a slabých stránkach, aby vytvorili jednu bunku – manželstvo. Avšak vlastnosti, ktorými sa v rámci tejto teológie vyznačuje žena, majú tendenciu byť submisívne – žena je citlivejšia, je slabšia, na vysvetlenie čoho Marián Kuffa často používa metafory z čias, keď cvičil bojové športy. Podstatou konceptu komplementarity je zdanlivá rovnosť muža a ženy, ale tá zostáva len deklarovaná. To, čo sa od ženy očakáva, je už niečo úplne iné: „Neboj sa byť ženou, neboj sa poslúžiť svojmu mužovi… muž chce, aby si ho ty obslúžila, lebo to je v mužskej reči povedané ,mám ťa rada‘ a aj on sa bude o teba starať“ alebo „Ženy, podriaďte sa svojim mužom!“, „Žena nech nevládne nad mužom“.
„Ľutuješ vôbec alebo odsudzuješ?“ (Hrdí na rodinu, 88-tis. pozretí)
Michel Foucault vo svojom diele Dejiny sexuality píše o tom, ako sa zo „sodomitu“ v procese industrializácie stal „homosexuál“. Z aktivity sa stala identita. To, čo bolo predtým prítomné len v cirkevnom diskurze – sex medzi osobami rovnakého pohlavia, bol súčasťou len katolíckeho učenia –, vystriedal medikalizovaný diskurz identity človeka, muža – (skúmaného) homosexuála, ktorý bol neskôr prebraný ľudskoprávnym a liberálnym diskurzom. Kázne Mariána Kuffu nás vracajú späť, preč od identity a späť k hriešnej aktivite. Sám často zdôrazňuje, že nie je proti homosexuálom, ale proti hriechu. Boh má všetkých rád bez rozdielu – Boh nevidí identity, vidí len hriešne činy. „Som tolerantný k ľuďom, ale netolerantný k ich hriechu,“ hovorí. „Prostitútky a lesby“, o ktorých veľmi často hovorí v jednej vete, sa môžu „pošmyknúť“, dôležité ale je, že sa chcú vzdať svojho hriešneho života. Pýta sa veriacich, či týchto ľudí odsudzujú alebo ľutujú. Ľútosť je podľa neho ten správny sentiment. Je preto zjavné, že medzi touto formou náboženského diskurzu a liberálnym rámcom politík identít môže len ťažko dôjsť k prieniku do tej miery, že by spolu dokázali diskutovať. Pre diskusiu by bol nevyhnutný spoločný diskurzívny rámec identity/aktivity lesieb, gejov a bisexuálnych ľudí. Môžeme ho skúsiť hľadať, ale bude to asi ťažšie ako zvoliť si abstinenciu, ktorú od týchto ľudí požaduje Marián Kuffa.
Úplne inou témou sú transrodoví ľudia. Tak, ako to bolo počas referenda za rodinu, aj v rétorike Mariána Kuffu je transfóbia taká otvorená, až ju nie je vidieť. Ak čakáme, že Kuffa otvorene vyhlási, že sú transrodoví ľudia chorí, nedočkáme sa. Transrodový človek v jeho svete neexistuje, nikde sa nevyskytuje, jeho identita je popretá. Opäť sa objavuje iba aktivita. Možnosť zvoliť si vlastný rod, to považuje za hrôzostrašné a úchylné.
„Keď Kuffu zlikvidujú, bude to totalita“ (Zastavme zlo z Istanbulu, 197-tis. pozretí)
Marián Kuffa vie, ako sa o ňom píše a hovorí v liberálnych médiách. Svoju viktimizáciu veľmi kreatívne premieňa na nástroj posilnenia a aktivizmu. Svojím žargónom, v ktorom na označenie seba často používa tretiu osobu, nezriedka hovorí o tom, že ho v mnohých kruhoch považujú za prinajmenšom nepohodlného: „Aj keď ma zabijú. Iba sa jedného dňa dozviete, že pán farár mal nehodu“, „Padnúť v boji za Božie veci je ako preskočiť očistec“. Jeho vlastné mučeníctvo, ktoré je stále prítomné implicitne a na niektorých miestach je dokonca vypovedané, slúži ako nástroj revolty. Ísť proti prúdu sa oplatí, neustále zaznieva v jeho hesle: „Prehrať s Kristom znamená vyhrať a definitívne prehrať s Kristom znamená definitívne vyhrať.“ Ísť proti tomu, čo sa javí ako dominantné mainstreamové hnutie, je jednoducho víťazstvom. Veď Ježiš bol sám rebelom.
„… preto strieľajú do mužov dneska“ (Zastavme zlo z Istanbulu, 197-tis. pozretí)
Popularitu kázní Mariána Kuffu nemožno poprieť. Záhadou pre mňa však doposiaľ bola jeho „charizma“, o ktorej sa už neraz písalo. Avšak charizmu ako koncept značne rodovo zaťažený nemôžeme oddeliť od toho, ako Kuffa performuje (teda hrá) svoju maskulinitu. Približne len jedna tretina jeho kázní je venovaná veciam rodu či menšinám. Počas omší nezriedka hovorí o živote v Žakovciach – ťažkej práci, biede i kriminalite. Svojich poslucháčov často prenáša do dobrodružných príbehov – takmer ako do Zbojníckej kapsy po kresťansky. Hovorí o tom, ako veľakrát stál na pokraji smrti (v totalitnom Rumunsku i počas autonehody), keď ho Svätá Matka vďaka pokore zachránila. Svoj život považuje za príkladný, pretože sa obetoval vo veci starostlivosti o iných. Jeho naratív je plný maskulinity, no nie toxickej (násilie, ženy a alkohol). Je to maskulinita, ktorá je plná mužskej zraniteľnosti v nestabilnom svete a následnej nádeje, ktorú dodáva viera. Ponúka tak naratív charizmatickej maskulinity, ktorá je síce hegemonická – muž je odvážny a fyzicky silný –, ale dovoľuje aj zlyhanie, slabosť a zraniteľnosť, takže je potenciálnou úľavou. Obyčajný muž môže byť zraniteľný a robiť chyby, lebo všemohúci muž je tu len jeden.
Amen?
Za posledné dva roky, počas ktorých som sa venovala „protirodovej rétorike“ na Slovensku a v iných častiach Európy, som počula a videla všeličo. Dozvedela som sa o tom, ako bolo reakciou poľských konzervatívcov na kampaň #metoo volanie po návrate žien k cirkvi – lebo len tá ich ochráni pred všadeprítomným násilím. Počula som o pseudoľavicových antisemitských zoskupeniach v Nemecku a Južnej Amerike, ktoré používajú protirodovú rétoriku, pretože aj feministická filozofka Judith Butler je židovka. Na čo ma však nik nepripravil, bolo vzdelanie Mariána Kuffu v oblasti rodových politík. Vie, ako fungujú Nórske granty, a vie, čo je to výbor GREVIO. Keď sa okolo seba pýtam, odkiaľ to má, odpovedí dostávam mnoho – Rádio Lumen, TV Lux, kamarát vladyka Milan Chautur či zdieľanie dobrých praxí zo zahraničia. Napriek morálnym panikám a hyperbolizácii, ktoré sa šíria jeho kázňami, otcovi Kuffovi nemožno uprieť, že vie o veciach rodových politík (svoje). Už sa preto prestaňme tváriť, že jeho a jemu rétoricky podobných treba len dovzdelať.
Bratia a sestry. Genderisti a genderistky, Marián Kuffa (asi) nie je blázon. No keď sa rozhliadnem do susedných krajín, je zjavné, že nie je ani anomáliou.
Referencie
Grzebalska, W., Kováts, E., Pető, A. (2017, 13. január). Gender as a symbolic glue: how ‘gender’ became an umbrella term for the rejection of the (neo)liberal order. Krytyka Politiczna & European Alternatives.
Autorka je výskumníčka a pedagogička rodových štúdií