Superženy

Správna žena je matka plne nasadená v pracovnom procese, s výkonom vysoko nad normu, uvedomelá občianka, líderka úspešne zdolávajúca všetky prekážky, na nič sa nesťažuje, s úsmevom sa stará o rodinu a po nociach číta o vývinovej psychológii, učí sa o emóciách a vzťahových väzbách v utkvenej predstave, že takto zastaví generačnú traumu a vychová dobrého človeka.

Nie, v našich končinách to nie je dôsledok prvej či druhej vlny feminizmu, konzumných snáh o dosiahnutie materiálneho neba či honbe za dokonalosťou à la Carnegie. Pre mnohé z nás je to základné nastavenie, dedičstvo toho, čo nám odovzdali mamy, staré mamy a prastaré mamy. Pretože ony museli byť superženy. A nemali na výber. Socialistická žena totiž „drží hubu a krok“, nerepce a maká. Je hrdá na to, že všetko zvláda. Má sa spoliehať na štát, že za ňu prevezme rolu gazdinej, zatiaľ čo štát sa spolieha na to, že ona mu dodá mnoho novej pracovnej sily a sama prispeje k spoločnému blahobytu. Keď sa niekto opýtal Ľudmily Ulickej na feminizmus, zasmiala sa. Aký feminizmus? Veď nebolo na výber!

Sledovať vývoj rodových otázok či tzv. ženskej otázky možno z rôznych uhlov pohľadu. Každopádne je to niečo, čomu by sme sa mali na Slovensku začať skutočne a systematicky venovať. Nestačí sa spoliehať na to, že český výskum nám už priniesol dostatočné výsledky. Mali by sme sa zamerať na naše špecifiká a konečne reflektovať kontext – o devätnástom storočí sa hovorí, že bolo dlhé, mne sa však zdá, že pre ženy bolo to dvadsiate oveľa dlhšie. Niekoľko zmien režimu a vojny sprevádzali búrlivé transformácie rodinných politík, regulácie a zoštátnenie súkromného života, forsírované premeny podôb feminity (aj maskulinity), a to všetko pri častom materiálnom nedostatku, neustálom ideologickom tlaku a strachu. Od vplyvov talianskych aj nemeckých fašistických predstáv o plodných matkách, oblúkom cez emancipáciu až naspäť k ére tradičnej rodiny. A to všetko za menej ako sto rokov. Často na ploche jediného života.

Verejný diskurz bol vo výsledku preplnený často protichodnými obrazmi, čo bolo obzvlášť zaujímavé v prechodných obdobiach – najvýraznejším sa javí prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Projekt „emancipácie zhora“ sa zo straníckych zasadaní rýchlo dostával aj na stránky tlače, ktorá bola dôležitým ideologickým a agitačným nástrojom. Dovolím si krátku terminologickú odbočku na vysvetlenie, prečo pri tomto období nerozprávam o propagande, ale o agitácii. Ak hovoríme o ideologickom obsahu textu v období komunistického režimu, mali by sme tieto termíny vnímať cez prizmu samotnej ideológie a jej doby. Ako pripomína M. Zavacká (2002: 441), v prácach ruských revolucionárov odporúčali rozlišovať propagandu od agitácie na základe intelektuálnej úrovne recipientov. Kým propagandou sa mali politickí činitelia obracať na uvedomelých poslucháčov rozhľadených v problematike, agitácia bola určená masám a obmedzovala sa na jednoduché akčné výzvy a heslá. V prípade socialistickej emancipácie sa dá rozmýšľať na osi agitácia – propaganda – inflácia pojmov a ich následné vyprázdnenie: je to príbeh o tom, ako sa z idey stala floskula, no aj tak vytvorila pevne zakorenený socio-kultúrny konštrukt.

Budovateľky na stránkach periodík

Na titulke časopisu Slovenka z 13. januára 1950 je vyobrazená žena v zasneženej krajine – ťahá sane, na ktorých sedí ďalšia žena s dievčaťom. Idylický obraz zimnej krajiny dopĺňa síce krátky, zato ideologicky podkutý krátky text, ktorý jasne rámcuje celkovú situáciu: „SLOVENSKÉ HORY patria teraz pracujúcim, ženám, mužom i deťom, ktoré tu trávia zaslúžený zimný odpočinok a naberajú síl do práce na plnenie všetkých úloh druhého roku päťročnice.“ O rok neskôr je na nej zachytená žena, ktorá drží v každej ruke malé prasiatko. Sprievodný text hovorí: „Na všetkých úsekoch práce vyrastajú nám nové, odborne školené a politicky uvedomelé pracovníčky, ako je úderníčka s. Javorková, krmička ošípaných. Ja matkou deviatich detí a pri tom svojou vzornou prácou posilňuje budovateľský front mieru.“ O ďalší rok tam nájdeme fotografiu súsošia dvoch žien, ktoré bránia svoje deti: „Ženy, bráňme mier, bráňme šťastie našich detí!“

Na Slovenke (ktorá vychádza od roku 1948 až doteraz) je vďaka bohatému obrazovému materiálu možné sledovať, akým spôsobom sa menili a utvárali predstavy o spoločnosti, no najmä o ženách a ich roli v nej. V počiatočných fázach spojených s nástupom prvého päťročného plánu sa na stránkach časopisu vizuálne zobrazuje komplexný jav: ideologický prerod a ukotvenie nového – socialistického – typu ženy. Textovo aj vizuálne tak rozvíja archetypálne a notoricky známe príbehy ako Anna proletárka z románu Ivana Olbrachta (1925), v ktorom sa vidiecka slúžka pod vplyvom robotníckeho manžela a politických udalostí v Prahe v roku 1920 zmení na uvedomelú proletársku ženu túžiacu po prevrate, či príbeh filmovej Katky (1949), vidieckeho dievčaťa, ktoré sa vzoprie rodičom a prácu na statku vymení za úderníčenie v továrni na výrobu pančúch. Práve vizuálna stránka časopisu však demonštruje, že nešlo o prerod jednoduchý, priamočiary a nárazový. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa slovenská spoločnosť totiž ocitla v ideovo komplexnej a veľmi náročnej situácii: na Slovensku stále pôsobilo silné dedičstvo nátlakového režimistického „kresťanstva“ a aj propagovanej „jednoty“ z predošlej ľudáckej dekády. Spolupôsobili tu viaceré kontinuity a staršie vplyvy, povojnový materiálny nedostatok, trauma a nástup nových pomerov súčasne. Záruky rovných práv „všetkých občanov“, a teda mužsko-ženskej rovnoprávnosti, boli ukotvené už v medzivojnovej ústave a „ženská“ agenda bola súčasťou programov rôznych politických strán predfebruárového pluralitného spektra. Zároveň nemožno tvrdiť, že komunistické ideologické vplyvy sa tu v objavili až po roku 1948 – aj v kontexte diskurzu o ženách tu vplývali napríklad prostredníctvom periodika Proletárka, ktoré sa vydávalo už v rokoch 1923 až 1925.

Úlohou periodík orientovaných prevažne na ženské publikum bolo nielen šírenie emancipačných postojov, ale aj bojovanie proti rodovým stereotypom a predsudkom, ktoré v komunistickej rétorike spadali do kategórie buržoáznych prežitkov – „veď klérofašistický názor, že žena patrí do kuchyne a že treba dať mužom také platy, aby vyživili rodinu, ktorý po vojne hlásali aj predstavitelia buržoázie v Demokratickej strane, mal ešte aj medzi ženami širokú základňu“ (Királyová & Hojčová, 1984: 177). Boj proti rodovým stereotypom bol práve na stránkach Slovenky nezriedkavým javom – aj „prezident republiky s. Klement Gottwald často zdôraznil, že žena v socialistickej spoločnosti musí byť rovnocenná s mužom. No ešte donedávna stará spoločnosť prisúdila žene kuchyňu a často pochabo zdôrazňovala, že žena má dlhé vlasy a krátky rozum. A dnes sme sa presvedčili, že žena má schopnosti a všetky predpoklady k tomu, aby sa vyrovnala mužovi, ba v niektorých oboroch ho v práci aj predišla.“

Obsahová a agitačná náplň časopisov, ktoré vychádzali v období štátneho socializmu, síce reflektovala postupný vývin politickej situácie, no to, čo ich všetky spája, je akýsi tematický rytmus, ktorý sa rok čo rok opakoval v súlade s aktuálnou ideológiou. Na ilustráciu tohto kolobehu môžeme opäť použiť časopis Slovenka, kde spočiatku hovoríme najmä o reflektovaní ročných období (z poľnohospodárskeho hľadiska napríklad sejba, zber a spracovanie úrody, z kultúrneho hľadiska napríklad Veľká noc a Vianoce), neskôr o tzv. sviatkoch komunizmu. Január bol spravidla venovaný spomienke na Stalinove narodeniny a textom orientovaným na optimistický začiatok roka, po ňom nasledoval „víťazný február“. Marec patril Medzinárodnému dňu žien, teda najmä ódam na ženy ako bojovníčky za mier, budovateľky, úderníčky, stachanovky – zachytené pri práci v továrni, na stavbách a poliach, neskôr i v bielom plášti so skúmavkou (Rusinová, 2015: 150). V apríli sa oslavoval príchod jari a oslobodenie Bratislavy, v máji Deň práce, Deň víťazstva, Deň matiek. Deň matiek bol však za socializmu považovaný za buržoázny sviatok a krátko po roku 1948 sa prestal oslavovať – v nasledujúcich dekádach sa stal viac-menej súkromným sviatkom a z povedomia mnohých sa úplne vytratil. Nahradil ho komunistickou mocou preferovaný oficiálny sviatok, teda MDŽ (Veselská, 2011: 429). V júni sa pozornosť preniesla najmä na deti (Medzinárodný deň detí) a propagáciu štátnej (inštitucionálnej) starostlivosti o deti a mládež. Leto bolo venované brigádam, žatve, ROH a august, samozrejme, patril spomienkam na SNP. Jednou z nosných septembrových tém bol návrat detí do školy a školská dochádzka, v budovateľskom duchu sa oslavoval aj Deň baníkov (10. septembra). K opakujúcemu sa októbrovému programu patrili oslavy VOSR a Dňa znárodnenia. November bol mesiacom československo-sovietskeho priateľstva, ktorý pripravil pôdu na decembrové oslavy Stalinových narodenín, ekonomické bilancovanie a tzv. sviatky zimy.

Každoročný kolobeh tak počas celého režimu slúžil ako nosná konštrukcia spoločenského usporiadania, obsiahla všetky potrebné témy a prirodzene sa na ňu naviazalo aj kontinuálne pretváranie obrazu ženy. Na začiatku skúmaného obdobia bolo Slovensko v prevažnej miere poľnohospodárskou krajinou, väčšina jeho obyvateľstva žila na vidieku, čo sa odrážalo aj v zamestnanosti v jednotlivých sektoroch a celkovom spôsobe života – v rámci Československa podiel priemyslu umiestneného na Slovensku v roku 1948 činil len 13,45 % (Londák, 2012: 14). Slovenka je viditeľne venovaná majorite – vidieckym ženám, hoci presnejšie by bolo tvrdiť, že je orientovaná na vidiecke obyvateľstvo ako celok, keďže redakcia je „takej mienky, že ženský časopis pre naše dediny má byť časopis naozaj rodinný,“ pretože rodina je pilier „národa i štátu“. Na obálke sú často deti, čo spolu s tematickým záberom časopisu možno chápať tak, že primárnym záujmom ženy má stále byť materstvo. Časopis je preto „venovaný v prvom rade potrebám a záujmom dedinských žien a dedinského dorastu“. Vizuálna identita časopisu v jeho prvých rokoch odráža jednak túto počiatočnú rétoriku, ale aj spomínanú ideologickú komplexnosť vtedajšieho stavu „ženskej otázky“. Jej ukotvenosť v rurálnom prostredí definovanom predošlými historickými obdobiami je prítomná prevažne v obrazoch – čiernobielych fotografiách a ilustráciách poznačených výraznou mierou estetizácie vidieka, ktorý je prezentovaný v idylických vyobrazeniach pracujúcich ľudí a krásnych, vždy upravených žien. Tu si môžeme všimnúť, že z vizuálneho hľadiska využíva diskurz päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia rovnaké stratégie ako ten, ktorý poznáme v súčasnosti. Ženy – bez ohľadu na to, či sú vyobrazené na dedine alebo v meste – sú vždy upravené, krásne oblečené, uhladené a pri pozornejšom pohľade si všimneme, že majú aj bezchybný chrup. Tento detail môže síce pôsobiť ako zanedbateľná či malicherná maličkosť, no pri zamyslení sa nad historickým kontextom si ľahko uvedomíme, že vtedajšie hygienické štandardy a zdravotná starostlivosť nemohli vyústiť do takej ukážkovej populácie. Pravda, úlohou periodík nebolo zobrazovanie reality, ale vysnených ideálov.

Plány a realita

Ako píše Denisa Nečasová aj v tomto čísle Kapitálu, nového socialistického človeka, a teda aj novú socialistickú ženu, v pofebruárovom období nachádzame „všade a nikde“ – aj napriek tomu, že sa naňho odvolávala ideológia i diskurz, presné určenie jeho významu absentovalo (Nečasová, 2018: 11). Pri analýze dobového diskurzu však dokážeme identifikovať, akým spôsobom sa predstavy o novej socialistickej žene konkretizovali a napĺňali obsahom. Sledujeme atribúty, ktoré jej pripisoval diskurz, a aj to, ako sa v čase menili. Kým na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa ako najvýraznejší atribút prejavovalo verejné pôsobenie žien, obdiv voči ZSSR a sovietskym ženám, budovanie dediny či mechanizácia, šesťdesiate roky a neskôr aj normalizácia odrážali zmeny, ktoré vo svojom článku (ďalej v čísle) opisujú Eva Škorvanková s Romanom Džambazovičom.

Slovenská i svetová historiografia sa zhoduje na tom, že komunistické ideály nekorešpondovali s každodennou realitou socialistickej spoločnosti. V záujme pochopenia vtedajších historických skutočností je dôležité nielen analyzovať reálnu podobu systému, ale podrobiť skúmaniu aj všadeprítomné vízie, ideály a vzory a nefixovať sa jednostranne na aspekty násilia a mocenskej kontroly (Nečasová, 2018: 13 – 14), pretože práve tieto vízie kreovali obraz pozitívnej budúcnosti, poskytovali prísľub riešenia dobových problémov a istotu, ktorá bola pre spoločnosť lákavá a naplňujúca. Pravda, prečítať si vo svojom obľúbenom ženskom časopise, že sovietski ľudia sa „naučili žiť, tvoriť, prekonávať neprekonateľné, dosahovať nedosiahnuteľné, a preto sú v stálom pohybe k zajtrajšku, k vyššiemu…“, muselo aspoň u časti čitateliek vzbudzovať nádej a v konečnom dôsledku i vieru v nový, komunistický establišment. Podobne na ne mohla pôsobiť aj verejná reprezentácia v zákonodarných zboroch či straníckych štruktúrach – no ako sa dozvedáme aj z textu Adély Gjuričovej a rozhovoru Agáty Šústovej Drelovej s Janou Kočiškovou (ďalej v čísle), vo väčšine prípadov šlo skutočne len o pro forma reprezentáciu bez reálneho dosahu na exekutívu.

Archetypy

Či sa nám to páči alebo nie, v našich každodenných životoch nadväzujeme na spôsob existencie, ktorý sa v našej krajine ustálil v predošlých generáciách. Nevedomky napasúvame ženy do parametrov, ktoré na prvý pohľad vychádzajú z hodnôt považovaných za kapitalistické, ako je orientácia na výkon, zárobok a túžba po dokonalosti. Neuvedomujeme si pri tom, že v našich končinách a kultúrno-spoločenskom kontexte pravdepodobne do veľkej miery vychádzame z iného konštruktu, odkazujeme na iný archetyp. Nech robím, čo robím, v hlave mám stále obraz svojej mamy, ktorá po celom dni (niekedy aj dvoch) na pediatrii prišla domov a starala sa o štyri deti. Varila do noci. Žehlila. Stála. Bola (post?)socialistickou superženou a stále ňou je. Ja mám, ako sa hovorí, iba jedno dieťa, a tak si to donekonečna kompenzujem prácou, aby som dosiahla ten hlboko zakorenený ideál. Správna socialistická žena je totiž matka plne nasadená v pracovnom procese, plniaca výkon vysoko nad normu, uvedomelá občianka, komunistka, vedúca kolektívu, funkcionárka odborov, ktorá sa obetavo stará o rodinu a po nociach ešte stíha čítať marxisticko-leninskú literatúru…

Autorka je filologička, kultúrna manažérka a prekladateľka. Výskumne sa venuje slavistickej historiografii, diskurznej analýze a dejinám rodových vzťahov